Rusko či Amerika?

Rusko či Amerika?

Rusko či Amerika?

Jean Jacques Rousseau (1712)

Rusové nebudou nikdy skutečně kultivovaní, neboť byli kultivováni příliš brzy. Petr měl nadání napodobovat, neměl však skutečné nadání, které tvoří a dělá vše z ničeho.

USA bolo založené na pokryteckej ústave. Ale inštitucionálne pokrytectvo má občas zmysel ako ideál ku ktorému môže spoločnosť smerovať.

Judith Nisse Shklar (1928)

Bernard-Henri Lévy (1948)

Sú ľudia, ktorí si myslia, že Amerika je imperialistická. Čo je úplná hlúposť. Dnešný imperializmus to je Rusko, to je Čína. Amerika s tým skončila a nie som si vlastne istý či niekedy bola imperialistická. Jej imperializmus v polovici 20-teho storočia bol "sám seba obžalujúcim" imperializmom. Amerika nikdy nebola otvoreným imperializmom, t.j. že by si priznávala, že ide iné krajiny pripojiť, obrať o zdroje.kolonizovať. Rusko to robí v Ukrajine. Barbarský imperializmus dneska robí Čína ekonomicky a Rusko vojensky. Ruské Wagnerove skupiny sú vojenským ipmerializmom na spôsob francúzska pred 200 rokmi.

Bernard-Henri Lévy (1948)

V Bosne a Hercegovine sa Amerika rozhodla zasiahnuť až po 4 rokoch bombardovania Sarajeva a po 4 rokoch nečinného prizerania sa celej Západnej Európy. Po 4 rokoch Chirac a Clinton rozhodli, nie aby kolonizovali, ani aby pripojili Bosniu k EU ale aby zastavili masaker. Ja som o to žiadal od začiatku.

Bernard-Henri Lévy (1948)

Pri vojenskom zásahu v Líbyi nebol zámer kolonizovať Líbyu, dokonca nebol ani zámer zaviesť demokraciu. Zámerom bolo za prvé : zastaviť masaker, a za druhé pomôcť tým čo verili v demokraciu vo vnútri Líbye, vystrieť im pomocnú ruku. Zámerom bolo ukázať tým, čo chceli demokraciu, tým ženám a mužom, že nie sme hluchí. že nie sme na strane diktátora.

We're all living in Amerika, Amerika ist wunderbar, We're all living in Amerika, Amerika, Amerika and We're all living in Amerika, Coca-Cola, sometimes war

neb raději k velikému přichyl tomu tam se dubisku (t. j. slovanstvu), jenž vzdoruje zhoubným až dosaváde časům

Slovensko má prirodzene pozitívny vzťah k Rusku a k Rusom. V oboch svetových vojnách sme začali bojovať v tábore protivníkov Ruska, no naši vojaci prebiehali na druhú stranu.

Z veľkých svetových kultúr je tá ruská našej najbližšia. Z inojazyčných piesní u nás okrem českých zľudoveli iba ruské. Ruskú klasickú literatúru poznáme lepšie ako iné významné literatúry – nemeckú či americkú. Je teda pochopiteľné, že v nej veľa ľudí nachádza záľubu.

Čo sa týka politiky, opäť – keď príde na lámanie chleba, z veľkých mocností najskôr môžeme očakávať politickú podporu u Ruska.

Tak, ako sa kedysi Poliaci upli k Napoleonovi, potom k Veľkej Británii a k Francúzsku, dnes sa priklonili k USA, napriek tomu, že v týchto ďalekých alianciách sa vždy sklamali. Spojenci ich už viackrát nechali napospas agresorovi. To sú dôvody, pre ktoré si myslím, že určitá miera rusofilstva je pre Slovensko rozumnou, pragmatickou myšlienkou

Slovensko sa podobá šípu medzi Západom a Východom. Ide len o to, či letí zo západu na východ alebo naopak

