Ktorá filozofia je pravdivá?

Ktorá filozofia je pravdivá?

Nadotázky: Čo je to filozofia? Na ktorej strane je pravda?

Ktorá filozofia je pravdivá?

Podotázky:

Odvodzovať všetok poriadok a rozum z atómov, ich pohybov dola a nabok, je nezmyslné. Boli by sme postrkovaný, bez duše. Keď niečo vzniká, treba určitý pohyb. ktoré atómy budú astronómom , geometrom, mudrcom? (ad Demokritos z Abdér)

Dve základné tendencie filozoficko-vedeckého bádania - empirici, ako mravce všetko znášajú a užívajú - dogmatici, ako pavúky pradú sieť zo seba. - stredná cesta, ako včela, ktorá premieňa látku z kvetov na včelí med a plásty. (ad empirizmus, racionalizmus)

Francis Bacon (1561)

Jean Jacques Rousseau (1712)

Kresťanstvo hlása len porobu a závislosť. Vyhovuje tyranii. Praví kresťania su pre otroctvo ako stvorení. (ad tyrania)

Formalizmus - Ak napríklad naturalistický formalizmus učí, že um je elektrina albo že zviera je dusík alebo že sa rovná severu alebo juhu atď., prípadne,že ho reprezentuje, a to buď tak obnažene ako je to vyjadrené tu, alebo s použitím rozsiahlejšej terminológie, tak neskúsenosť môže upadnúť do obdivného úžasu a ako hlbokú genialitu uctievať onú silu, ktorá spája, čo sa zdá také odľahlé, onú moc, ktorej sa týmto spojením podriaďuje nehybná zmyslovosť, moc, ktorá jej takto udeľuje zdanie pojmu, ktorá však hlavne umožňuje neobťžovať sa vyjadrovaním pojmu samého či vyjadrovaním významu zmyslovej predstavy.... nahrádzajú pojem čímsi názorným..

Georg Wilhelm Friedrich Hegel (1770)

Puk rozvinutím sa kvetu mizne a dalo by sa povedať, že ho kvet vyvrátil; rovnako plodom sa kvet vyhlasuje za nepravdivé jestvovanie rastliny a ako pravda rastliny nastupuje na miesto kvetu plod. Tieto formy sa nielen odlišujú, ale sa aj potláčajú ako navzájom nezlučiteľné. No ich spojitá povaha ich zároveň robí momentmi organickej jednoty, kde nielenže si neodporujú, ale jedno je rovnako nevyhnutné ako druhé a až táto nevyhnutnosť tvorí život celku.

Georg Wilhelm Friedrich Hegel (1770)

Arthur Schopenhauer (1788)

Svätí a asketici rozprávajú rôzne náuky, vedení rovnakým intuitívnym poznaním. Rovnako sa môže správať filozof i človek poverčivý.

Som celkom odlišný od filozofov, ktorí si vylúpnu oči, aby mohli lepšie myslieť; k mysleniu potrebujem zmysly, predovšetkým zrak, svoje myšlienky zakladám na materiáloch, ktoré možno získať iba činnosťou zmyslov, nevytváram predmety z myšlienok, ale naopak myšlienky z predmetov; predmet je len to, čo existuje mimo hlavy.

Ludwig Andreas Feuerbach (1804)

Ako predmet tejto filozofie, ktorým nie je Spinozova substancia, ani Kantove a Fichteho "Ja", ani Schellingova absolútna identita, ani Hegelov absolútny duch, skrátka, žiadne abstraktné, iba myslené alebo vymyslené bytie ale skutočne reálna bytosť , Ens realissimum: človek...

Ludwig Andreas Feuerbach (1804)

Zlomyselnosť urobila vysmešný záver : Kúpanie, jedenie a pitie sú Summa summarum, pozitívny výsledok môjho spisu.

Ludwig Andreas Feuerbach (1804)

William James (1842)

Dejiny filozofie sú v značnej miere dejinami stretu ľudských pováh.... Nech má profesionálny filozof akúkoľvek povahu, snaží sa, keď filozofuje, tuto povahu skryť...Napriek tomu ho vlastná povaha činí oveľa predpojatejším než ktorýkoľvek z jeho prísne objektivných predpokladov.

