Podnietený túžbou po sláve vystupuje so svojím učením Epikuros, ktorý tiež – ó, bo-hovia – hlása, že múdry je vždy šťastný. Uchvátila ho vznešenosť tejto myšlienky, ale nikdy by to nepovedal, keby sa sám počúval. Aká je tu dôslednosť, keď ten, kto bolesť vyhlasuje za najväčšie alebo dokonca za jediné zlo, zároveň myslí, že múdry bude vo-145lať do sveta „Ach, aká to rozkoš“ vtedy, keď ho bude trápiť bolesť! Nemožno teda posudzovať fi lozofov podľa jednotlivých výrokov, ale podľa toho, ako v ich učení jedna vec súvisí s druhou a nakoľ-ko sú dôslední. ( ad Epikuros)