Epikuros môže byť len veľmi ťažko pokladaný za predstaviteľa Aristippovho druhu hedonizmu. Aj keď je pre Epikura "čistá" slasť najvyšším cieľom, znamená preňho "neprítomnosť bolesti" (aponia) a kľud duše (ataraxia). Telesná rozkoš ako uspokojenie žiadosti nemôže byť podľa Epikura cieľom života, pretože po prudkej slasti nasleduje nutne strasť, a tým sa ľudská prirodzenosť nestretne so skutočným cieľom, neprítomnosti bolesti.