Čo je to svedomie?

Čo je to svedomie?




Biblia (-1274)
Pánovým kahancom je ľudské svedomie, čo prekutáva všetky skryty života.
Viera a dobré svedomie idú spolu.

apoštol Pavol (5)
...ale takí, ktorí majú tajomstvo viery v čistom svedomí

apoštol Pavol (5)

Arthur Schopenhauer (1788)
Mnoho ludi ma ciste svedomie len preto, ze maju slabu pamat
Ak človek kvôli sebe zanedbáva ostatných (ak ich nemiluje stále viac) prejavia sa u neho výčitky svedomia.

Lev Nikolajevič Tolstoj (1828)

Friedrich Nietzsche (1844)
Hrdé vedomie o výnimočnom privilégiu zodpovednosti, vedomie tejto slobody, ktorú má len málo ľudí, tejto moci nad sebou a chytrosti prestúpilo až do jeho najhlbšieho vnútra a stalo sa inštinktom, dominantným inštinktom: - ako bude nazývať tento dominantný inštinkt, ak by ho náhodou potreboval pomenovať? Nie je o tom žiadnych pochýb, tento suverénny človek ho bude volať svojím svedomím.

Friedrich Nietzsche (1844)
Ako sa vytvorí v zvierati - človeku pamäť? Ako sa vyryje do tomuto sčasti tupému, sčasti bľabotajúcemu rozptýlenému rozumu, tejto stelesnenej zábudlivosti Niečo tak, aby to zostalo stále prítomné? Tento starobylý problém, ako si možno myslieť, sa neriešil práve najjemnejšími prostriedkami; ba dokonca nie je v histórii ľudstva nič strašnejšie .Niečo sa musí vypáliť, aby to ostalo v pamäti: iba čo neprestáva bolieť, teda, nie bez krvi, mučenia, mrzačenia....

Friedrich Nietzsche (1844)
..psychológia svedomia : toto nie je ako sa rado verí, "boží hlas v človeku", - je to inštinkt ukrutnosti, ktorý sa obracia proti sebe, keď už sa nemôže vybiť navonok.
Aké prostriedky používa kultúra, aby zabrzdila, zneškodnila a snáď i vylúčila agresivitu, ktorá je jej protichodná? Môžeme to študovať na histórii vývoja jednotlivca. Čo sa s ním deje, aby bola jeho agresívna slasť zneškodnená? .. Agresivita je introjikovaná, zvnútornená, je poslaná späť odkiaľ prišla, teda obrátená proti vlastnému Ja. Tam je prevzatá časťou Ja, ktorá sa stavia voči ostatnému ako Nadja a ako svedomie teraz uplatňuje voči Ja rovnako prísnu tendenciu k agresii, ktorú by rado uspokojovalo na iných, cudzích indivíduách.

Sigmund Freud (1856)
Kultúra teda zvláda nebezpečné agresívne chúťky indivídua tým, že ich oslabuje, odzbrojuje ich a dáva ich strážiť zvláštnou inštanciou v jeho vnútri ako posádkou v dobytom meste.

Sigmund Freud (1856)
Cítime sa vinnými (zbožní ľudia hovoria hriešnymi) ak sme urobili niečo, čo považujeme za zlé...Aj ten, kto sa zla nedopustil, ale iba poznal svoj úmysel sa ho dopustiť, sa tiež niekedy môže považovať za vinného. Oba prípady však predpokladajú, že sme zlo uznali za zavrhnutiahodné, ako niečo, čo sa nesmie uskutočniť. Ako však dochádzame k takémuto rozhodnutiu? Prirodzenú schopnosť rozlišovania dobra a zla môžeme zamietnuť. Zlo často nie je pre dané Ja škodlivé, či nebezpečné, naopak môže to byť niečo čo je pre neho žiadúce a poskytuje mu pôžitok. Prejavuje sa tu teda cudzí vplyv, ten určuje čo sa má nazývať dobré a čo zlé. Pretože vlastné cítenie nedoviedlo človeka na túto cestu, musel mať motív, aby sa tomuto cudziemu vplyvu podriadil. Tento vplyv sa dá ľahko odhaliť v jeho bezmocnosti a závislosti na iných a môže byť najlepšie označený ako strach zo straty lásky.

