Čo je to pravda? Čo je omyl/Ako sa môžme mýliť?

Odpoveď a závery vyplývajúce z danej odpovede:

Platon (pov. Aristokles) : Tak, že každá rozkoš a zármutok akoby mali klince, ktorým pribíjajú dušu k telu a robia ju telesnou, a duša sa domnieva, že pravdivé je to, čo telo hovorí.	----	Platon (pov. Aristokles) : Keď sa však duša oddeľuje od tela poškvrnená a nečistá, pretože bola s ním v ustavičnom styku, starala sa oň, milovala ho a bola ním, ako aj jeho žiadosťami a rozkošami taká omámená, že sa jej iba to zdalo pravidvým, čo je telesné... ale k tomu, čo je pre oči nejasné a neviditeľné, iba mysliteľné a filozofiou pochopiteľné zvykla mať odpor... taká duša bude preniknutá telesnosťou.	----	Platon (pov. Aristokles) : A blúdia tak dlho, kým nie sú z túžby po telesnom ktoré na nich uľpieva, opäť zavreté do tela; uzavreté sú, ako je pravdepodobné do zvierat takých vlastností, akým v živote holdovali...Napríklad ti, čo hodovali labužníctvu, chlípnosti a pijanstvu a nevedeli sa toho vystríhať, pravdepodobne berú na seba podobu oslov a takých zvierat... Tí však, čo sa nadmieru oddávali nespravodlivosti, tyranstvu a chamtivosti, berú na seba podobu vlkov, jastrabov a supov...
----
Platon (pov. Aristokles) : Tak, že každá rozkoš a zármutok akoby mali klince, ktorým pribíjajú dušu k telu a robia ju telesnou, a duša sa domnieva, že pravdivé je to, čo telo hovorí.	----	Platon (pov. Aristokles) : Preto sú praví milovníci múdrosti umiernení a statoční, nie preto, čo hovoria ľudia...duša filozofa si myslí,že ju má oslobodiť filozofia a nemôže sa oddávať rozkošiam a zármutkom, aby ju opäť zväzovali..	----	Marcus Aurelius : Čo nás tu teda môže bezpečne viesť? Jedno jediné - filozofia. A jej príkaz je, aby sme božstvo vo svojom vnútri chránili pred zneuctením a krivdou a dopomáhali mu k víťazstvu nad rozkošou aj bolesťou, aby sme nič neurobili bezcieľne, nič podvodne ani pokrytecky a aby sme boli nezávislí na činnosti alebo nečinnosti kohokoľvek iného; aby sme sa ochotne podrobovali všetkým udalostiam a osudom, ktoré sa stávajú s presvedčením, že k nám prichádzajú odtiaľ, odkiaľ sme prišli my sami, a konečne aby sme očakávali smrť s odovzdanou mysľou ako prirodzené rozlúčenie prvkov, z ktorých sa každé stvorenie skladá.
----

Odpoveď a jej predpoklady ( argumenty pre a proti nej ):

Platon (pov. Aristokles)	Tak, že každá rozkoš a zármutok akoby mali klince, ktorým pribíjajú dušu k telu a robia ju telesnou, a duša sa domnieva, že pravdivé je to, čo telo hovorí.
O
	Aristippos z Kyrény : Rozkoš je najvyšším dobrom v živote, hlavne telesná rozkoš, ktorá je silnejšia a žiadanejšia ako duševné rozkoše.
O
	Herakleitos : So žiadostivosťou bojovať je ťažké, lebo čo chce, kúpi si za dušu. (čo možno chápať tak, že človeka stojí kus duše, keď podľahne svojej žiadostivosti, pretože v duši ubúda toľko ohňa (oheň sa mení na vodu), koľko človek dožičí svojmu telu.)

Zdroj:Dialog Faidon 83 D In Antológia z diel filozofov, s. 314

Okomentuj: