Tí, čo pokladajú dušu za oddeliteľnú od tela si ju paradoxne zväčša predstavujú ako telo, lebo síce dušu pokladajú za niečo nemateriálne od tela úplne oddeliteľné, ale pritom aj to nemateriálne si predstavujú celkom materialisticky, ako niečo jemnohmotné, rozpriestranené i keď oku neviditeľné, niečo ako vzduch, ktorý má tvár, šaty, nechty a možno dokonca aj (v prípade mužskej duše) penis. Na rozdiel od viditeľného tela, ktoré je smrteľné, lebo sa dá napr. rozsekať mečom, je toto vzduchové telo podľa takýchto predstáv nesmrteľné (lebo skúste mečom rozsekať vzduch). Napriek zdanlivým duchovným názorom ide stále len o materializmus. Až táto jemná matéria má podľa nich totiž myšlienky alebo city. Trochu, ale zasa nie veľmi sa od tohto duchovného materializmu odchyľujú ľudia, ktorých pracovne nazvime energetici, ktorí si predstavujú dušu ako energiu, ako život, ako hýbateľa, ktorý hýbe telom. Tu patria aj predstavy rôznych energetických a astrálnych tiel s pestrofarebnou aurou. Medzi kvázi duchovných skrytých materialistov zaradzujeme aj tých čo sa dali inšpirovať Starým zákonom, kde je duša vzduchom, ktorý boh vdýchol do hliny a ktorý pri zomieraní človek vydýchne naposledy, alebo že je to krv, ktorú pri smrteľnom poranení človek vypustí do zeme (čomu veria Jehovisti odmietajúci transplantáciu krvi).