Keď Vladimír Mečiar svojho času povedal, že ak nás neprijmú na Západe, dáme sa na Východ, znelo to tiež ako bonmot. No v zahraničných diplomatických kruhoch to okamžite zaregistrovali a vyvolalo to podozrenie voči Slovensku! Skrátka, musíme byť so svojím prípadným rusofilstvom opatrní, inak proti sebe vyprovokujeme geopolitické sily. Veď sa len pozrite, ako sú všetci proti Bielorusku. A ono je z tohto hľadiska vo výhodnejšej pozícii ako my, pretože s Ruskom hraničí a môže sa doslova oprieť o to veliké dubisko. U nás preto s rusofilstvom opatrne.

Zahraničná a svetová politika Slovenska sa musí robiť na štyri svetové strany. Ja nevidím v Ruskej Federácii bezpečnostné ohrozenie Slovenska. ... Nebuďte tak zamilovaný do Ameriky.

... Putin je totiž odhodlaný preukázať, že slovanské národy sú kultúrne navyknuté na autoritársku formu vlády, a predstava, že ďalší slovanský štát by mohol úspešne žiť v demokracii, narúša jeho vlastné očakávania, že bude naďalej totalitne ovládať Rusko. Ukrajina je pre Moskvu nulová vojenská hrozba; predstavuje však príklad iného ideologického modelu, a ten model vypovedá o nelegitímnosti Putinovej vlády.

Na našej strane je pravda a spravodlivosť. (Putin pri začatí vojenských operácií na Ukrajine 24.2.2022)

Západný svet je ríšou klamstva.

Nie, Puškine môj, mysľou vysoký,
ty mýlil si sa, podráždením chorý:
Vraj, musejú sa stlieť-zliať v ruskom mori
tie naše bystré slavian-potoky,

Po mnoho staletí existuje takový ruský problém. Rusko přesně neví, kde začíná a kde končí. I když je to největší země světa, má pocit, že je taková trochu malá a že ji ohrožují i nepatrní sousedé.

Veci verejné sú v Rusku organizované ako veci súkromné. V autokracii je všetko viac či menej (a skôr viac) majetkom panovníka. Ruské slovo samoderžavie – označujúce absolutistickú moc cára – nie je, koniec koncov, ničím iným, ako doslovným prekladom gréckeho slova autokracia.

Rusi sú od prírody pasívni a vládu tvrdej ruky si svojou pasivitou priam pýtajú. Lenže podstatne bližšie k pravde zrejme bude názor, že nedvižnosť ruského človeka je v podstate šľachtiteľským úspechom ľudí ako Josif Vissarionovič Stalin s jeho takmer do dokonalosti dovedenou metódou „čo sa samostatne hýbe, po tom pre istotu strieľajme“

Východ (t.j Rusko) je dlhodobo silnejší a mnohokrát už zachránil (západnú) Európu od napr. Tatárov, Napoleona, Hitlera a momentálne ho zachraňuje od islamských bojovníkov.

Západ to je individualizmus, menší význam náboženstva v živote jednotlivca, skôr sekulárna kultúra, parlamentná demokracia a teda viac slobôd aspoň navonok. Východ to je ako hovorili ruskí slavianofili zdôrazňovanie sobornosti, zborovosti, istého spoločenstva a zdôražnovanie faktu že človek je tvor spoločenský.

Ak by Sovietsky zväz prežil, dnes by sa dalo predísť mnohým konfliktom vo svete, ktorých príčinou je unipolárny svetový poriadok na čele s USA.

Západná civilizácia je postavená na dôstojnosti jednotlivca, a platnosti abstraktných pravidiel, teda platnosti práva. Východná civilizácia je založená na kolektívnosti a autorite osoby.

Rusko malo na svojej strane vždy dvoch generálov, ktorých Napoleon a Hitler nedocenili - generála zimu a generála priestor.

Individuálne slobody na západe sú silnou ale zároveň aj slabou stránkou západu, lebo sa nevie presadiť záujem celku (štátu).

Rusko je dobré (silné) hlavne vo vývoji zbraní. Ruské zbrane sa vyrovnajú ktorýmkoľvek zbraniam západným, zatiaľčo v spotrebných tovaroch, napr. v autách sa západným tovarom nevyrovnajú.

Bežný Rus je spokojný so svojou vládou, ktorá sa mení len zriedkavo v revolúciách, je spokojný so svojím spôsobom života a ochotný ho ubrániť za všetkých okolností.

Na Ukrajine (a možno aj v Rusku) prichádza nová generácia, ktorá nechce byť súčasťou starého korupčného systému, ktorá verí európskym hodnotám.

HDP Ruska je na úrovni HDP Talianska. Ekonomická sila západu je neporovnateľne vyššia ako ekonomická sila Ruska.

Západná Európa sa nachádza v kríze - stárne, nemá deti, rozširuje sa relativizmus..

Rusko je slabé. Rusko znamená útlak, porobu, nešťastný život, pseudomystiku. Rusko má podobne nízku pôrodnosť ako západ. 7 miliónov Rusov, čo utieklo na západ tam nechce žiť.

Najväčšia sila západných slobôd spočíva v schopnosti sebakritickosti, sebakorektúr. Totalitný systém sa nevie reformovať.

Rusko bude mať problémy, pretože sa v ňom nepodaril proces modernizácie a ekonomiku má postavenú na nerastných palivách, ktorých éra ale pomaly končí. Pre Európu by bolo dobré, keby Rusko bolo na tom dobre, keby bolo spokojné, ale zatiaľ to dobré s Ruskom nevyzerá.

Nikto nie je tak zadĺžený ako USA. Keby sa Rusko a Čína spojili a vytvorili novú menu dolár sa rozpadne.

Kyjevská Rus bola vyspelejšia ako Európa. Rusom ale 300 rokov trvalo kým porazili Tatárov a potom museli Európu dobiehať ekonomicky. V zbraniach teda ostali výborní v ekonomike zaostali.

Pod spoločným dobrom na východe sa myslí dobro štátu, pre ktoré by sa všetci mali snažiť robiť dobro. Dobro štátu t.j. dobro svätej imperiálnej Rusi.

Ľudia hlasujú nohami, kde sa žije lepšie. Nikto nechce ísť do Ruska, všetci chcú ísť na západ.

Existuje špeciálna ruská pravda, a existuje špeciálna západná pravda - a obom sa nám tá druhá zdá oprávnene ako čistá lož.

Vo chvíli, keď sa zlo zmocní sveta, tak to už je vec ktorá nie je len materiálna, ktorá nie je len technická, za tým stojí nejaké mystérium, nejaké zlo, my kresťania hovoríme, že za tým stojí diabol, a tak ako Stalin a Hitler boli strážený silami zla, aby sa ani atentát nepodaril. Preto aj zlo, ktoré dnes vyžaruje z Ruska presahuje to materiálne , a teda že možno očakávať ešte ďalšie pustošenie, ktoré môže súvisieť aj s nejakou stratou sebazáchovy... keď tak, nech to všetko padne.

Rusko
vydrží všetko
okrem demokracie

Ako sa ti páči názor mnohých Slovákov, ktorí tvrdia, že dnešná Amerika je to isté čo včerajší Sovietsky zväz – teda že chce ovládnuť celý svet?

„Bodaj by sa jej to podarilo.“

Prečo?

„Lebo jej krédom je, že človek sa narodil slobodný, má slobodne žiť a slobodne sa usilovať o svoje blaho.“

Slovenskí národní buditelia uvažovali aj o možnosti Slovenska byť časťou Sovietskeho zväzu, ale aj o možnosti byť jedným zo Spojených štátov amerických.

list Ivana Hrozného anglickej kráľovnej Alžbete I. z roku 1570, v ktorom sa píše: "Mysleli sme si, že panuješ vo svojej ríši, že jej vládneš sama (...), ale teraz vidíme, že existujú ľudia, ktorí vládnu spolu s tebou, a nielen ľudia (ľudi), ale dokonca kupci (mužiki torgovyje)..." - čo pre Ivana znamenalo, že mu Alžbeta nie je rovná a že s ňou nemôže udržiavať styky ako suverén so suverénom.

