Čo robiť, keď nás urážajú?

Čo robiť, keď nás urážajú?

Čo robiť, keď nás urážajú?

Ak by niekto vydal tvoje telo komukoľvek, koho by práve stretol, nahneval by si sa. Nehanbíš sa teda, že vydávaš svoju myseľ na milosť a nemilosť prakticky komukoľvek, koho stretneš, tým, že sa rozrušuješ a znepokojuješ, keď sa voči tebe nespráva priateľsky?

Pamätaj, že ten, kto ťa osočuje a nadáva ti, nie je tým, kto ťa uráža, ale tým, čo ťa ponižuje, je tvoje viera, že ťa takíto ľudia môžu uraziť.

Ak ti bolo povedané, že ťa niekto ohovára, nesnaž sa vyvracať, čo bolo povedané, ale odpovedz: „Táto osoba zrejme nevie o mojich ďalších chybách, pretože inak by nespomenula iba tieto.

Keď sa niekto k tebe správa zle, a ohovára ťa, pamätaj, že tak koná, alebo hovorí, kvôli tomu, že to považuje za správne.

Ak sa budeš pridržiavať týchto princípov, budeš zhovievavý k ľuďom, ktorý budú s tebou zle zaobchádzať, a budeš si hovoriť: „Tak sa im to javilo správne.”

Stretnem sa s človekom všetečným, nevďačným, domýšľavým, potmehúdskym, závistlivým a sebeckým. Všetky tieto vady vyplývajú z neznalosti dobra a zla. Ja však som dospel k poznaniu, že dobro svojou prirodzenosťou je krásne a zlo je škaredé a že aj prirodzenosť práve toho, kto chybuje, je príbuzná s mojou, nie snáď účasťou na tej istej krvi alebo rodu, ale na tom istom rozumu a jeho božskom podielu: nemôžem teda od nikoho z nich utrpieť škodu, lebo nikým sa nedám zlákať k ničomu škaredému..

Marcus Aurelius (121)

Kedykoľvek narazíš na niečiu nehanebnosť, hneď si polož otázku: "Je možné, aby neboli vo svete nehanebníci?" Nežiadaj teda nemožné, lebo aj tento je jeden z oných nehanebníkov, ktorí musia byť byť na svete.... Lebo keď si spomenieš, že musia byť aj takíto ľudia, budeš ku každému z nich zhovievavejší.

Marcus Aurelius (121)

Človek by mal občas chodiť na strelnicu a nekonfliktných obdobiach sa pochváliť fotkami z nej.

Naučme sa nebrať veci osobne. Pochopme, že keď nám niekto povie "Ty si ale debil", že nás sa to netýka. Týka sa to jeho. To je jeho veta, on nám niečo hovorí o sebe o svojom svete, o svojom spôsobe uvažovania. Ak sa naučíme nebrať to osobne, prestaneme fungovať ako automat a môžeme si zvoliť ako zaeragujeme, či sa zasmejeme, alebo nebudeme reagovať vôbec. Môžeme si ho len popozerať a može sa nám stať, že náhle uvidíme tie jeho dávne zranenia...

Ľudia sú spútaní hlboko zakorenenýmí vzorcami správania a cítenia. Do akej miery sa od toho vieme oslobodiť bola otázka, ktorú si Benedictus de Spinoza kládol. ... Napr. Niekto ma urazí a ja už necítim hnev. Tento proces je začiatkom spirituálnej cesty a kulminuje v skúsenosti že spoznáme jednotu, ktorá v skutočnosti už existuje, medzi našou mysľou a mysľou Boha. Je to niečo, ako keby bunka v tele prešla od poznania obmedzujúceho sa na interakciu s okolitými bunkami, ktoré jej sprostredkúva bunková stena (a tak žijúca v ustavičnom strachu a strese) k poznaniu DNA vo svojom vnútri, ktoré je rovnaké pre každú bunku tela a definuje celé telo.

Rozum musí byť aplikovaný na naše emócie a rozum tu diktuje nasledovnú zásadu : "Že nenávisť nemôže byť zničená nenávisťou, ale iba láskou"

Pre niekoho si zázrak, pre niekoho nedonosený. Pamätaj, ľudia ti priradia len takú hodnotu, akú vidia v sebe ! O tebe to nehovorí nič.

Celý strom otázok

Okomentuj: