Čo nie je láska?

Čo nie je láska?




Sigmund Freud (1856)
Láska je v základe sexualnym javom : Keď človek na základe skúsenosti zistil, že pohlavná (genitálna) láska mu poskytuje najväčšiu rozkoš, takže sa pre neho stala prototypom každého šťastia, muselo mu to byť povzbudením, aby naďalej hľadal svoje šťastie cestou pohlavných vzťahov, aby urobil genitálnu erotiku ústredným bodom svojeho života.
Láska ako vzájomné pohlavné ukojenie a láska ako "spolupráca kolektívu" a ako útočisko pre samotou sú dve hlavné formy rozkladu lásky v modernej západnej spoločnosti, je to patológia lásky podľa spoločenskej šablóny.

Erich Fromm (1900)
Základná podmienka neurotickej láskyje tá, že jeden alebo obaja "milenci" zostali pripútaní k postave jedného z rodičov a prenášajú city, nadeje a obavy, ktoré kedysi mali voči otcovi alebo matke, na človeka , ktorého milujú v dospelom veku.

Erich Fromm (1900)
Príklad neurotického milostného vzťahu muža, ktorý vo svojom citovom vývoji uviazol v infatilonom pripútaní k matke: Takýto muži akoby nikdy neboli odstavení od prsa svojich matiek. Cítia sa stále ako deti; túžia pomatkynej ochrane, láske, po jej teple, obdive; chcú jej nepodmienenú lásku.... Takýto muži sú často veľmi nežní a milí... Ale ich vzťah k žene (ako aj ku ostatným ľuďom) je povrchný a nezodpovedný. Ich cieľom je byť milovaný a nie milovať...žena by mala byť ochotná prehliadať aj milostné pletky s inými ženami... všetko, čo nedosahuje postaj milujúcej matky voči rozkošnému dieťaťu j sa považuje za nedostatok lásky.

Erich Fromm (1900)
Iná forma neurotickej patologie sa nájde tam, kde prevažuje pripútanie k otcovi....Syn, pre ktorého je otcova láska jediná, ktorú má, sa pripútava otrocky k otcovi. Jeho hlavný cieľ v živote je zapáčiŤ sa mu... Takí ľudia bývajú často spoločensky veľmi úspešní. Sú svedomití, spoľahliví, horliví. Ale vo vzťahu k ženám ostávajú neangažovaní a zachovávajú odstup. Žena pre nich nemá ústredný význam; obvykle ňou trochu pohŕdajú a často to maskujú otcovským záujmom, ako by bola malým dievčatkom.

Erich Fromm (1900)
Forma pseudolásky, ktorá je dosť častá a ktorá sa prežíva (a ešte častejsšie popisuje vo filmoch a románoch) ako "veľká láska, je zbožňujúca láska. Keď človek nedosiahol úroveň, v ktorej má pocit identity, jastva, založený na tvorivom rozvoji svojich schopností. ľahko tiahne k "zbožšteniu" milovanej osoby..... Pretože obvykle nikto nemôže dlho plniť očakávania svojho zbožňovateľa, sklamanie je nevyhnutelné a pre jeho vyliečenie sa hľadá nová modli, niekedy v nekonečnom kruhu.

Erich Fromm (1900)
Inou formou pseudolásky môžeme nazvať sentimentálnu lásku. Jej podstata je v tom, že sa láska prežíva len vo fantázii, a nie v skutočnom, prítomnom vzťahu k skutočnému človeku.

Erich Fromm (1900)
Podstatné meno "láska" je len abstrakciou aktivity milovania, láska sa tým stáva čímsi oddeleným od človeka. Milujúci človek sa stáva človekom lásky. Láska sa stáva bohyňou, idolom, do ktorého človek premieta svoje milovanie; v tomto procese odcudzenie prestáva lásku prežívať, jeho schopnosť milovať sa mení v podriadenosť bohyni Lásky. Prestal byť aktívnym...

Erich Fromm (1900)
Ak prežívame lásku v móde vlastnenia, znamená to obmedzovanie, väznenie a kontrolovanie objektu tým, kto "miluje". Takáto láska ubíja, dusí, usmrcuje, nedáva život.

Erich Fromm (1900)
Ľudia sústredení na vlastnenie chcú mať bytosť, ktorú milujú alebo obdivujú...Ani jeden partner nie je uspokojený iba radosťou druhej osoby; každý si praje mať druhú osobu pre seba. Každý teda žiarli na tých, kto chcú "mať" toho druhého. Každý partner sa drží kŕčovito toho druhého ako stroskotanec trámu - aby prežil.

Erich Fromm (1900)




Celý strom otázok 


Okomentuj:






Kde sa komentuje