Traktát o zrušení politických stran

Späť na zoznam kníh


Traktát o zrušení politických stran

Autor: Simone Weilová

<< Totem a tabu      Zen a umění údrž >>

Úryvky z knihy ako odpovede na otázky:

Treba zrušiť politické strany?
Idea strany nebola v súlade s politickou koncepciou z roku 1789, iba ak ako zlo, ktorému sa treba vyhnúť... Existoval však klub Jakobínov. Spočiatku šlo len o priestor na slobodnú diskusiu.. Totalitnú stranu z neho uroil výhradne vojenský tlak a gilotíny.
Skutočnosť ich existencie nie je v žiadnom prípade dôvodom na ich zachovanie. Len dobro je legitímnym dôvodom na ich zachovanie. Zlo politických strán však bije do očí.
Politická strana je strojom na výrobu kolektívnej vášne.
Politická strana je organizácia postavena tak, aby dokázala vykonávať kolektívny tlak na myslenie každej ľudskej bytosti, ktorá je jej členom.
Prvým a v skutočnosti jediným účelom každej politickej strany je jej vlastný rast, a to bez akýchkoľvek obmedzení.
Každá strana je už v zárodku a zámere totalitná.
Účel politickej strany je vec vágna a neskutočná. Keby bola reálna, vyžadovala by si velikánsku námahu a pozornosť, pretože nie je ľahké vymyslieť koncepciu verejného dobra....spoznať stranu však nevyžaduje žiadne úsilie.... Preto je strana nevyhnutne účelom sama pre seba.
V skutočnosti sa strana v dôsledku absencie myšlienky nachádza v stave nepretržitej neschopnosti. Ona to však považuje len za nedostatok moci, ktorou by mala podľa seba disponovať.
Keby sa napríklad (strana) stala v krajine absolútnym vládcom, tak by musela čeli úzkym hraniciam, ktreé by jej nanútil medzinárodný tlak. Strany sú preto už vo svojej podstate totalitne, a to nielen vzhľadom na jeden národ, ale vzhľadom na celú zemeguľu.
Strany sú verejne a oficiálne organizáciami, založenými tak, aby v dušiach zabíjali zmysel pre pravdu a spravodlivosť. Kolektívny tlak na širokú verejnosť zabezpečuje propaganda. Cieľom je presviedčať, nie ohlasovať pravdu.
Ak je nejaký člen strany pevne rozhodnutý byť vo svojich myšlienkach verný výhradne vnútornému svetlu a ničomu inému, nemôže toto svoje rozhodnutie oznámiť strane. Voči nej je teda v stave lži.
Ak príslušnosť k nejakej strane jednostaj núti ku lži, je jej existencia absolútnym a bezpodmienečným zlom
Toho, čo opustí spravodlivosť a pravdu, však nečakajú žiadne útrapy. Naproti tomu stranícky systém pozná za neposlušnosť tie najbolestnejšie tresty. Tresty, ktoré zasahujú prakticky všetko - karieru, city, priateľstvá, povesť, vonkajšie hranice cti, niekedy dokonca aj rodinný život.
Treba priznať, že mechanizmus duchovného a duševného útlaku, ktorý existuje v stranách, zaviedla do dejín katolícka cirkev pri boji proti herézam. (ad katolicizmus)
Človek, ktorý je členom nejakej strany pravdepodobe spozoroval v jej činnosti a propagande niečo, čo mu pripadalo spravodlivé a dobré. Nikdy sa však nezaoberal postojom strany k všetkým problémom verejného života..
Je všeobecne známe, že pokaľ ide o spravodlivosť, stranícky duch oslepuje a ohlušuje, a aj čestným ľudí ženie k tým najväčším ukrutnostiam voči nevinným.
(Ak by neboli politické strany) kandidáti by svojím voličom nevraveli:"Nosím tú a tú nálepku" - čo verejnosti nehovorí zhola nič o ich konkrétnych postojoch ku konkrétnym problémom - ale: "K tomuto konkrétnemu veľkému problému si myslím to a to."
Koľkokrát sa stalo, že v Nemecku v roku 1932 diskutoval na ulici komunista s nacistom a až sa im hlava zatočila, keď zistili, že sa vlaste vo všetkom zhodnú.

