Že Aristoteles nezdieľal naše súčastné pojmy aktivity a pasivity, je celkom jasné, keď uvážime, čo je preňho najvyššou formou praxe, t.j. aktivity - ktorú stavia dokonca i nad aktivitu politickú - kontemplativný život, rozjímanie, hľadanie pravdy. Myšlienka, že kontemplácia je formou nečinnosti, by bola preňho nepirjateľná.