Sigmund Freud (1856)
Napätie medzi prísnym Nadja a jemu podrobeným Ja nazývame pocitom viny; a prejavuje sa ako potreba trestu.

Sigmund Freud (1856)
Svedomie je následok zrieknutia sa pudu, alebo : (z vonku nám uložené) zrieknutie sa pudu vytvára svedomie, ktoré potom vyžaduje ďalšie zrieknutie.

Sigmund Freud (1856)
Na tomto druhom vývojovom stupni (po vzniku Nadja) ukazuje svedomie zvláštnosť, ktorá bola prvému stupňu cudzia a ktorá sa nedá už tak ľahko vysvetliť. Chová sa totiž tým prísnejšie a nedôverčivejšie, čím je človek cnostnejší, takže sa nakoniec z najväčšej hriešnosti obviňujú práve tí, ktorí sa vo svätosti dostali najďalej.

Sigmund Freud (1856)
Vnútorná istota (svedomie), že prestúpenie zákazu by viedlo k neznesiteľnému nešťastiu... je spoločná pre tabu aj pre nutkavú neurózu.

Sigmund Freud (1856)
Svedomie je vnútorné vedomie o zavrhnuteľnosti určitých našich prianí.

Sigmund Freud (1856)
vedomie viny má mnoho z povahy úzkosti; dá sa popísať ako "uzkosť svedomia". Úzkosť však poukazuje na nevedomé pramene.

Sigmund Freud (1856)
naše svedomie nie je ten neoblomný sudca, za ktorého ho vyhlasujú etici, ale v prvotnej podobe to nie je nič iné ako "sociálna úzkosť"

Sigmund Freud (1856)

Erich Fromm (1900)
Pokiaľ sú tieto orgiastické stavy všeobecnou praxou kmeňa, nevyvolávajú pocit úzkosti či viny. Je to dokonca správny, cnostný spôsob jednania, pretože sa na ňom podieľajú všetci a je schvaľovaný či vyžadovaný šamanom či kňazom; nie je teda prečo sa cítiť vinným alebo sa hanbiť.

Erich Fromm (1900)
Alkoholizmus a požívanie omamných jedov sú formy (orgiastických praktík) , ktoré si jednotlivec vyberá v neorgiastickom kultúrnom okruhu.... takíto jednotlivci trpia pocitom viny a výčitkami svedomia. Zatiaľčo sa pokúšajú uniknúť zo svojej odlúčenosti tým, že sa utiekajú k alkoho či omamným látkam, pociťujú svoju odlúčenosť ešte silnejšie, keď sa orgiastický zážitok skončil...

Erich Fromm (1900)
Nakoniec a dospelý človek dostane do štádia, že je sám sebe matkou i otcom. Má akoby materské i otcovské vedomie. Materské vedomie hovorí: "Nie je žiadna chyba, žiadny zločin, ktorý by ťa mohol zbaviť mojej lásky, môjho priania, aby si žil a bol šťastný. Otcovské vedomie hovorí: "Konal si nesprávne, nemôžeš sa vyhnúť dôsledkom svojho nesprávneho konania, a hlavne sa musíš zmeniť, aby som ťa mal rád.

Erich Fromm (1900)
Hriech je pocit viny za neposlušnosť. Pocitu viny možno byť zbavený odpustením, ktoré môže udeliť iba autorita. Podmienky pre takéto odpustenie sú: hriešnik svojich hriechov ľutuje, je potrestaný a prijatím trestu sa opäť podriadi.

Erich Fromm (1900)
V móde bytia, neautoritárskej štruktúre, je hriechom neprekonané odcudzenie a dá sa napraviť len plným rozvinutím rozumu a lásky, byť zajedno so svetom.
Boh k nám prehovára cez svedomie. Svedomie je boži hlas v nás.

Niekto (2019)




Celý strom otázok 


Okomentuj:






Kde sa komentuje