Terajšie ruské poňatie suverenity sa príliš nelíši od toho, ktoré zastával Ivan Hrozný. Podľa súčasnej kremeľskej doktríny existuje na svete iba niekoľko suverénnych štátov: popri Rusku najmä Čína, India a USA. Európske krajiny sú považované za vazalov USA, suverenitu zakladá predovšetkým vojenská sila a nezávislosť vlády na tom, čo si myslia a chcú jej podriadení mužiki.

Rusko je impérium, ktoré chronicky žije v režime obliehanej pevnosti a pre ktoré je všetko zbraňou. Pre normálneho človeka je problém to pochopiť. Dá sa urobiť celá prednáška o tom, ako Rusi dospeli k takému životu.

Vpád USA do Iraku - bez akéhokoľvek právneho základu. Za zámienku bola vybraná údajne dôveryhodná informácia, ktorou disponovali USA, o tom , že Irak vlastní zbrane hromadného ničenia. Ako dôkaz verejne, pred zrakom celého sveta, mával americký minister zahraničia akousi skúmavkou s bielym práškom... A potom sa ukázalo, že všetko bolo len predstavenie, bluf. Nijaké chemické zbrane v Iraku neboli.

Všade kam západ prichádza urobiť svoj poriadok ostávajú nehojace sa vredy medzinárodného terorizmu a extrémizmu.

Západ sľuboval Rusku, že sa NATO nebude rozširovať na východ ani o kúsok.

Klimatické zmeny urobia z Ruska znovu superveľmoc, pretože mierne pásmo sa presunie viac na sever, Sibír rozmrzne a stane sa úrodnou pôdou schopnou uživiť veľké množstvo obyvateľstva a severné moria tiež rozmrznú a poskytnú Rusku prístup výhodu námornej dopravy.s kratšími vzdialenosťami do celého sveta.

V Kremli všetka architektúra hovorí : táto krajina má ambície. Slovo "cár" pochádza zo slova "ceasar" a aj dnes sa nájdu Rusi, ktorí ti povedia že prirodzeným následníkom velkého impéria rímskeho Constantinopolu je Moskva.

Rusko nikdy nebolo "normálnou" krajinou. Rusi nevedia ako žiť v normálnej krajine. Rusko bolo budované ako impérium, Rusko existovalo ako impérium. Pretože jeho esencia je "my sme veľkí" , musíme mať zóny vplyvu a musíme mať "nárazníkové" krajiny, medzi nami a vonkajším svetom. To je impérium.

Zo straty impéria v 1989 Rusi najbolestivejšie pociťujú stratu berlína. 7000 sovietskych vojakov je pochovaných pri pomníku vítazstva nad fašizmom v Berlíne, 25 milionov sovietskych vojakov padlo kým sa toto víťazstvo dosiahlo. To oprávňovao urobiť z časti Nemecka časť Sovietskeho impéria.

Možno, keby koniec studenej vojny priniesol okamžitú prosperitu, pre ľudí v Rusku, tak možno by tú stratu statusu, stratu impéria, by ľahšie prehĺtli , ale nepriniesol. 90-te roky priniesli ekonomický chaos, všadeprítomnú chudobu a to bola úrodná pôda pre rast (popularity) akéhokoľvek ruského politika, ktorý sľúbil urobiť Rusko zasa veľkým.

Ľudia v Kremli chápu, že idea obnovenia niekďajšej superveľmoci je neuskutočniteľná, ale majú druhú ideu a tá idea je : byť vydieračom, byť tvorcom nešťastia, byť kazisvetom, byť nočnou morou pre susedov a vonkajšie krajiny - to je nová idea superveľmoci a impéria.

Střet civilizací (2019)

S úpadkom západnej moci zároveň klesá schopnosť Západu vnútť iným civilizáciam západné poňatie ľudských práv, liberalizmu a demokracie a podobne klesá aj príťažlivosť týchto hodnôt pre nezápadné civilizácie. (ad demokracia, liberalizmus)

Rusi sa majú hlásiť aj k Džingischánovmu dedičstvu: bol to tvorca univerzálnej, skvelo spravovanej ríše, vytvoril model totálneho samoderžavia. Moskovská Rus to od neho prebrala, etnicky je zmesou Slovanov a turkotatárskych kmeňov, nemá sa preto za to hanbiť, ale je to dôvod na hrdosť a vyvolenosť.

Obyvatelia Rusi si pravoslávie veľmi pozmenili: zachovali dogmatickú sústavu i obrad, ktorý však do veľkej miery vnímali ako magický – taký, ktorý musí byť zachovaný úplne presne, pretože inak nefunguje...magický obrad znamenal, že keď neprebehne presne podľa pravidiel, božstvo sa hnevá a namiesto požehnania prináša prekliatie. Zmena teda nie je možná, a to práve preto, že miestni tomu veľmi nerozumeli.

Ruská spoločnosť je uzatvorená. Pokus o jej otvorenie v 90. rokoch sa nepodaril. Všetci si zvykli na spoločenskú hru, ktorá veľmi zosilnela počas komunistickej vlády.

Vojna na ukrajine. ...Kým najviac (ruských) strát je potvrdených v Dagestane a Burjatsku, „obyvatelia Moskvy a Petrohradu, ktorí spolu tvoria viac ako 12 percent ruskej populácie, v správach prakticky absentujú (Putin necháva za seba bojovať vojakov z chudobných oblastí a menšín)

grécki misionári nenaučili Kyjevskú Rus po grécky. Zatiaľ čo latinskí misionári naučili novú klerickú elitu vznikajúcich európskych kresťanských národov po latinsky, čím jej aspoň otvorili pokladnicu patristickej kresťanskej i antickej kultúry, na Rusi sa to nestalo, pretože to spočiatku ani nebolo potrebné – liturgia, časti Písma, potrebné pre liturgiu, i katechizmy boli preložené a v tom atemporálnom modeli, kde je náboženstvo akoby bez vývoja, už nič iné nie je potrebné. Keď si teda v rámci pozitívnych stereotypov predstavujeme, že pravoslávny svet je napojený na grécku a antickú kultúru, nie je to vôbec pravda.

Americká sloboda nebola na počiatku slobodou pre všetkých (nie pre otrokov napr.), ale postupne sa rozširovala, aj keď veľakrát bolestne, ako vidno z histórie hnutia M. L. Kinga. Bol a stále je to trvajúci proces, „krok slobody“, k stále všestrannejšej emancipácii všetkých. A toto vedomie, že sloboda je kľúčovou hodnotou, je hybným motívom amerických dejín. A keď sa tomu vládcovia krajiny spreneverujú, je to zase slobodná tlač, ktorá na to bleskovo upozorní. Preto sa o nich vie, na rozdiel od množstva svinstva, ktoré sa potichučky deje v Rusku. To sú bytostné rozdiely medzi spoločnosťou amerického a ruského typu – otvorenou a uzatvorenou.

Rusko nikdy nezačalo vojnu, ale vždy ju dotiahlo do víťazného konca.

Právo na majetok je základným právom, ktoré by sa nemalo porušovať. Záleží však na tom ako ďaleko do minulosti chceme ísť. USA sú nespravodlivým štátom, lebo v minulosti zobrali majetok indiánom.

Rusko postupuje v súlade s medzinárodným právom v prípade vojny na Ukrajine, zatiačo USA v prípade Kosova, Líbie a Iraku porušovala medzinárodné právo.

