v dobe Epiktéta byť filozofom znamenalo niečo úplne iné ako dnes. Ani zďaleka sa nejednalo o intelektuála, akademika zahĺbeného v knihách, alebo titulovaného absolventa odborného štúdia. Filozofom bol človek, ktorý sa rozhodol prehodnotiť svoj život a svoje okolie, odpútať sa od všemožných klišé a pút, človek, ktorý sa snažil pochopiť ako správne žiť. Išlo o akéhosi mudrca (askétu) hľadajúceho múdrosť a túžiaceho prekonať materiálne obmedzenia, človeka pokúšajúceho sa dosiahnuť intelektuálnu a mravnú dokonalosť.