Od patetiky k etike

Späť na zoznam kníh


Od patetiky k etike

Moderný výklad myšlienok Barucha (Benedikta) Spinozu - jeho teórie ľudskej slobody.

Autor: Michaela Petrufová Joppová

Úryvky z knihy ako odpovede na otázky:

Čo je racionalita?
Rozumový súd o dobre sa následne v rámci etickej racionality stáva dôvodom (ratio), a pokiaľ sa tento dôvod stáva adekvátnou príčinou rozhodnutia (volitio), indivíduum v danej chvíli manifestuje skutočnú aktivitu svojej mysle.
Pri racionálnej voľbe je charakter zdôvodnenia svojou povahou etický : pretože to je dobré (užitočné vo vzťahu k približovaniu sa k modelu prirodzenosti..)

Akým by som chcel byť človekom?
Cieľom pritom nie je stať sa Kristom, ale - rovnako ako on - stať sa vzorom dobrého a múdreho človeka hodného oslovenia "Boží syn".

Ako meditovať?
Chápanie môžu sprevádzať rozličné mystické pocity, pôsobivé obrazy, doslova "tanec" imaginácie v konfrontácii s večnými formami, no až keď sa rozvírená myseľ upokojí, môže sa nechať unášať výlučne čerstvým vánkom večnosti a zároveň jasne a zreteľne porzorovať všetko, čo sa s ňou deje. Anticipovaný vplyv etických metódpráce s vlastnou emocionalitou a intelektom, ktorý benedictus de Spinoza opisuje, takto pripomína praktické efekty niektorých typov meditácií (napr. zenových)

Je boh ľudský výmysel?
Alebo asociujeme pociťované vedomie radosti rozličnými formálnymi ideami (napríklad Boha či bohov) - v skutočnosti ale pociťujeme emotívny obsah týchto foriem pochádzajúci z našich vlastných afekcií.

Čo je to Boh?
Boh nie je transcendeciou, naopak; jeho prirodzenosť je veľmi neskryto prístupná poznaniu: je možné ju koncipovať ako existenciu a percipovať ako fundamentálne prívlastky skutočnosti.
Definovaním rozpriestranenosti ako atribútu jedinej substancie však Benedictus de Spinoza vytvoril obraz rozpriestraneného (hmotného?) Boha, čím skutočne pobúril mnohých "kazateľov...
Klasické teologické kategórie a atribúty ako dokonalosť, svätosť, milostivosť a podobne, Benedictus de Spinoza chápal výlučne ako apelatívy, t.j. ľudské oslovenia, pomenovania Boha, nevypovedajúce vôbec nič o jeho skutočnej podstate.

Čo ma robí mnou?
..emocionálne stimulovaný organizmus sa môže chvíľkovo bytostne stať niekým, kým v zásade nie je - teda niekým, kto úplne nezodpovedá centrálnej seba-referenčnej mape SELF. "Nahnevané ja" takto ontologicky nie je úplne tým itstým, čo skutočné, surové "ja"; je jednoducho určitou jeho modifikáciou.

Aký je vzťah tela a mysle?
... duša nemôže vyvolať nijaký pohyb v tele,pokiaľ všetky telesné nástroje nie sú pre daný pohyb pripravené, ale keď má telo pripravené všetky svoje nástroje na to,aby vykonalo nejaký pohyb, duša nie je potrebná na vyvolanie daného pohybu....žiadne pohyby, o ktorých zo skúsenosti vieme,ženezávisia od našej mysle,sa nemajú pripisovať duši, ale len samotnému priestorovému rozloženiu nástrojov
...v stručnosti možno Descartovo vysvetlenie vzťahu mysliacej a rozpriestranenej substancie definovať asi takto: "Substancia A niekedy pôsobí na substanciu B - a niekedy zasa nie " (ad Rene Descartes)
Myseľ ako idea tela nevyhnutne percipuje všetky jeho afekcie, t.j. všetky štruktrálne či funkčne relevantné zmeny, ktoré v ňom nastanú. Tieto zmeny však nepociťuje ako zmeny rozpriestranenosti, pretože už samotné pociťovanie nemá rozpriestranený, ale mentálny charakter...
intuitívne schopnosti .. na neurologickej úrovni nereprezentujú konkrétne systémy, ale skôr subtílne procesy multijadrového a multisystémového charakteru schopné mapovať nielen dynamiku fyziologických stavov, ale tiež dynamiku vlastného informovania.

Ako zmeniť myslenie?
..silné emócie a racionalita nejdú dokopy..Neurálne energia vo veľkých množstvách smerovana do afektívnych systémov nemôže zároveň energizovať kognitívne systémy, čo však platí aj naopak - silné neurálne vzrušenie v oblastiach kognitívnych systémov neguje afektívne vzrušenie.

Čo je vedomie? Aký je vzťah medzi vedomím a mozgom?
Myseľ ako idea tela nevyhnutne percipuje všetky jeho afekcie, t.j. všetky štruktrálne či funkčne relevantné zmeny, ktoré v ňom nastanú. Tieto zmeny však nepociťuje ako zmeny rozpriestranenosti, pretože už samotné pociťovanie nemá rozpriestranený, ale mentálny charakter...
Fundamentálnym indivíduom nášho neurálneho života (conatu) je neurón...zmeny jedného neurónu nepociťujeme, pretože nie sme týmto indivíduom. Každé indivíduum totiž v istom zmysle disponuje svojov vlastnou "mysľou" ako informáciou....Nie len neurón, ale každá jedna bunka v ľudskom tele môže byť indivíduom podieľajúcom sa na komplexných spolupôsobeniach, a práve v rámci nich potom môže byť určitým spôsobom pociťovaná až na úrovni najväčšieho možného individuálneho celku, ktorým je naše psychické, resp. mentálno-telesné "ja".
Myšlienka, že bázou nášho vedomého "Ja" je akýsi pocit (seba samého, svojho tela), sa najskôr môže javiť ako absurdná, ak uvážime karteziánsky prístup k vedomiu ako neafektívnemu, reflexívnemu pozorovateľovi. karteziánske vedomie je však dualisticky odlúčené od telesnej skúsenosti, ktorá je zasa v našom výklade základom, pre vnútorné, subjektívne prežívanie.. (ad Rene Descartes, Benedictus de Spinoza)
to čo hľadáme (seba-vedomie,duša), napriek zdaniu vôbec nemusí mať charakter pozorovateľa. Naopak, bázou týchto fenoménovby mohol byť neurálny systém zodpovedajúci tomu,čo je (subjektívne) vždy pozorované. Vieme totiž, že jestvuje niečo, na čo sa dívame vždy, keď sa dívame "dovnútra" - to čo pozorujeme, keď vnútorne pozorujeme "seba samých" a bez tohto stabilného pozadia subjektívnej psychickej existencie by nebola žiadna "svojskosť",žiadne "ja".
Neuroanatomicky musí byť SELF situované blízko limbického "jadra" MozgoMysle, vďaka čomu môže byť bohato prepojené s jej vyššímy nižšími regiónmi a afektívnymi i kognitívnymi systémami.... - jeho tvar pripomína raju, a to u všetkých druhov, u ktorých je možné ho vypozorovať,čo pravdepodobne značí, žetopologicky ide o najjednoduchšiu formu vyššej neurálnej organizácie. Zdá sa, že jeho aktivita nie je bezprostredne ovplyvňovaná vyšším kognitívnym obsahmi, no môže byť význame modifikovaná podmienenými emocionálnymi, predovšetkým rytmickými spúšťačmi, ako meditáciou,hudbou či tancom ...

Čo je duša?
V protiklade k niektorým tradičným náboženským a filozofickým názorom na túto záležtosť (teda na otázku prirodzenosti duše), SELF má konkrétne neuroanatomické, neurochemické a neurofyziologické charakteristiky.

Sme slobodní?
Je prirodzené, že sa patetik vo svojej aktuálnej patetike cíti úplne, alebo aspoň do istej miery slobodný. Môže si dokonca nahovárať, že sa rozhodol či vybral cítiť sa takto a konať takým a takým spôsobom. Prirodzeným úsilím každej bytosti je súlad so sebou samým... nemôže len tak pripustiť, že niečo nie je pod kontrolou.
A človek vedomý si svojich "nad-Ja" si môže intuitívne vyberať, ktorým z nich sa chce aktuálne stať. To, samozrejme neznamená patologicky meniť svoju osobnosť či svoje myslenie, ale byť schopný voliť si svoju vlastnú perspektívu. Na každú vec či udalosť je možné hľadieť mnohými rozličnými perspektívami a niektoré sú skrátka dokonalejšie ako iné: stačí porovnať perspektívu spaľujúceho hnevu s perspektívou, ktorú je myseľ schopná nadobudnúť po jeho upokojení.

Čo je človek?
Mozog najvyšších cicavcov - vrátane človeka - je utvorený z troch morfologicky a funkčne diferencovaných mozgových štruktúr zodpovedajúcich stupňom vývoja nervovej sústavy stavovcov na evolučnej škále :
- z tzv. "plazieho mozgu" (vrodené správanie, inštinkty),
- staršieho mozgu cicavcov (afektívne poznanie, emócie, prosociálne správanie)
- novšieho mozgu (generovanie ideí, neurálne reprezentácie sveta) cicavcov.
Fundamentálnym indivíduom nášho neurálneho života (conatu) je neurón...zmeny jedného neurónu nepociťujeme, pretože nie sme týmto indivíduom. Každé indivíduum totiž v istom zmysle disponuje svojov vlastnou "mysľou" ako informáciou....Nie len neurón, ale každá jedna bunka v ľudskom tele môže byť indivíduom podieľajúcom sa na komplexných spolupôsobeniach, a práve v rámci nich potom môže byť určitým spôsobom pociťovaná až na úrovni najväčšieho možného individuálneho celku, ktorým je naše psychické, resp. mentálno-telesné "ja".
Spolupôsobenie rozličných vyšších druhov "poznávajúcich ja", teda formálnych indivíduí, vytvára špecifickú - pociťovanú a pôsobiacu - formálnu jednotlivinu ("slobodnú vôľu"). Možno práve tu vzniká v ľudskej mysli akési vyššie, duchovné Ja, ktoré sa prostredníctvom nekonečného idealizovania môže stať tiež mnohými ďalšími "nad-Ja".

Ako poznať seba samého?
Napriek tomu, že náuka o afektoch (v Spinozovom prípade vyjadrená geometrickou formou) ponúka - tak ako každá iná náuka - poznatky predovšetkým formálneho charakteru, je prakticky nesmierne užitočným spôsobom oboznámenia sa s ontológiou vlastných prežitkov. Prostredníctvom (formálnej) analytiky afektov je možné skutočne sa naučiť lepšie prežívať a poznávať vlastnú existenciu, vlastnú podstatu, vlastné hnutia a chcenia, či vzťahy a pôsobenia, ktoré všetky uvedené determinujú, a vďaka tomu sa tiež v čo najväčšej miere vyhýbať vášňam či hnutiam vedúcim k tomu, čo nie je v súlade s naším skutočným "ja". (ad Benedictus de Spinoza)

Ako krotiť vášne?
Napriek tomu, že náuka o afektoch (v Spinozovom prípade vyjadrená geometrickou formou) ponúka - tak ako každá iná náuka - poznatky predovšetkým formálneho charakteru, je prakticky nesmierne užitočným spôsobom oboznámenia sa s ontológiou vlastných prežitkov. Prostredníctvom (formálnej) analytiky afektov je možné skutočne sa naučiť lepšie prežívať a poznávať vlastnú existenciu, vlastnú podstatu, vlastné hnutia a chcenia, či vzťahy a pôsobenia, ktoré všetky uvedené determinujú, a vďaka tomu sa tiež v čo najväčšej miere vyhýbať vášňam či hnutiam vedúcim k tomu, čo nie je v súlade s naším skutočným "ja". (ad Benedictus de Spinoza)
..silné emócie a racionalita nejdú dokopy..Neurálne energia vo veľkých množstvách smerovana do afektívnych systémov nemôže zároveň energizovať kognitívne systémy, čo však platí aj naopak - silné neurálne vzrušenie v oblastiach kognitívnych systémov neguje afektívne vzrušenie.
Dve metódy prekonávania (negatívnych) afektov:
I, metoda afektívneho protipôsobenia, modifikujúca pôsobenie príčiny vášne
II, metoda negácie príčiny, rušiaca vášnivú príčinu hnutia
Akútnu "liečbu" i dlhodobú "terapiu" trpiacej duše spája poznanie príčin....avšak terapia afektívnej či patetickej mysle v sebe musí zahrňovať čosi viac. Žiadny terapeutický program nemôže byť vystavaný len na aktuálnych dynamikách a determináciách. Musíme pracovať so všeobecnejším, matafyzicky podloženým a prakticky funkčným modelom človeka...
Raz si mi povedal, že rozum sa nemôže vyrovnať vášni a že jediným spôsobom, ako sa oslobodiť od vášne, je urobiť z rozumu vášen.

Čo nerobiť?
..kedy je organizmus angažovaný v určitej činnosti dopamínom zároveň poháňaný i odmeňovaný, vďaka čomu sa je schopný na danú činnosť (prinášajúcu uspokojenie) nekontrolovane psychicky naviazať. V súčastnosti sa prostredníctvom týchto mechanizmov skúmajú a vysvetľujú najmä rôzne druhy behaviorálnych závislostí - napríklad na sociálnych sieťach.