V celej historii USA boli ich nepriateľmi iba dikatúry.

Putin nikdy nebol pro-demokratický. A čím bol dlhšie pri moci, tým autokratickejším sa Rusko stávalo. (odstránenie nezávislých médií, neslobodné a nefér voľby, obmedzenie občianskej spoločnosti, zákaz protestov... (ad autokracia)

Putin vidí svetovú politiku ako hru s nulovým súčtom. Ak niečo získa USA, automaticky to stráca Rusko. USA preňho nie je partner ale protivník.

S týmto návykom na voľnosť pohybu v prírode somsa začiatkom deväťdesiatych rokov ocitol v Amerike, ktorá ma vyhnala na asfalt. Prepadol ma tiesnivý pocit fyzickej neslobody, aký som nezažil za komunizmu. (pozn. len necelá tretina územia USA je voľne priechodná, postupne víťazili vlastníci pozemkov)

Rusko ani USA ani žiadny iný štát neexistujú.

Rusko sa necíti byť viazané a nikdy necítilo byť viazané zmluvou, ktorá sa mu v danom okamihu zdala nevýhodná. A to je odvodené od toho, že v Rusku nikdy nič neznamenalo právo. Predstava, že Rusi začnú brať právo vážne je naivná, je to síce možno otázka vývoja, ale na mnoho desaťročí. Ak chceme mať s Ruskom vzťahy, ktoré nás neohrozujú, tak treba s nimi jednať s vedomím prevahy a pri prvom kroku Ruska bokom, musí prísť od nás tvrdá reakcia, ktorá ich vráti späť, kde majú byť.

Putin sa pozerá na reči Američanov o ľudských právach, demokracii a slobode ako na cynický figový list, ktorým sa Amerika snaží zakryť svoje cynické snaženia a záujmy po celom svete. rovnako ako sa Moskva snažila ,keď bola hlavným mestom Sovietskeho zväzu, sledovať svoje geopolitické záujmy pod zástierkou propagácie socializmu. Putin vie, že to bol len figový list, ktorý zakrýval tvrdé reálnopolitické úvahy a kalkulácie. V hlave Putina je veľký podiel projekcie - keď to robíme my, musia to robiť aj Američania. A všetky tie reči o demokracii, ľudských právach a slobode sú len fasádou,ktorá robí tieto cynické kalkulácie prijateľsími pre americkú a svetovú verejnosť.

Gorbačov bol slabý a naivný človek, ktorý presadzoval nesprávne reformy.

Odporcovia USA a obdivovatelia Ruska vrátane tých slovenských často odkazujú práve na inváziu do Iraku, keď ospravedlňujú ruskú inváziu do Ukrajiny.

Rusko je po zuby ozbrojená benzínová pumpa.

... Rusko je kultúrny odkaz Džingischánovej zlatej hordy.

Keď západniari hovoria o politike, ústrednou témou našich rozhovorov je sloboda, t.j. ako zabezpečiť stále viac a viac slobody ľuďom. Keď sa hovorí o politike v Rusku,to nie je najdôležitejšia téma. Najdôležitejšia téma v Rusku je, ako udržať krajinu pohromade, pretože krajina je veľmi veľká. Z toho vyplýva iná kultúra a politika, viac vojenský prístup, bezpečnost, nárazníkové zony, geopolitický prístup.

"Ruku na srdce, bratia, a odpovedzte: nebolo to práve Rusko, ktoré v našej smutnej minulosti svietilo ako maják v hlbokej noci nášho života?" pýtal sa v roku 1851 sklamaný Štúr. Rakúsko-uhorský cisár František Jozef vtedy odmietol dať Slovákom autonómiu za pomoc pri potlačení povstania Maďarov v Uhorsku a v reakcii sa Štúr upol na vtedy rozšírenú predstavu všeslovanskej vzájomnosti, ktorá mala Slovensku zabezpečiť prežitie.

Okrem myšlienok štúrovcov k pozitívnemu vnímaniu Ruska prispelo aj štyridsať rokov socializmu, keď boli kritické prejavy k Sovietskemu zväzu potláčané. Na proruský sentiment naviazal aj Vladimír Mečiar (HZDS) v 90. rokoch.

Bite vlastných, aby sa vás ostatní báli – to je staré ruské príslovie, ktoré Putin dôsledne napĺňa.

Vladimír I., z histórie známy ako Vladimír Veľký, otec Rusi, ktorý vládol v rokoch 980 – 1015...Keď sa však blížil k štyridsiatke, čo bol v jeho čase už požehnaný vek, rozhodol sa zaviesť vo svojej zemi náboženstvo.Legenda hovorí, že zavedenie náboženstva vo svojej ríši vzal skutočne vážne. Aby sa zodpovedne rozhodol, vyslal svojich bojarov študovať náboženstvá susedov. Do úvahy pripadalo moslimské náboženstvo volžských Tatárov, judaizmus, rímsko-kresťanské náboženstvo a pravoslávna cirkev. Postupne zavrhol judaizmus a západné kresťanstvo. A keď vyslanci od volžských Tatárov priniesli princovi správu, že islam zakazuje alkohol, bol Vladimír nekompromisný: „Rusi jesť vesjolije piti, nemožet bez togo byti“ (Na Rusi sa dobre pije, bez toho sa neprežije). Takže zvíťazilo pravoslávne kresťanstvo.Len čo sa však Rusi naučili destilovať, vytlačila vodka takmer úplne všetky ostatné alkoholické nápoje. Stala sa symbolom a utrpením ruského národa. A je to tak až dodnes.

Úlohu hrá aj pravoslávne náboženstvo – v jeho poňatí jednotlivec nemá cenu. Duša patrí Bohu a telo cárovi.

Každý národ, a takisto ruský národ, má právo rozlíšiť pravých vlastencov od zradcov a vypľuť tých druhých, ako sa muška vypľúva z úst.

Rusi urobili z Marxovho snenia o ľudskej spoločnosti, nemilosrdnú vraždiacu vieru (ad Karol Merx)

Pomsta geografie (2019)

Irák narušil nejdůležitější prvek v myšlení některých lidí, totiž že projekce americké moci vedla vždycky k morálnímu výsledku. Ale ostatní pochopili, že nezkrotné vyu-žívání moci kterýmkoli státem, dokonce i tak svobodu milujícím, demo-kratickým státem jako je Amerika, není nezbytně oprávněné.

Pomsta geografie (2019)

Dva oceány chránící Spojené státy nedalyAmeričanům jen přepych idealismu, ale umožnily Americe přímý pří-stup ke dvěma hlavním tepnám politiky a obchodu ve světě – k Evropěpřes Atlantik a k východní Asii přes Pacifik (s bohatstvím americkéhokontinentu ležícím mezi nimi).25 Na druhou stranu ty stejné oceányAmeriku přivedly k izolacionismu, který přetrvává dodnes.

Pomsta geografie (2019)

Zdá se, že chlad vypěstoval v Rusech „schopnost trpět, jistý komu-nalismus, či dokonce ochotu obětovat jednotlivce pro společné dobro,“

Pomsta geografie (2019)

Na rozdíl od Ameriky však Čína nepřistupuje ke světovým záležitostem s misionářským přístupem. Nesnaží se šířit žádnou ideologii nebo systém vládnutí. Morální pokrok v mezinárodní politice je americkým cílem, ale ne čínským.

Pomsta geografie (2019)

A rozdělení Koreje s dominantním postavením Spojených států na poloostrově, nemůže trvat věčně.

K logike každého (nielen ruského) samoderžavia patrí to, že zákon je stotožnený s vôľou vládcu, ktorá je zákonom najvyšším....Každý kto sa dostane do konfliktu s vládcom sa tým nutne dostáva do konfliktu nielen s mocou, ale i so zákonom. Preto carizmus môže zabezpečiť právnu istotu ia na nižšej úrovni. Chráni občana, že nemôže byť beztrestne okradnutý či zavraždený - pokiaľ to nie je v záujmu vládcu. (ad monarchia, totalitarizmus, tyrania)

Európska civilizácia je "skazená" celkom iným chápaním pojmu zákona. Vysvetľuje totiž každý zákrok výkonnej moci, ktorý nie je výslovne založený na predchádzajúcom výroku samodárcu (pričom interpretácia zákona neprísluší moci výkonnej), ako ilegálne.

Mohlo by sa zdať, že samoderžavné Rusko, budované na princípoch celkom opačných, bude rozhodne odmietať krajnú anarchiu v susednom Poľsku. V skutočnosti však práve ruská cárovna bola najväčším obhájcom Poľských slobôd..... Stručne povedané, snažili sa vnútiť Poľsku kráľa, ktorý by už predom zaručoval, že sa Poľsko nevymaní z vnútorných zmätkov a bojov a stane sa skôr alebo neskôr ľahkou korisťou ruskej expanzie.

Ak bolo možné r.1762 kúpiť v Rusku dospelého zdravého nevoľníka za 30 rubľov, stál v roku 1786 už 86 rubľov.

A tak konečným výsledkom "Veľkej inštrukcie" Kataríny II: bolo to, že týmto spisom bol v Rusku položený základ dosiaľ nedocenenej tradície podivuhodnej symbiózy osvietenej teórie a samoderžavnej vládnej praxe. K tejto zvláštnej tradícii patrilo samozrejme umenie dokonale klamať európsku verejnosť.

Rovnako ako Rusko otvárala sa už vtedy aj Amerika kolonistom. Novým osídlencom však nemohla ponúknuť viac než pustú pôdu a demokratické idei. V dobe, keď Rusko poskytovalo kolonistom daňové úľavy a finančné podpory, sa to mohlo zdať naozaj málo. V skutočnosti to bolo oveľa viac a v priebehu 19. storočia na seba nestrhlo hlavný kolonizačný príliv z preľudnenej Európy Rusko, ale Amerika.

Snáď najhroznejšie boli podmienky, za ktorých pracovali nevoľní mužíci v uralských doloch Nikitu Demidova - boli prikovaní k vozíkom, a tak vlastne za živa pochovaní pod zemou..

Úspech podnikania (ruských podnikateľov za čias Petra I.) nebol založený na rozvoji obchodu, rozmachu a zvýšení kvality a efektívnosti výroby, ale na štátnych dodávkach..

Najneskôr od 18. storočia sa presadzuje v Európe chápanie štátu ako "spoločenskej zmluvy". Úlohou štátu je chrániť životy, majetok a práva občanov. Pre Petra I. bola naopak údelom občana služba Jeho Veličenstvu štátu - jeho veľkosti, moci a sile.

problémy vzťahu Ruska k Európe vznikajú a sú spôsobované predovšetkým jeho historickým odstupom o vyspelejších európskych krajín a z toho sa rodiaceho pocitu nadradenosti ostatnej Európy voči Rusku.

Podstata problému vzťahu Ruska k Európe je omnoho hlbšia a vážnejšia : Rusko sa neprihlásilo (ani pred Petrom , ani po ňom) k európskemu individualizmu a mnohí v Rusku i dnes pochybujú o významu jeho hodnôt; považujú ju nie za hybnú silu civilizačného rozvoja, ale za doklad a prejav úpadku a degenerácie Európy, ktorému sa musí Rusko brániť.

Za vlády Petra I. nevstúpilo ruské impérium na európsku scénu ako veľká krajina pripravená spolupodieľať sa na osudoch Európy, ale ako hrozba. Sám Peter sa tým nijako netajil : "Môžem povedať, že (nepriatelia) sa nikoho neboja tak ako nás, za čo buď Bohu sily chvála.

Celý strom otázok

Okomentuj: