Sme slobodní?

Nadotázky: Je pravda, že všetko sa deje kôli niečomu a náhoda neexistuje? Čo je sloboda? Čo je človek? Ako sa rozhodujeme?

Sme slobodní?

Podotázky: Ide dokopy Božia vševedúcnosť a ľudská slobodná vôľa? Kedy konáme slobodne a kedy nie? Ak má človek slobodnú vôľu, vie Boh dopredu ako sa človek rozhodne? Ako sa rozhodujeme? Sú slobodní ľudia, ktorí sa podrobujú pandemickým opatreniam?

Biblia (-1274)

Kráľova myseľ je v rukách Jahveho ako potôčik, obracia ju, kam sa mu zachce.

Povaha je cloveku osudom.

Herakleitos (-540)

Každý tvor sa pasie pod bičom (t.j. nevyhnutnosti)

Herakleitos (-540)

Epikuros (-341)

Na rozdiel od Demokrita okrem priamočiareho pohybu atómov uznávam aj ich deklinácie aby som zachránil slobodu a šťastie človeka.

Kto osud sám chce je ním vedený. Kto ho nechce, je ním strhnutý. Priestor ľudskej slobody teda spočíva v spolu pôsobení.

Seneca (-4)

Benedictus de Spinoza (1632)

Ľudia sa domnievajú, že sú slobodní, pretože sú si vedomí svojho chcenia a svojich pudov, ale ani v snoch nemyslia na príčiny, ktoré vyvolávajú ich túžbu niečo chcieť a k niečomu zameriavať svoj pud, pretože im nie sú známe.

Benedictus de Spinoza (1632)

Povedal som, že slobodný je len ten, koho vedie len rozum.... Kedže však človek uveril, že zvieratá sú mu podobné, ihneď začal napodobňovať ich afekty a strácať svoju slobodu, ktorú neskoršie patriarchovia získali vedení Kristovým duchom, t.j. ideou boha, od ktorej jedinej závisí, aby bol človek slobodný a aj ostatným ľuďom želal dobro, po ktorom sám túži..

Benedictus de Spinoza (1632)

V mysli nie je nijaká absolútna čiže slobodná vôľa, ale na to, aby chcela to či ono, je determinovaná príčinou, ktorá je takisto determinovaná inou príčinou, táto opäť inou a tak donekonečna.

Benedictus de Spinoza (1632)

Stoici sa však domnievali, že afekty sú absolútne závislé na našej vôli a že naša vláda nad nimi je absolútna. Donútení skúsenosťou, nie svojimi zásadami, museli priznať, že k obmedzeniu a zmierneniu afektov je treba veľa cviku a úsilia. (ad stoicizmus)

Benedictus de Spinoza (1632)

Skúsenosť nás viac než dostatočne poučuje, že ľudia nedokážu ovládať svoj jazyk o nič lepšie ako svoje žiadostivosti....I opilec sa domnieva, že hovorí v zhode so svojím slobodným rozhodnutím svojej mysle slová, ktoré by neskôr najradšej zobral späť. Rovnako tak blázon, tárač, dieťa a mnoho iných im podobných sa domnieva, že hovorí zo svojho slobodného rozhodnutia, a pritom v skutočnosti nie sú schopní ovládať príval slov, ktoré sa im derú z úst.

Benedictus de Spinoza (1632)

Väčšina ľudí sa domnieva,že konáme slobodne len tie veci, po ktorých netúžime tak silno, pretože túžbu po nich môžeme ľahko potlačiť spomienkou na inú vec, na ktorú rozspomíname častejšie. Naproti tomu nerobíme slobodne to, po čom túžime vo veľmi silnom afektu, ktorý sa nedá utlmiť spomienkou na niečo iné. Keby sme nemali skúsenosť s tým, že robíme mnoho vecí, ktoré nás potom mrzia a že zmietaní protichodnými afektami, chápeme,ktorá možnosť je lepšia, ale nasledujeme tú horšiu, domnievali by sme sa snáď bez zábran, že všetko robíme slobodne.

človek ako bytosť stvorená Bohom je súčastne jeho vlastníctov, t.j. v tomto ohľade je človek neslobodný. Na druhe strane však platí, že Boh nedeterminuje každý pohyb , každý čin človeka priamo a bezprostredne, ale ponecháva konanie človeka na jeho vlastnom uvážení a rozhodnutí, t.j. ponecháva ho slobodným.

John Locke (1632)

proces individuálneho privlastňovania si prírody, teda vzniku súkromného vlastníctva, vedie indivídua do vzájomných sporov a tým ich núti, aby sa zbavili svojej individuálnej, od ostatných nezávislej slobody a snažili sa o slobodu, ktorá sa bude opierať o spoločenskú dohodu (bezpečné a slobodné užívanie súkromného vlastníctva)

John Locke (1632)

Či sa vlastníctvo vynakladá ekonomickým spôsobom, t.j. za účelom jeho rozmnoženia, alebo sa užíva len za účelom repordukcie vlastného života, alebo sa ním mrhá je vec samotného vlastníka. Máme slobodu nakladania so svojím vlastníctvom podľa uváženia. .

John Locke (1632)

každý človek ako vlastník svojej osoby má určitú slobodu v rámci štátu a to v tom, že pokiaľ nie je otrokom, môže v rámci daných zákonov nakladať so svojou osobou, ktorá je jeho vlastníctvom podľa svojho uváženia.

John Locke (1632)

Jean Jacques Rousseau (1712)

Človek sa rodí slobodný, ale všade je v okovách.

Jean Jacques Rousseau (1712)

Otroci strácajú všetko vo svojich okovách, dokonca aj túžbu vyslobodiť sa z nich. / Slaves lose everything in their chains, even the desire of escaping from them.

Jean Jacques Rousseau (1712)

Spoločenskou zmluvou človek stráca svoju prirodzenú slobodu a neobmedzené právo na všetko, čo ho láka a čo môže dosiahnuť. Získava však občiansku slobodu a vlastníctvo všetkého čo má.

Jean Jacques Rousseau (1712)

Děti jsou zproště-ny poslušnosti, kterou byly povinovány otci, otec je zproštěn péče, kterou byl povinován dětem, a všichni se rovnocenně opět stávají nezávislými.

Jean Jacques Rousseau (1712)

I kdyby každý mohl zcizit sám sebe, nemůže zcizit své děti. Rodí se jako lidé a svobodní, jejich svoboda jim náleží a nikdo jiný než ony nemá právo jí disponovat. Dříve, než dosáhnou doby, kdy jsou rozumné, může otec v jejich jménu a ve pro-spěch jejich zachování a jejich blaha jednat o podmínkách; ni-koli však dát je neodvolatelně a bezpodmínečně, neboť takové darování je v protikladu k cílům přirozenosti a přesahuje práva otcovství

Svet je nejaký dvojtvárny. Na jednej strane je riadený prírodnými zákonmi, ktoré sú deterministické a na druhej strane sme predsa len viac ako deterministickými príčinami ovládané tvory, pretože sa dokážeme riadiť dôvodmi.

Immanuel Kant (1724)

Slobodní nie sme v oblastí príčin ale v oblasti dôvodov. My sami vieme byť tou príčinou, prečo sa niečo stalo a nemuselo sa. Napr. človek nie je slobodný v pití vody, ale slobodne si môže napr. vybrať z akého dôvodu byť napr. čestný obchodník - či zo strachu, alebo zo súcitu k ľuďom.

Immanuel Kant (1724)

Georg Wilhelm Friedrich Hegel (1770)

V mysleni som slobodny, pretoze nie som v niecom inom, ale ostavam uplne pri sebe samom... moj pohyb v pojmoch je pohybom vo mne samom.

Vôľa je slobodná, ale jej objektivizácie sú poprepájané nutnosťou. My sme objektivizácia vôle a preto neslobodní. Apriori sa cítime slobodní, aposteriori vidíme, že nie sme.

Arthur Schopenhauer (1788)

Myslíme si, že sme slobodní.

Arthur Schopenhauer (1788)

Člověk může dělat to, co chce, ale nemůže chtít, aby chtěl.

Arthur Schopenhauer (1788)

Duch človeka je vo svojej podstate slobodný a žiaden nádenník. Iba to, čo robí sám od seba a rád, sa podarí./ Der Geist ist seiner Natur nach ein Freier, kein Froenling, nur was er von sich selbst und gern tut, geraet.

Arthur Schopenhauer (1788)

Človek je uzavretý v čírej nevyhnutnosti. V jednom bode je však slobodný : v možnosti poprieť vôľu, ktorá všetko určuje.

Arthur Schopenhauer (1788)

Friedrich Nietzsche (1844)

To že človek nepodlieha Bohu, ale spoločnosti, môže znamenať že jeho okovy sú ešte ťahšie.

Pokročilá industriálna spoločnosť je charakterizovaná komfortnou, hladkou, rozumnou, demokratickou neslobodou. Je ideologická. Jej ideológia sa skrýva vo výrobnom procese.

Herbert Marcuse (1898)

Sloboda od nedostatku a rastúca životná úroveň spôsobujú, že sa stráca zmysel búriť sa voči systému i keby bol autoritatívny i totalitný. Pôvodné slobody (myslenia, reči a svedomia) strácajú na význame.

Herbert Marcuse (1898)

Upokojovanie nepravých potrieb, daných obchodnými silami, ktorým záleží na podrobení si človeka, udržuje u človeka eufóriu v nešťastí.

Herbert Marcuse (1898)

Rovnaké tovary a služby si v dnešnej dobe dokážu dopriať vykorisťovatelia i vykorisťovaný. Ide tu o zdanlivé odstránenie tried. Ale vykorisťovaní si to musia oddrieť a množstvo potrieb ich udržuje v otroctve.

Herbert Marcuse (1898)

Staršie donucovacie prostriedky k práci ako strata platu, súdne postihy a polícia boli doplnené novými - odmietavé správanie je označené za neurotické a choré. Vnútorná dimenzia človeka, v ktorej by mohla vniknúť opozícia je označená za chorú.

Herbert Marcuse (1898)

Odbúranie ťažkej práce (človek úž zapája viac nervy ako svaly), produkcia, ktorá už nie je závislá od výkonu človeka, ale výkonu stroja (ak sa zvýši produkcia 3-násobne, prečo sa nezvýšia i platy 3-násobne?), zmena panovania na riadenie výroby - To všetko spôsobuje zneviditeľnenie otroctva v dnešnej spoločnosti.

Herbert Marcuse (1898)

Jean Paul Sartre (1905)

Existencionalista neveri moci vasne. Je zodpovedny za svoju vasen.

Jean Paul Sartre (1905)

Clovek kona slobodne, ak nepozna dosledky svojho konania.

Jean Paul Sartre (1905)

(naša) Sloboda je úplná a nekonečná... Jedinými hranicami na ktoré môže sloboda naraziť, sú tie, ktoré si sama položí.

Jean Paul Sartre (1905)

Nie sme len výsledkom výchovy. Sme absolútne slobodní, ku našej výchove, k zážitkom z detstva môžeme zaujať slobodný postoj.

Jean Paul Sartre (1905)

Človek je odsúdený na slobodu. Odsúdený, pretože sa sám nestvoril, a predsa slobodný, pretože keď už je raz vrhnutý do sveta, je zodpovedný za všetko čo urobí.

Jean Paul Sartre (1905)

Človek sa nevie vyhnúť rozhodnutiu: alebo ostane bez partnera, alebo sa ožení, ale nebude mať deti, alebo sa ožení o bude mať deti; čokoľvek urobí, v každom prípade sa nevyhne tomu, aby prevzal totálnu zodpovednosť za tento problém.

Jean Paul Sartre (1905)

Keď ma nič nenúti, aby som si zachoval život, nič mi nebráni, hodiť sa do priepasti.

Jean Paul Sartre (1905)

V stave úzkosti sa sloboda obáva seba samej, tak že je znepokojovaná alebo ochromovaná ničotou.

Nie je to prekvapujúce, že väzenia pripomínajú fabriky, školy, internáty, nemocnice a všetko pripomína väzenia? / Is it surprising that prisons resemble factories, schools, barracks, hospitals, which all resemble prisons?

Michel Foucault (1926)

Moderný človek je svojím vlastným riaditeľom väznice. (z vedomosti o tom, že stále môže byť sledovaný, sám sa disciplinuje)

Michel Foucault (1926)

Človek sa síce snažil cez osvietenstvo a ďalej aj cez vedy dokázať, že sme slobodné bytosti, v porovnaní so zvieratmi, ale vedci nikdy nenašli našu slobodu rozhodovania a stále len jej opak, nachádzali stále len štruktúry v ktorých sa nerozhodujeme slobodne.

Michel Foucault (1926)

Keď sa v psychológii začal skúmať človek ako vedecký objekt.. narazilo sa pritom na "nevedomie", ovládané plne inštinktmi a pudmi.. ktoré nemalo nič spoločné s tým, čo očakávame od ľudskej slobody.

Michel Foucault (1926)

..v bioĺogii sa zistilo, že chromozómy nesú všetky informácie, ktoré sú pre vývoj kokrétneho živého jedinca potrebné.

Michel Foucault (1926)

Jacques Derrida (1930)

Jazyk je ľudskou konštrukciou. Racionálny jazyk môže byť nástrojom. skonštruovaným vládnucou triedou, slúžiaci na ovládanie más.

Človek je povahy zlej a nerestnej a nemá slobodu voliť to čo je správne. Ľudská vôľa je ťeľaťom medzi dvoma. Ak si naňho sadne Boh, chce a ide, kam chce Boh, ak si naňho sadne satan, chce a ide ako chce satan. Nie je v moci jeho vlastnej vôle voliť, ku ktorému jazdcovi prebehne, ani ktorého bude hľadať.; jazdci však zápasia, kto ho bude mať a podrží si ho.

Niekto (2019)

A opäť a znova, ak hovoríme o pravej slobodnej vôli človeka, tak táto je spojená práve z našim duchom. S našou najvnútornejšou duchovnou podstatou. Je spojená so slobodnou vôľou nášho ducha, ktorý v nás sám zo svojej slobodnej vôle túži po Svetle a po Bohu.

Niekto (2019)

Človek je algoritmus. Emócie sú výsledky algoritmu vypočítavajúceho pravdepodobnosť úspechu nejakého podujatia - odvaha alebo strach.

Niekto (2019)

Človek nemá slobodnú vôľu. Slobodná vôľa je mýtus z čias ranného kresťanstva a skorších dôb.

Niekto (2019)

naše rozhodovanie je ovplyvnené našou minulosťou (čiže aj momentálnym duševným rozpoložením, ktoré vyplýva z minulosti)

Niekto (2019)

Boh sposobil, ze Lenka dostala ponuku na rande od Petra a Igora. Lenka sa moze slobodne rozhodnut. Ale Boh je pricinou vsetkeho, teda aj Lenkinho rozhodnutia. Lenka sa rozhodla pre Petra, lebo Boh sa tak rozhodol. Slobodna vola neexistuje.

Niekto (2019)

The deterministic world-view holds that the history of the universe can be exhaustively represented as a progression of events following one after as cause and effect.[9] The incompatibilist version of this holds that there is no such thing as free will. Compatibilism, on the other hand, holds that determinism is compatible with, or even necessary for, free will.