Čo čítať?
Čo čítať k Spinozovi : Sira Frederica Pollocka - Spinoza, His Life and Philosophy,Errola E. Harrisa - The Substance of Spinoza, Hermana De Dijna - Spinoza: The Way to Wisdom, Hynka Tippelta - Vztah ideje a afektu u Spinozy a Yitzhaka Y. Melameda - Spinozas Metaphysics
Damasio : Looking for Spinoza - možno pokladať za prvý plnohodnotný výklad Spinozovej teórie conatu a afektivity.

Jaak Panksepp : Damasio's error?

Jaak Panksepp : Archeológia mysle.
Rabíndranáth Thákur (1861-1941); známy tiež ako básnik, prozaik a dramatik, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1913), sociálny reformátor. Známy je predovšetkým úsilím o harmonickú skopuprácu Východu a Západu..

Ako filozofovať?
Pozitívom je,že preskúmanie a zohľadnenie týchto nepresnosti (v interpretácii Spinozovej filozofie) nám môže dopomôcť s dôsledným "prečistením" našej vlastnej interpretačnej perspektívy a metodológie, teda s praxou filozofického minima.
Na myslení a konzekventom spochybnení dokonca i tých najfundamentálnejších morálnych noriem komunity, v ktorej indivíduum žije, nie je vôbec nič zlé - naopak je vyslovene nesprávne užívať myseľ len na pociťovanie a aspoň zo slušnosti sa jej občas neopýtať, čo si o tom celom myslí.
Rozumový súd o dobre sa následne v rámci etickej racionality stáva dôvodom (ratio), a pokiaľ sa tento dôvod stáva adekvátnou príčinou rozhodnutia (volitio), indivíduum v danej chvíli manifestuje skutočnú aktivitu svojej mysle.

Piť či nepiť?
..ľudia, no tiež iné "vyššie" organizmy,odjakživa a radi vyhľadávali spôsoby umelej aktivácie dopamínových systémov pomocou rozličných psychoaktívnych látok a drog. Nebezpečenstvá takýchto umelých zásahov spočívajú najmä v nepredvídateľnosti afektívnych stavov, ktoré umelá dopamínová aktivita vyvola... pod vplyvom drog organizmus síce funguje, no nie optimálne...Organizmus, ktorý má fungovať optimálne (alebo dobre), totiž o sebe musí byť adekvátne informovaný, pričom pod silným vplyvom drog o sebe organizmus často býva informovaný veľmi neadektvátne. (..je doslova dezinformovaný.)
Vo všeobecnosti je preto lepšie stimulovať dopamínové systémy nimi samými, t.j. aktivitou s aktívnou spätnou väzbou. V praxi to znamená venovať sa činnostiom, za ktorými nás ženie vlastné bytie a pociťovať uspokojenie z aktvity samotnej, čo nevyhnutne motivuje k ďalšej aktivite..

Potraty áno či nie?
Hodnota života nenarodeného dieťaťa je veľmi často koncipovaná indivíduom, ktoré si splodený život len predstavuje.. Predstavy o pôsobení aktu ukončenia tehotenstva na túto predstavu dieťaťa zapríčiňujú v mysli indivídua smutnú vášeň (napr. odpor či pobúrenie) a tak je hodnota takmer hotová: predstava o ukončení tehotenstva nás poburuje, takže je zlá a predstava dieťaťa v nás vyvoláva súcit a túžbu túto predstavu vo všeobecnosti ochraňovať,takže je - tak ako všetko, čo v nás vyvoláva túžbu - dobrá.

Ako žiť?
Vo všeobecnosti je preto lepšie stimulovať dopamínové systémy nimi samými, t.j. aktivitou s aktívnou spätnou väzbou. V praxi to znamená venovať sa činnostiom, za ktorými nás ženie vlastné bytie a pociťovať uspokojenie z aktvity samotnej, čo nevyhnutne motivuje k ďalšej aktivite..
..pasívne spôsoby prežívania poznania podporujú negatívne morálne fenomény, zatiaľčo aktívne spôsoby podporujú pozitívne myslenie a konanie.
Práve zdôrazňovanie úsilia pripodobňovať sa Božej dokonalosti bolo pritom tým hlavným dôvodom, pre ktorý boli obaja výnimočný Žida (Ježiš Nazaretský i Benedictus de Spinoza) vo svojich dobách rezolútne odsúdení vlastnými patriarchami.
Západ síce akceptoval za svojho učiteľa toho, ktorý smelo hlásal svoju jednotu s Otcom, a ktorý sám svojich následníkov vyzýval, aby sa pokúsili pripodobniť Božej dokonalosti, nikdy však neprijal túto ideu našej jednoty s nekonečným bytím. Každý náznak toho, že sa človek môže stať Bohom, sa odsudzuje ako rúhanie. To však rozhodne to, o čom kázal Ježiš Nazaretský....

Aká by mala byť spolocnosť? / Kto by mal vládnuť?
Láska k večnej idei druhých ako slobodných bytostí sa manifestuje tiež v túžbe po dobrom štáte - lepšie povedané po slobodnom štáte, v ktorom každý disponuje slobodou "myslieť, ako chce, a hovoriť čo si myslí". Túto slobodu Benedictus de Spinoza nazýva slobodou filozofovania...

Čo sú to hodnoty?
V mysli, pri asociovaní svojich formalnych produktov (konceptov) s formálnymi vedomiami súčinnosti objektívnych vedomí , vzmiká formálne vedomie "postoja k veci", alebo to, čomu hovoríme hodnotenia, pričom jeho východiskom je, prirodzene hodnotenie pôsobenia.
To, že je hodnota ľudskej dôstojnosti zväčša koncipovaná pateticky, je možné vidieť už len z nemierne pozitívneho charekteru kopcetualizácii človek, na ktorých koncepty dôstojnosti stoja... Prirodzene nerátame medzi nich "schopnosti" klamať, podvádzať, manipulovať, fyzicky útočiťči sofistikovane zabíjať
Hodnota života nenarodeného dieťaťa je veľmi často koncipovaná indivíduom, ktoré si splodený život len predstavuje.. Predstavy o pôsobení aktu ukončenia tehotenstva na túto predstavu dieťaťa zapríčiňujú v mysli indivídua smutnú vášeň (napr. odpor či pobúrenie) a tak je hodnota takmer hotová: predstava o ukončení tehotenstva nás poburuje, takže je zlá a predstava dieťaťa v nás vyvoláva súcit a túžbu túto predstavu vo všeobecnosti ochraňovať,takže je - tak ako všetko, čo v nás vyvoláva túžbu - dobrá.
Naproti afektívnym a patetickým hodnotám sú práve intuitívne hodnoty etickým spôsobom privádzania večných právd do skutočnosti...kooperáciou individuálnej mysle s večnosťou,objavovaním "večných právd" a ich privádzaním na svet, ktoré intuíciu nevyhnutne definujú.
..pri intuitívnej hodnototvorbe nikdy nedochádza k zrušeniu už platných intuitívnych hodnôt. Zdokonaľovaním chápania však nevyhnutne dochádza tiež k ich zdokonaľovaniu, akémusi dopĺňaniu obrazu.. Skvelým príkladom v tonto ohľade je hodnota života.
Na afektívne uchopenom živote, t.j. na živote koncipovanom pociťujúcou bytosťou ako na kategŕorii vzťahovanej predovšetkým k pociťujúcim bytostiam stoja patocentrické etické koncepcie, pre ktoré ma život hodnotu práve preto, že pociťuje (respektíve hodnota života spočíva v jeho schopnosti pociťovať) (ad etika)
..schopnosť byť si svojho pociťovania vedomý by predsa len mala byť odlíšená od pociťovania, ktorým si je sama seba vedomá napríklad meňavka. Racionalistické etické koncepcie života z toho vedomia vychádzajú, a preto často pracujú s metodikou kvalitatívneho stupňovania foriem či manifestácii života. (ad etika)
Zjednodušene teda možno povedať, že čím je život "racionálnejší" tým ma podľa nej vyššiu morálnu hodnotu. Kriticky je tu možné zhodnotiť najmä absenciu zjavného momentu zmeny hodnotiacej perspektívy: hľadisko života je tu zrazu nahradené hľadiskom kognície, pričom nie je úplne jasné prečo. (ad etika)
Každé chápaie je určitou adekvátnou perspektívou danej hodnoty. Intuitívne hodnoty sú takto multiperspektívnymi, no v ich onto-logickej celistvosti vždy dokonale jednoduchými, výlučne afirmativnými ideami.
Pri identifikovaní hodnoty je najskôr (pre istotu) potrebné overiť jej vnútornú konzistentnosť, musí ísť o afirmatívnu a neprotirečivú ideu ... Príjemnosť zapríčinená drogovým opojením napríklad nie je vnútorne konzistentnou ideou, pretože idea drogového opojenia zahŕňa tiež skutočnosť veľmi nepríjemných stavov, ako aj trvalej "nepríjemnosti; naopak idea pravdovravnosti vnútorne konzistentnou je.
Ďalším kritériom (pre identifikovanie hodnoty) je potenciál hodnoty konceptuálne obsiahnuť - a teda byť vnútornou podmienkou pri - iné hodnoty či dobrá... Na základe tohto kritéria vieme veľmi jednoducho posúdiť hodnotu popularity, z ktorej nemusí nevyhnutne a trvalo vyplývať nič; na druhej strane, z hodnoty celkového telesného zdravia toho zasa vyplýva mnoho.
Najvyšším a najredukujúcejším kritériom (pre identifikáciu hodnoty) je napokon vzťah hodnoty k chápaniu. Skutočnými formálnymi dobrami môžu byť len také dobrá, ktoré podporujú ormálne schopnosti mysle (rozoznávať tieto dobrá), a teda najdokonalejšími a imanentými hodnotami sú len také hodnoty, ktoré podporujú alebo prinajmenšom nerušia chápanie. Práve na tomto stroskotávajú všetky patetické hodnoty, nech je ich pozadie akokoľvek radostné..

Čo je to slasť?
Pozitívne pocity (ich varíácie v tónine slasti), teda afekty radosti, sú pocity sprevádzajúce také stavy organizmu, vrámci ktorých je regulácia organizmu ľahka, nenáročná, efektívna, jednoducho optimálna.....Existuje však tiež "tónina bolesti", ktorej pocity sprevádzajú také stavy organizmu, v rámci ktorých životné procesy "bojujú" o rovnováhu, prípadne sú úplne mimo sebaregulačnej kontroly

Čo je šťastie?
Pozitívne pocity (ich varíácie v tónine slasti), teda afekty radosti, sú pocity sprevádzajúce také stavy organizmu, vrámci ktorých je regulácia organizmu ľahka, nenáročná, efektívna, jednoducho optimálna.....Existuje však tiež "tónina bolesti", ktorej pocity sprevádzajú také stavy organizmu, v rámci ktorých životné procesy "bojujú" o rovnováhu, prípadne sú úplne mimo sebaregulačnej kontroly
..človek, na rozdiel hada, nemôže byť len ľahko "spokojným človekom" - môže byť totiž bytostne a zároveň "človekom spokojným so smerovaním svojej profesionálnej kariéry", ako aj "človekom nespokojným s vývojom klimatických zmien"
..amor Dei intellectualis...nie je teda len láskou k Bohu, ale tiež Božou láskou, jednou a tou istou láskou,ktorou Boh miluje samého seba a všetko v ňom. Táto láska podľa Spinozu z intuície doslova "vzrastá", pretože myseľ sa zo všetkého čo intuitívne chápe,nevyhnutne raduje... (ad Benedictus de Spinoza)

Čo je spravodlivosť?
Predstavme si, že sa dozvieme o nejakom zločine, povedzme vražde, ktorá sa stala na inom kontinente, a teda s ňou nemáme nič spoločné a bezprostredne na nás nijako nepôsobí. Predpokladajme, že našou vášnivou reakciou je najskôr pobúrenie, neurčitý druh nanávisti k vrahovi, čo môže byť asociované tiež s túžbou "zadosťučiniť spravodlivosť,ktorá je určitým druhom hnevu...... Pokiaľ tvrdíme, že potrestanie vraha v rámci justičného procesu je exekúciou hodnoty spravodlivosti, potom je naše koncipovanie (vyrovnávacej) spravodlivosti ako hodnoty rozhodne patetické.
človek bažiaci po treste zväčša skutočne netúži po tom, aby bol "vinník" z jeho predstavy spokojnou, šťastnou a aktívnou bytosťou.
Trest už nijako nemodifikuje realizu, ktorá si trest zaslúži, teda samotné zlo, sám osebe rozhodne prekračuje hranice nevyhnutnosti informovanosti vinníka o škode, ktorú spôsobil; sám osebe nie je garanciou toho, že povedie k niečomu aktívnejšiemu a lepšiemu, pretože jeho explicitným cieľom je spasívnenie vinníka utrpením.
Ako nám ľudská skúsenosť zúfalo dokazuje stále dookola, to , čo dnes pokladáme za spravodlivé, môže byť už o niekoľko desaťročí "čistejším" rozumom považované za absurdné. Je preto absolútnou nutnosťou prestať ničiť skutočné životy vlastnou absenciou chápania a (aspoň formálne) uznať len to, čo je logicky nevyhnutné, a to skutočnosť,že neexistuje žiadny univerzálne "spravodlivý" spôsob usporiadania spoločnosti, pretože neexistuje len jediný "spravodlivý" spôsob život.

Ako vzniká láska, záľuba, hobby (pre lietadielka, psov..), vášeň, mánia, homosexualita, pedofília..?
Všetky funkcie tých mozgových systémov cicavcov, ktoré sú chemicky poháňané predovšetkým dopamínovými spojeniami, možno jednotne označiť ako "systém VYHĽADÁVANIA". Aktivita tohto komplexného neurálneho systemu organizmi vedie "k horlivému sa hnaniu za plodmi svojho prostredia"... ktorú pociťujeme ako psychickú energizáciu smerovanú k objektom záujmu - tada ako záujem samotný; akúsi primitívnu, bytostnú angažovanosť v bytí...
Vedomie radosti v afekte lásky napríklad môžeme asociovať s iným človekom, hoci radosť v skutočnosti konštituuje len určité jeho pôsobenie na nás, čo si však neuvedomujeme.

Čo je láska?
Byť cicavcom znamená byť narodeným ako sociálne závislým. Panika je mechanizmus signalizovania stavu sociálnej núdze a aktivácie pocitu úzkosti z odlúčenia.....Pocit lásky, inherentne pozitívny, je neurochemickou negáciou takýchto negatívnych pocitov,čo prirodzene, korešponduje s naším bežným poznaním, že láska je najlepším "liekom" na bolesť zo sociálnej izolácie alebo deprivácie.
Vedomie radosti v afekte lásky napríklad môžeme asociovať s iným človekom, hoci radosť v skutočnosti konštituuje len určité jeho pôsobenie na nás, čo si však neuvedomujeme.
Vznešenosť je láskou usmernenou rozumom (teda duševnou schopnosťou), láska zasa fundamentálnou radosťou vo vzťahu k svetu.
Požiadavka rozumovej lásky (v terminológii kresťanskej etiky agapé) je požiadavkou rozumu navracať do sveta ešte silnejší opak negatívneho pôsobenia a zla", ktoré z neho myseľ informuje. Len takto možno byť v pravej službe lásky voči blížnemu, milovať ho ako seba samého, t.j. ako vlastnú myseľ, a rovnako ako vo vzťahu k nej sa usilovať nedopustiť, aby sa stal obeťou vlastných vášní.

Ako vzniká nenávisť?
Pocit hnevu.. akoby fungoval v opozícii voči systému VYHĽADÁVANIA,nakoľko jeho "úlohou" nie je vytvárať afirmatívny záujem vo vzťahu k prostrediu, ale negujúci odpor - s cieľom za každú cenu ochrániť slobodu, teda conatus organizmupred negujúcimi vonkajšími pôsobeniami.

Čo je stres?
Byť cicavcom znamená byť narodeným ako sociálne závislým. Panika je mechanizmus signalizovania stavu sociálnej núdze a aktivácie pocitu úzkosti z odlúčenia.....Pocit lásky, inherentne pozitívny, je neurochemickou negáciou takýchto negatívnych pocitov,čo prirodzene, korešponduje s naším bežným poznaním, že láska je najlepším "liekom" na bolesť zo sociálnej izolácie alebo deprivácie.

Čo je to utrpenie?
Pozitívne pocity (ich varíácie v tónine slasti), teda afekty radosti, sú pocity sprevádzajúce také stavy organizmu, vrámci ktorých je regulácia organizmu ľahka, nenáročná, efektívna, jednoducho optimálna.....Existuje však tiež "tónina bolesti", ktorej pocity sprevádzajú také stavy organizmu, v rámci ktorých životné procesy "bojujú" o rovnováhu, prípadne sú úplne mimo sebaregulačnej kontroly

Čo je to zlo?
Morálne kategórie, zdá sa, vzťahujeme len k svetu pôsobení na jednotlivé (ľudské) prirodzenosti, čoho jednoznačným dôkazom je, že morálne nijakým spôsobom nehodnotíme to, čo síce existuje, no nijako na nás nepôsobí.
A pre človeka vedeného rozumom je najväčším zlom on sám: konkrétne on sám ako vášnivá, patetická bytosť.

Čo je sloboda?
Každý prežitok a každý akt sú podľa Spinozovej náuky aktívnymi len do tej miery, do akej sme si vedomí ich príčin. Vedomá aktívna, slobodná bytosť totiž nevníma udalosti ani akty ako izolované javy napádajúce indivíduum odkiaľsi zo vzduchoprázdna, ale ako príčiny a účinky iných udalostí a iných aktov, všetky takto majúce svoj čas a svoje miesto v obrovskom nekonečnom komplexe jedinej skutočnosti alebo existencie. (ad Benedictus de Spinoza)
Práve táto schopnosť v jej praktických dôsledkoch činí rozum v porovnaní s afektmi omnoho slobodnejším: teda fakt, že sa dokáže pohybovať aj mimo vlastnej "slučky"..Ešte slobodnejšia je intuícia, ktorá je schopná pohybovať sa v skutočnom nekonečne.
Sloboda je možnosťou pritakávať rozličným perspektívam, rozličným verziám seba samého...
ľudia zvyknú byť prirodzene presvedčení o tom, že sú slobodní a aktívni, skutočne činorodí a plní seba samých... Naše väčšinové predstavy o vlastnej aktivite a slobode sú vskutku predstavami živočícha nadšeného pociťovaním vlastného tela..na čom nie je nič zlé... Naším fókusom však od začiatku morálna sloboda, ktorá je skutočne možná, nadväzuje na túto slobodu života a rozvíja ju k smerom čo najdokonalejšej - teda najformálnejšej - sebaorganizácii a sebadeterminácii.
Sloboda a nevyhnutnosť však takto nie sú definované ako vzájomné protiklady, ale ako dve jediné možné zdôvodnenia (dostatočné dôvody) akéhokoľvek konkrétneho ens uchopené v dvoch základných princípoch onto-logiky skutočnosti: konkrétne v princípe sebadeterminácie, alebo sebaorganizovanosti, a v princípe organizácie.

Čo je to dobro?
Morálne kategórie, zdá sa, vzťahujeme len k svetu pôsobení na jednotlivé (ľudské) prirodzenosti, čoho jednoznačným dôkazom je, že morálne nijakým spôsobom nehodnotíme to, čo síce existuje, no nijako na nás nepôsobí.
Racionálne dobro je takto tým, o čom myseľ slobodne a pokojne rozhodla, že je dobré.

Prečo chceme, to čo chceme?
Pri patetických vášňach a hnutiach je odpoveď na akékoľvek "prečo" zahrnutá v samotných vášňach a hnutiach: pretože to tak cítime, pretože sme tak hnaní. Prirodzene nejde o žiadne skutočné zdôvodnenie..
Pri racionálnej voľbe je charakter zdôvodnenia svojou povahou etický : pretože to je dobré (užitočné vo vzťahu k približovaniu sa k modelu prirodzenosti..)
Láska k večnej idei druhých ako slobodných bytostí sa manifestuje tiež v túžbe po dobrom štáte - lepšie povedané po slobodnom štáte, v ktorom každý disponuje slobodou "myslieť, ako chce, a hovoriť čo si myslí". Túto slobodu Benedictus de Spinoza nazýva slobodou filozofovania...