Ako skutočne umožniť ľuďom, ktorí tvoria ľud, vyjadriť niekedy názor na veľké problémy verejného života?
Ak v roku 1789 došlo k tomu, že sa k slovu dostala všeobecná vôľa .. bolo to preto, lebo šlo aj o iné než o voľby. Všetko živé po celj krajine - a život v krajine vtedy naozaj vrel - sa usilovalo vyjadriť nejakú myšlienku prostredníctvom zošitov "prianí a sťažností". Pri tejto spoluráci sa ľudia oboznámili s myslením svojich reprezentantov, ktorí zažili okolo seba dovtedy nevídanú zanietenosť. Cítili, že krajina pozorne načúva ich slovám a žiarlivo striehne, či presne sporstredkúvajú je požiadavky. Istý čas boli skutočne jednoduchými orgánmi, ktoré tlmočili verejnú mienku.

Ako zabrániť, aby v období keď ľud odpovedá, nekolovala medzi ním nijaká kolektívna vášeň?
akékoľvek riešenie predpokladá najprv zrušenie politických strán.

Aká je spoločnosť? / Kto vládne?
Jedna strana je pri moci a všetky ostatné vo väzení.
Revolučný temperament vedie k predstave totality. Malomeštiacky temperament vedie k usadeniu sa v predstave pomalého, trvalého a neobmedzeného napredovania.

Čo čítať?
Až na niekoľko kapitol je málo kníh takých rásnyh, silných , jasnozrivých a jasných ako Rousseauova rozprava O spoločenskej zmluve....všetko sa však deje tak, akoby ju nikto nečítal.

Aká by mala byť spolocnosť? / Kto by mal vládnuť?
Ak v roku 1789 došlo k tomu, že sa k slovu dostala všeobecná vôľa .. bolo to preto, lebo šlo aj o iné než o voľby. Všetko živé po celj krajine - a život v krajine vtedy naozaj vrel - sa usilovalo vyjadriť nejakú myšlienku prostredníctvom zošitov "prianí a sťažností". Pri tejto spoluráci sa ľudia oboznámili s myslením svojich reprezentantov, ktorí zažili okolo seba dovtedy nevídanú zanietenosť. Cítili, že krajina pozorne načúva ich slovám a žiarlivo striehne, či presne sporstredkúvajú je požiadavky. Istý čas boli skutočne jednoduchými orgánmi, ktoré tlmočili verejnú mienku.
(Ak by neboli politické strany) kandidáti by svojím voličom nevraveli:"Nosím tú a tú nálepku" - čo verejnosti nehovorí zhola nič o ich konkrétnych postojoch ku konkrétnym problémom - ale: "K tomuto konkrétnemu veľkému problému si myslím to a to."
(Ak by neboli politické strany) poslanci by sa zoskupovali a rozchádzali podľa prirodzených pravidiel vzájomne blízkych postojov: " Pokiaľ ide o kolonizáciu, bezvýhradne súhlasím s pánom A, hoci sa estotožňujem s jeho názorom ohľadne vlastníctvo poľnohospodárskej pôdy"..
(Ak by neboli politické strany) popri parlamente by existovali intelektuálne časopisy, okolo ktorých by sa celkom prirodzenene formovalo aj ich názorovo blízke prostredie. Zároveň by si však museli medzi sebou uržať prirodzený prietok...Keď by chcel nejaký časopis pod trestom zrušenia spolupráce zabrániť svojím redaktorom, aby prispievali do iných časopisov, mali by ho zrušiť vo chvíli, keď sa mu takéto konanie dokáže.

Čo je spravodlivosť?
vôľa spoločná celému ľudu skutočne najčastejšie zodpovedá spravodlivosti, pretože jednotlivé vášne sa vzájomne neutralizujú a vyvažujú.
Skutočný duch roku 1789 nespočíva v myšlienke, že niečo je správne, pretože to ľud chce, ale že v istých podmienkach má vôľa ľudu väčšie šance zhodovať sa so spravodlivosťou než ktorákoľvek iná voľa. (ad Jean Jacques Rousseau, demokracia)

Sú ľudia dobrí alebo zlí?
Kolektívna vášeň je takým neuveriteľne silným podnetom k zločinu a ku lži, že sa jej nevyrovná nijaká individuálna vášeň. Namiesto toho, aby sa zlé podnety navzájom neutralizovali, podporujú sa a dokážu tisícnásobne nabrať na sile. Tlak je priam neodolateľný, odhliadnuc od niekoľko málo svätých jedincov.

Čo je to zlo?
Ak krajinu zachváti čo len jedna kolektívna vášeň, celá krajina sa svorne nachádza v zločine. Ak ju rozdeľujú dve, štyri či päť alebo desať kolektívnych vášní, v krajine je viacero zločineských bánd.

Čo je to dobro?
Kritériom dobra môže byť len pravda, spravodlivosť a na druhom mieste verejný úžitok.
Všetko , čo sa väčšinou považuje za účel, je všade a bez výnimky vo svojej prirodzenosti, z definície, vo svojej podstate a celkom zjavne len a len prostriedkom.... peniaze, moc, štát, veľkosť národa, hospodárska produkcia, univerzitné diplomy..

Odkiaľ prichádza zlo?
motívom každého zločinu je vášeň
rozum majú všetci ľudia rovnaký, zatiaľčo vo vášniach sa poväčšine líšia.
Kolektívna vášeň je takým neuveriteľne silným podnetom k zločinu a ku lži, že sa jej nevyrovná nijaká individuálna vášeň. Namiesto toho, aby sa zlé podnety navzájom neutralizovali, podporujú sa a dokážu tisícnásobne nabrať na sile. Tlak je priam neodolateľný, odhliadnuc od niekoľko málo svätých jedincov.
Ak krajinu zachváti čo len jedna kolektívna vášeň, celá krajina sa svorne nachádza v zločine. Ak ju rozdeľujú dve, štyri či päť alebo desať kolektívnych vášní, v krajine je viacero zločineských bánd.

Katolícka či protestanská cirkev?
Treba priznať, že mechanizmus duchovného a duševného útlaku, ktorý existuje v stranách, zaviedla do dejín katolícka cirkev pri boji proti herézam. (ad katolicizmus)

Čo je omyl/Ako sa môžme mýliť?
Všetko , čo sa väčšinou považuje za účel, je všade a bez výnimky vo svojej prirodzenosti, z definície, vo svojej podstate a celkom zjavne len a len prostriedkom.... peniaze, moc, štát, veľkosť národa, hospodárska produkcia, univerzitné diplomy..
Všetko čo sa týka skutkov, spadá do oblasti prostredkov. Lenže kolektívne myslenie nie je schopné povzniesť sa nad oblasť skutkov.. jednostaj sa mýli a považuje ten či onen prostriedok za absolútne dobro.
Lžou a omyslom - synonymá - sú myšlienky tých, ktorí netúžia po pravde, a tých, ktorí si želajú pravdu a ešte niečo k tomu. Napríklad si želajú pravdu a navyše súlad s tou či onou etablovanou myšlienkou.
Skutočnosť trestu pokrivuje úsudok aj človeku, ktorý sa vnútorne rozhodol neustúpiť.
Ak sa niekto pustí do veľmi komplexných matematických výpočtov vo vedomí, že ho zbičujú zakaždým, keď sa dopracuje k párnemu číslu, je vo veľmi ťažkej situácii. Niečo v telesnej časti jeho duše ho prinúti kdesi-čosi postrčiť, aby bol výsledok nepárny.
Pohnútkou k mysleniu už nie je bezpodmienečná, nedefinovaná túžba po prevde, ale túžba zosúladiť svoje myslenie s vopred stanoveným učením.

Čo je to pravda?
Pravda sú myšlienky klíčiace v duchu bytosti, ktorá túži po pravde a myslí výhradne, úplne a jedine na ňu.

Späť na zoznam kníh