William James (1842)

V spoločenských zvykoch nachádzame formalistov a ľudí nenútených. V politike autoritárov a anarchistov...Tieto kontrasty sú veľmi známe. No a vo filozofii existuje veľmi podobný kontrast, ktorý je vyjadrený dvojicou termínov "racionalista" a "empirik", pričom "empirik" znamená ctiteľ faktov vo všetkých rôznych podobách a "racionalista" znamená ctitel abstraktných a večných princípov. (ad racionalizmus, empirizmus)

Filozofické môžu byť výrazom lásky k pravde rovnako ako únikom od nej, a je práve zmyslom psychologickej interpretácie rozhodnúť, aká motivácia je prítomná.

Sigmund Freud (1856)

Alfred North Whitehead (1861)

Dejiny filozofie plynú podivuhodne paralelne s dejinami vedy. (francuzsky materializmus a fenomen materializmu vedy vo fyzike a chemii 18.stor)

Pod nekonečným množstvom druhotných odlišností, daných rôznou spoločenskou činnosťou, rôznym vedeckým zameraním alebo rôznym náboženským vyznaním, existujú iba dva druhy ducha: tí, ktorí nepresahujú (a ani necítia potrebu presiahnuť) vnímanie mnohosti - hoci by sa aj akokoľvek zdala sama v sebe súdržná) -, a tí, pre ktorých vnímanie tejto mnohosti nutne smeruje k nejakej jednote. Pluralisti a monisti.....keď sa na tým dobre zamyslíme, nejde o dva rovnocenné pohľady. Byť pluralistom znamená byť fixistom : obe slová zakrývajú prázdno, nedostatok niečoho. Pluralista nezaujíma žiadny pozitívny postoj. Prosto sa len vzdáva snahy o vysvetlenie. (ad pluralizmus, monizmus)

Pierre Teilhard de Chardin (1881)

Karl Raimund Popper (1902)

Hoci je historicizmus chybnou metódou, poskytujúcou bezcenné výsledky, môže byť prínosné skúmať, ako vznikol a ako sa mu podarilo tak úspešne zapustiť korene.

Pri posudzovaní cirkví sa častejšie kladie rovnítko medzi pravosťou a prvosťou ako je to pri posudzovaní filozofií. Napr.: Katolicka je pravá, lebo bola skôr, a protestanská je nepravá, lebo sa len odštiepila. Grekokatolická vznikla z Pravoslavnej na území Uhorska, preto Pravoslavna je pravá. (Aj keď aj pri filozofiách niektorí majú tendenciu sa vracať k starým zabudnutým múdrostiam.)

Hérakleitos ve světle mythické moudrosti (2019)

Prevažne logicky uvažujúca filozofická tradícia vsadila všetko na jednu kartu: k pravde sa dá dôjsť cestou čistého pojmu..... Takáto snaha o očistenie jazyka od všetkého dvojznačného a nejasného trochu pripomína rybára, ktorý v túžbe po najväčšej rybe znovu a znovu pletie čo najväčšie siete. Jedného dňa však zistí, že jeho sieť už má také obrovské oká, že väčšina rýb touto sieťou bez ťažkostí prepláva: čím pevnejší a exaktnejší jazyk, tým užší a jednostrannejší je záber skutočnosti.

Pravdivá je filozofia, ktorá používa geometrickú metódu skúmania a výkladu ako napr. Spinozova Etika (vyložená spôsobom používaným v geometrii)

monizmus je dobrá filozofia, dualizmus a pluralizmus je zlá filozofia.

Konšpiračné teórie sú druhom dualistickej filozofie, ktorá stavia na jednu stranú zlých ľudí, ktorí sa spikli proti všetkým dobrým ľuďom. U týchto zlých ľudí sa tiež predpokladá dualistická filozofia - predpokladá sa, že si myslia, že všetci ostatní ľudia sú iní,chudobní , menejcenní, nevzdelaní,hlúpi a že na nich vlastne ani nezáleží.

Hoci sa veci majú takto (že geometrická metóda je jediná spoľahlivá pri skúmaní pravdy), predsa nenájdeš túto metódu s výnimkou matematiky v žiadnej ďalšej disciplíne, ale je tu iná, od tejto ako nebo od zeme odlišná, v ktorej je celá záležitosť prevádzaná plynule vzájomným spájaním definícií a logických rozdelení a preto tiež vzájomným miešaním otázok a vysvetlení.... odtiaľ pochádza to, že kedykoľvek niečo publikujú, nedokazujú to žiadnymi apodiktickými dôvodmi, ale potvrdzujú to iba pravdepodobnými a hodnovernými argumentami a z toho dôvodu vyťahujú na svetlo množstvo veľkých a hrubých kníh, v ktorých sa nedá nájsť nič spoľahlivého a istého, ale sú plné rozporov...