Prečo niečo robíme? Čo zapríčinilo, že to robíme?
Všetky funkcie tých mozgových systémov cicavcov, ktoré sú chemicky poháňané predovšetkým dopamínovými spojeniami, možno jednotne označiť ako "systém VYHĽADÁVANIA". Aktivita tohto komplexného neurálneho systemu organizmi vedie "k horlivému sa hnaniu za plodmi svojho prostredia"... ktorú pociťujeme ako psychickú energizáciu smerovanú k objektom záujmu - tada ako záujem samotný; akúsi primitívnu, bytostnú angažovanosť v bytí...
..kedy je organizmus angažovaný v určitej činnosti dopamínom zároveň poháňaný i odmeňovaný, vďaka čomu sa je schopný na danú činnosť (prinášajúcu uspokojenie) nekontrolovane psychicky naviazať. V súčastnosti sa prostredníctvom týchto mechanizmov skúmajú a vysvetľujú najmä rôzne druhy behaviorálnych závislostí - napríklad na sociálnych sieťach.
Adekvátnou príčinou,dôvodom ľudskej slobody je chápanie. Adekvátnou príčinou, dôvodom túžby chápať je večnosť a jej poznanie.

Odkiaľ prichádza zlo?
Uvážme pritom, aké etické dôsledky má takáto "jednoduchá" omylnosť (senzorického) poznania! Uvážme, koľko indivíduí rozličných druhov bolo ľuďmi zavraždených len preto, že si ich títo predstavovali ako"nechutné" alebo "neužitočné". Uvážme tiež,koľko ľudskýchindivíduí muselo položiť svoj život kvôli tomu, že sa v niekoho očiach stali "symbolom" akéhosi subjektívne koncipovaného zla aj napriek do veľkej miery zdieľanej prirodzenosti.
..pasívne spôsoby prežívania poznania podporujú negatívne morálne fenomény, zatiaľčo aktívne spôsoby podporujú pozitívne myslenie a konanie.
Rozoznať patetickú morálku zdôvodňovanú rozumom je preto v praxi možné práve prostredníctvom zásady sporu: patetické sú všetky akty, ktoré si vo vzťahu k svojej deklarovanej zásade úplne viditeľne protirečia. Patria medzi ne napríklad všetky akty dehonestácie a vraždenia pod rúškom náboženstviev "univerzálnej lásky"; tiež "vojna v mene mieru", akékoľvek "zaručenie" bezpečnosti občanov štátu ich vystavením nezmyselnej a ničivej vojne; alebo tiež snaha o vyrovnanie "sociálnej nepravodlivosti" inou, donebavolajúcou nespravodlivosťou...
Všetko zlo vo svete je teda v konečnom dôsledku zapríčinené tým, že ľudia omnoho skôr konajú,než chápu...Morálne problematickou tu pritom nie je nevedomosť sama; v opačnom prípade by sme boli zopdpovení za úplne všetko, čo nevieme, tak ako Adam by bol zodpovedný za to, že nevedel, o aký strom v skutočnosti ide, čo je absurdné; problematickou je tu afirmácia nevedomosti, t.j. rozhodnutie človeka vykonať akt aj napriek vedomiu, že v zásade nevie, čo činí.

Existuje duša?
to čo hľadáme (seba-vedomie,duša), napriek zdaniu vôbec nemusí mať charakter pozorovateľa. Naopak, bázou týchto fenoménovby mohol byť neurálny systém zodpovedajúci tomu,čo je (subjektívne) vždy pozorované. Vieme totiž, že jestvuje niečo, na čo sa dívame vždy, keď sa dívame "dovnútra" - to čo pozorujeme, keď vnútorne pozorujeme "seba samých" a bez tohto stabilného pozadia subjektívnej psychickej existencie by nebola žiadna "svojskosť",žiadne "ja".

Ako poznať Boha?
Boh nie je transcendeciou, naopak; jeho prirodzenosť je veľmi neskryto prístupná poznaniu: je možné ju koncipovať ako existenciu a percipovať ako fundamentálne prívlastky skutočnosti.
Čím viac teda chápeme skutočnosť tretím druhom poznania, t. j. prostredníctvom formálnych esencií, tým viac chápeme, že zdrojom jej večnosti musí byť večná, absolútne nekonečná a dokonalá prirodzenosť, v ktorej spočíva všetko chápanie.
Skutočnosť preto nie je prekážkou na ceste k Bohu a vzťah k nej nie je potrebné nijako "oslabovať", práve naopak: prostredníctvom vedomia jej večnej, dokonalej podstaty by sa vedomie skutočnosti malo zintenzívniť.

Ako sa líši veda od nevedy?
Kritériom dobrej teórie nie je akýsi domnelý "vzťah k realite", ale metodicky konzistentná a konceptuálne koherentná dedukcia čo najväčšieho množstva empirických faktov z čo najfundamentálnejších východísk, a z tohto hľadiska je Spinozova teória dobrou a kompletnou.

Aký je vzťah filozofie a vedy?
V súčastnosti sme najmä vďaka rozvoju neurovedeckých disciplín schopní poznávať seba samého ako žívú a mysliacu bytosť - čo je prastarým najvyšším cieľom filozofického snaženia - vo vskutku fascinujúcich dimenziách, takých, ktoré sú natoľko subtílne, že do nich nie je možné vkročiť filozofickou intuíciou. Áno, filozofia si uvedomuje - alebo mala by si uvedomovať - svoje ( veľmi konkrétne ) limity, no rovnako platí i naopak: aj veda by sa mala v prípade potreby (užitia filozofických metód či konceptov ) s dôverou, že ide obom o pravdu, obrátiť na svojho formálnejšieho "súrodenca".
Práve na pomedzí veda a filozofie sa môžu objaviť tie najfascinujúcejšie vysvetlenia skutočne existujúcich, no výsostne ľudských javov - javov ľudskej mysle, teda vnímania, myslenia,emócií, rozumu, morálky, umenia,Boha či bohov.
A na pomedzí vedy a filozofie sa môžu objaviť tiež špecifické formy aplikovaného (či vedeckého) spinozizmu, odlišujúce sa od "filozofických" foriem spinozizmu jedine tým, že ako ne-filozofické skúmania nemusia skúmať metafyziku jednoty substancie a ich východiskom je až metafyzika jednoty mysle a tela. (čoje filozofické stanovisko vo vzťahu k pôvodu mysle)
..v rámci einsteinovskej teoreticko-metodologickej paradigmy sa delenie teórií na "vedecké" a "filozofické" ukazuje ako nezmyselné; teóriou je akýkoľvek myšlienkový konštrukt vyznačujúci sa systematickým postupom konceptuálnej dedukcie a obsahujúci empirické "fakty".

Čo je to morálka?
Všetky mentálne i konatívne manifestácie pasívnej morálky - ako konkrétnych formálnych spôsobov hodnotenia a zdôvodňovania - preto budem sumárne nazývať patetikou, pasívnym, vášnivým etosom.

Čo je ontológia?
Metafyzika sa zaoberá fundamentálnymi princípmi existencie ako takej (večnosti), zatiaľčo ontológia sa zaoberá logikou bytia (trvania). Niektoré metafyzické princípy sú zároveň metatyzickými princípmi.

Čo je metafyzika?
Metafyzika sa zaoberá fundamentálnymi princípmi existencie ako takej (večnosti), zatiaľčo ontológia sa zaoberá logikou bytia (trvania). Niektoré metafyzické princípy sú zároveň metatyzickými princípmi.
V metafyzike sa nahliada skutočná (objektívne existujúca) podstata (formálna esencia) sveta, ktorú sa metafyzik usiluje zachytiť (zreprodukovať) v pojmoch a ich vzájomných konceptuálnych vzťahoch....Prastará idea, ktorá za touto praxou stojí, t.j. idea jedinej esencie, jedinej večnej pravdy, jedinej podstaty skutočnosti, ktorú je možné nahliadať rozličnými spôsobmi a v rozličných aspektoch, však najorganickejšie vychádza z metafyzických náuk Východu.. (Ad východná filozofia)

Čo je to filozofia?
Kto sú filozofi, ak nie prirodzene "detské duše" tvrdohlavo odmietajúce opustiť svet detskej kuriozitya uspokojiťsa s vysvetleniami autorít? A čo je láskou k múdrosti, ak nie láska k vlastným schopnostiam myslieť slobodne,to znamené koncipovať dobro, pravdu a krásu vlastnými očami mysle a privádzať ich do skutočnosti,realizovať ich, a teda myslieť a konať dobre, krásne a pravdivo?
Naučiť ľudí myslieť kriticky teda napriek populárnym názorom nie je úlohou filozofie; je to základnou úlohou pedagogiky, a pokiaľ v tejto úlohe zlyháva, potom zlyháva úplne. Nekritickú, uzavretú myseľ potom nezachrái už ani filozofia. V takejto mysli zo svojej povahy nemôže byť funkčnou, pretože sa v nej niet akm "hýbať" a niet z čoho tvoriť.

Aké sú druhy poznania?
Mentálna informácia - teda informácia z mysle/v mysli - má významne iný charakter než "informácia" objektívneho typu, teda "informácia" v objekte . Hoci toto stanovisko je súčasťou Spinozovej teórie,logicko-metafyzickými dôkazmi je doplnené o doktrínu adekvátnosti foriem, v istom zmysloe platónsku doktrínu...Niektoré informácie v mysli tak skutočne nemusia byť výlučne afektívneho pôvodu.. (ad Benedictus de Spinoza)
V rámci uchopovanie gramatiky materského jazyka je myseľ prvýkrát ostro konfrontovaná s jase vymedzenými, logickými hranicami konceptuálneho myslenia: jablko môže byť červené, slnečník tiež, ale dve a dve musia byť štyri a táto veta je gramaticky buď správna, alebo nesprávna.
Formálna myseľ už je síce schopná logicky myslieť a zdôvodňovať nevyhnutnosť, no vďaka tomu je tiež výnimočne schopná miešať "pojmy s dojmami"..
V mysli, pri asociovaní svojich formalnych produktov (konceptov) s formálnymi vedomiami súčinnosti objektívnych vedomí , vzmiká formálne vedomie "postoja k veci", alebo to, čomu hovoríme hodnotenia, pričom jeho východiskom je, prirodzene hodnotenie pôsobenia.
..totiž tak, ako je rozum post-afektívnou modifikáciou myslenia, je intuícia jeho post-racionálnou modifikáciou. Spinozova intuícia preto nie je žiadnym "mystickým" druhom poznania, ako sa mnohí komentári domnievajú, asociujúc ho s ideou akéhosi občas až ezotericky pôsobiaceho vedomia Boha. (ad Benedictus de Spinoza)
Takéto (večné) pravdy je schopné nazerať a formovať len poznanie tretieho druhu, intuitívne vedenie, ktoré je nevyhnutne a absolútne adekvátne - pretože je koncepciou samou.... Koncipujúca myseľ nie je prosto poznávajúcou mysľou,čo je tiež dôvodom, prečo Benedictus de Spinoza pri intuícii neužíav pojem "poznanie" alebo "kognícia", ale "vedenie" (scientia)
Práve táto schopnosť v jej praktických dôsledkoch činí rozum v porovnaní s afektmi omnoho slobodnejším: teda fakt, že sa dokáže pohybovať aj mimo vlastnej "slučky"..Ešte slobodnejšia je intuícia, ktorá je schopná pohybovať sa v skutočnom nekonečne.
..môžeme rozlíšiť afektívnu istotu, rozumovú istotu, a napokon tiež intelektuálnu (alebo intuitívnu) istotu. Pri afektívnej istote (securitas) hovoríme o odstránení vedomia pochybnosti zapríčinenou čímkoľvek (aj nepravdou); pocitovo isté je teda všetko, pri čom nepociťujeme pochybnosti. Rozumovo isté (certus) je všetko, pri čom sa nevyskytujú protirečenia, čo je už o niečo adekvátnejším kritériom vo vzťahu k formálnosti pravdy. Najvyššou formou istoty je však intelektuálna alebo intuitívna istota, inými slovami istota sama (certitudo), ktorá je objektívnou esenciou ako "spôsobom, ktorým pociťujeme formálnu esenciu"
..matematické postupy a metódy (najmä geometria) predstavujú jeden z formálne najčistejších spôsobou aplikácie intuitívnej metódy; totiž práve matematika vo všeobecnosti pracuje predovšetký s formálnymi esenciami. Okrem nej tak však podľa Spinozu činí ešte jeden špecifický spôsob intuitívneho myslenia ... metafyzika. (Ad Benedictus de Spinoza)
intuícia - bádateľ foriem

Aký je vzťah poznania a vôle?
Pridaním kognitívneho obsahu do afektívnej formy je afekt nevyhnutne modifikovaný a môže dokonca zmeniť svoju "pocitovú" polaritu,ako napríklad v prípade hnevu, esenciálne negatívneho afektu, ktorý sa môže stať pozitívnym( ("dobrým") pocitom..

Ako môžu slová vystihovať realitu?
Predstavme si, že by sme mali informácie o jedlých surovinách výhradne z našich nedokonalých čuchových a prakticky nič nehovoriacich zrakových kanálov - koľko chutných bobúľ by doslova otrávilo naše životy, a o koľko horkých či nepríjemných liekov by sme takto prišli? V situáciách, v ktorých jednoduché afektívne vzťahovanie sa nie je postačujúcim kognitívnym produktom vo vzťahu k objektu, preto časom začali organizmom vypomáhať stále zložitejšie kognitívne procesy založené najskôr na schopnosti symbolickej reprezentácie. Na tejto úrovni kognície už reprezentácie nie sú determinované výhradne senzorickými vstupmi, alte tiež symbolickými systémami - reprezentáciami abstraktnejšieho charakteru, schopnými zachytiť a uchovať "skryté" dáta, ktoré nemusia byť senzoricky dostupné...

Ako sa prestať mýliť?
Rozoznať patetickú morálku zdôvodňovanú rozumom je preto v praxi možné práve prostredníctvom zásady sporu: patetické sú všetky akty, ktoré si vo vzťahu k svojej deklarovanej zásade úplne viditeľne protirečia. Patria medzi ne napríklad všetky akty dehonestácie a vraždenia pod rúškom náboženstviev "univerzálnej lásky"; tiež "vojna v mene mieru", akékoľvek "zaručenie" bezpečnosti občanov štátu ich vystavením nezmyselnej a ničivej vojne; alebo tiež snaha o vyrovnanie "sociálnej nepravodlivosti" inou, donebavolajúcou nespravodlivosťou...

Ktorá filozofia je pravdivá?
..ak je totitž faktickým výstupom teórie napríklad konkrétny druh pociťovania z určitého hľadiska zvýraznený od ostatných, pre myseľ sa jeho pôsobivá existencia môže stať dôkazom jeho teoretickej explikácie, hoci tá môže byť vo svojej úplnosti mylná. Takto sa stávajú napríklad rozličné "mystické" (najmä náboženské) prežitky dôkazmi platnosti celej náuky, čo je úplne absurdné.

Čo je omyl/Ako sa môžme mýliť?
Vzhľadom na obmedzenosť senzorických kanálov sú takýmto spôsobom prjímané vždy iba čiastkové informácie o poznávanej veci - organizmus napríklad môže prijať informáciu o vizuálnych vlastnostiach pozorovaného objektu (tvar,farba) a vytvoriť si na základe nich jeho (v tomto ohľade pomerne presnú) abstraktnú reprezentáciu, no z dôvodu veľkej vzdialenosti objektu... reprezentácia objektu v mysli je takto nevyhnutne neúplná, nepresná, skrátka nepravdivá.
Tak napríklad hora pokrytá hustým lesným porastom na nás môže v hmlistom počasí pôsobiť ako chladné, "sivé" miesto bez života, no akonáhle ju percipujeme v objatí slnečných lúčov, charaktej jej pôsobenia na nás sa drasticky mení; odrazu môžeme pociťovať túžbu ukryť sa v jej vľúdnych, život osviežujúcich útrobách. Za týmto chaotickým postojom k veci je fakt, že nepercipujeme "horu" samotnú, ale len výstupy mnohých spolupôsobení..
Formálna myseľ už je síce schopná logicky myslieť a zdôvodňovať nevyhnutnosť, no vďaka tomu je tiež výnimočne schopná miešať "pojmy s dojmami"..
Každé afektívne morálne hodnotenie je konfúznym hodnotením a každý akt zapríčinený konkrétnym afektívnym morálnym rozpoložením je pasívnym konaním.
Aj rozum, aktívny spôsob myslenia, tak môže byť mysľou nielen (adekvátne) užívaný potiaľ, pokiaľ chápe, ale tiež zneužívaný na podporu vlastných dojmov a afektívnych hodnotení.
Pocit bude veľmi rád afirmovaný, chce byť zdôvodnený, na takto jeho racionalizáciou nemôže vzniknúť nič iné, než racionalizovaný pocit - nič čo by afektivitu skutočne transcendetovalo.
..ak je totitž faktickým výstupom teórie napríklad konkrétny druh pociťovania z určitého hľadiska zvýraznený od ostatných, pre myseľ sa jeho pôsobivá existencia môže stať dôkazom jeho teoretickej explikácie, hoci tá môže byť vo svojej úplnosti mylná. Takto sa stávajú napríklad rozličné "mystické" (najmä náboženské) prežitky dôkazmi platnosti celej náuky, čo je úplne absurdné.

Čo je poznanie?
Čokoľvek teda ľudská myseľ percipuje, percipuje len prostredníctvom tela; všetko vnímanie má telesný pôvod. Jeho absolútnym základom však nie je telo (ako modus rozpriestranenosti), ale idea tela - ktorá nie je ničím iným ako vnímaním svojho tela ako svojho.
Myseľ ako idea tela nevyhnutne percipuje všetky jeho afekcie, t.j. všetky štruktrálne či funkčne relevantné zmeny, ktoré v ňom nastanú. Tieto zmeny však nepociťuje ako zmeny rozpriestranenosti, pretože už samotné pociťovanie nemá rozpriestranený, ale mentálny charakter...
Predstavme si, že by sme mali informácie o jedlých surovinách výhradne z našich nedokonalých čuchových a prakticky nič nehovoriacich zrakových kanálov - koľko chutných bobúľ by doslova otrávilo naše životy, a o koľko horkých či nepríjemných liekov by sme takto prišli? V situáciách, v ktorých jednoduché afektívne vzťahovanie sa nie je postačujúcim kognitívnym produktom vo vzťahu k objektu, preto časom začali organizmom vypomáhať stále zložitejšie kognitívne procesy založené najskôr na schopnosti symbolickej reprezentácie. Na tejto úrovni kognície už reprezentácie nie sú determinované výhradne senzorickými vstupmi, alte tiež symbolickými systémami - reprezentáciami abstraktnejšieho charakteru, schopnými zachytiť a uchovať "skryté" dáta, ktoré nemusia byť senzoricky dostupné...
Ako súčinnosť vedomí, multivedomý jav sa môže jediný afekt skladať napríklad z vedomia seba (jadrového SELF), vedomia pôsobiacej veci (reprezentícieobjektu v rozšíreniach SELF), vedomia pôsobenia tejto veci (reprezentácia spolupôsobení v rozšíreniach SELF), vedomia efektu tohto pôsobenia na seba (fyziologických afektcií), vedomia tohto vedomia (pocitu), no tiež mnohých iných, menej jasne kategorizovateľných afektívnych i kognitívnych vedomí.
No všetko organické, myseľ nevynímajúc, prirodzene tiahne k (seba)organizácii. Myseľ sa preto zo všetkých jej síl usiluje toto chaotické nekonečno percepcie organizovať takým spôsobom, ktorý by zväčšoval jej schopnosti. To prebieha v zásade dvojako:usporadúvaním informácií na základe ich logickej súvzťažnosti, teda totžnosti či vzájomnej podmienenosti vnútorných znakov; alebo asociáciou informácií na základe určitej ich "podobnosti" vyplývajúcej z vonkajších znakov.

Späť na zoznam kníh