Monistický svetonázor (hlavne eúrópska-kontinentálna filozofia , Grécko, Taliansko, Francúzsko, Holandsko, Nemecko ) je predpokladom pre kreatívnu socialistickú (v zmysle kreatívneho socializmu) víziu ako aj víziu enviromentálnej politiky, ktorá neprijíma delenie na ľudí a prírodu, ani delenie na ľudí a ľudí, tak ako je to v individualistickej (teda nie socialistickej) , dualistickej, empirickej filozofii, hlavne anglo-amerického pôvodu. ktorá je predpokladom pre kapitalizmus.

To dobré na kresťanstve je nerozlišovanie a monistický názor, že je len jeden boh, ktorý všetko stvoril a všetci sme deti božie. To zlé pri kresťanstve je viera v diabla, a rozlišovanie na kresťanov a nekresťanov.

Ćlovek (Adam) bol pôvodne monistického, nedualistickýho svetonázoru. Až zjedením zo stromu poznania dobrého a zlého sa stal dualistom, začal rozlišovať medzi dobrom a zlom, deliť veci na dobré a zlé - napr. svoju nahotu začal pokladať za zlú.

Treba predchádzať už samému vzniku takýchto konfliktov, a to tak, že sa vzdáme deontologického morálneho slovníka, pre ktorý je charakteristické odvolávať sa na práva, vinu a povinnosti, ale aj deontologického spôsobu uvažovania o morálnych otázkach ako takého, a nahradíme ho utilitaristickým prístupom, v ktorom nás bude zaujímať iba vplyv na mieru celkového šťastia

Utilitaristický prístup, v ktorom morálne posudzovanie prebieha na základe kritéria, či jeho následkom je zvýšenie alebo zníženie celkového šťastia, za správny z dvoch hlavných dôvodov. Okrem toho, že šťastie dokážeme – na rozdiel od viny, práv a povinností – empiricky skúmať, ide o hodnotu, na ktorej preferovaní sa môžu všetci zhodnúť. „Takmer každý súhlasí s tým, že v prípade, že všetko ostatné zostane rovnaké, urobiť niekoho (buď samého seba, alebo druhého človeka) šťastnejším je dobrá vec a urobiť ho menej šťastným je zlá vec. (ad konzekvencionalizmus, utilitarizmus)

Pluralizmus je najpravdivejšia filozofia, ale príliš zložitá. Ak si teda chce človek svoj svetonázor zjednodušiť, je dobré si vybrať nejaký monizmus. Hlavne nie nejaký dualizmus. Ak už škatuľkovať, tak radšej všetko do jednej škatuľky.

Ľudia čo vedú podobné reči (že život je nakopením samého nešťastia), sú alebo chorí, alebo chudobní. Lebo keby sa tešili dobrému zdraviu, keby mali napchatý mešec, veselú myseľ, k tomu Ceciliu, Marínu a nádej, že ich čaká ešte omnoho lepšie -ó, to by iste zmenili mienku. Považujem takých ľudí za pesimistov, ktorí sa mohli nájsť iba medzi žobráckymi filozofmi a pokryteckými a žlčovitými farármi.

Jestvuje nešťastie, to som skúsil sám na sebe, ale práve existencia tohto nešťastia potvrdzuje, že celkové šťastie prevažuje... osočujeme život ako tvrdíme, že nie je dobrodením.

Vyznávač dualistickej filozofie je náchylnejší ku strachu (z tej druhej, zlej strany). - ad dualizmus

Od patetiky k etike (2019)

..ak je totitž faktickým výstupom teórie napríklad konkrétny druh pociťovania z určitého hľadiska zvýraznený od ostatných, pre myseľ sa jeho pôsobivá existencia môže stať dôkazom jeho teoretickej explikácie, hoci tá môže byť vo svojej úplnosti mylná. Takto sa stávajú napríklad rozličné "mystické" (najmä náboženské) prežitky dôkazmi platnosti celej náuky, čo je úplne absurdné.

Jediným dotykom so životom sa celá dôkladne a elegantne vypracovaná sústava nejakého mysliteľa môže rozpadnúť v prach - kôli tomu, že svoje špekulácie nemôže potvrdiť životnou skúsenosťou.

Ak je svetonázor pravdivý, potom tvárou v tvár životu sa abstraktné, sotva zrozumiteľné formulácie a pojmy stanú jasnými, zrozumiteľnými, takmer hmatateľnými a takisto skutočný život sa už prestane javiť ako podivné zavrhovanie filozofie, hrubý výsmech na jej idealizmom, ale bude naopa jej vysvetlením, komentárom, ba priamo záverom z nej.

Okomentuj: