Človek, sloboda, vlastníctvo

Späť na zoznam kníh


Človek, sloboda, vlastníctvo

Autor: Richard Sťahel (ed.)

Úryvky z knihy ako odpovede na otázky:

Ako by malo byť rozdelené bohatstvo Zeme?
Zákony sa prejavujú všetkou silou len tam, kde niet krajnosti, sú rovnako bezmocné proti pokladom boháča ako proti biede chudáka. Prvý ich obchádza, druhý im uniká.
Úplne chudobný postráda česť a nemôže byť dobrým občanom. Veľmi bohatý sa stáva spurný a vymyká sa zo vzájomného spoločenstva.
nijaký občan nemá byť ani taký bohatý, aby si mohol kúpiť iného občana, ani taký chudobný, aby bol nútený predávať sa. Na strane veľkých to predpokladá obmedzenie bohatstva a vplyvu, na strane malých obmedzenie lakomstva a chamtivosti.

Aká bude spoločnosť?
..treba sledovať možné trajektórie dalšieho vývoja obmedzovania relevancie vlastníctva vzhľadom k rozvíjajúcej sa ekonomike zdieľania (sharing economy) alebo všeobecnejšie spoločnosti zdieľania (sharing society) - koncept vlastníctva možno už patrí minulosti

Čo ma robí mnou?
Osoba totiž nie je nič iné ako suma všetkých činov človeka všeobecne reflektovaná v jeho Ja, rovnako ako aj v jeho nadobudnutých morálno vôľových a rozumových schopnostiach.
Akou osobou sa človek stane, závisí na jeho vlastnom konaní. Závisí na tom, akým konkrétnym obsahom naplní svoje schopnosti... Podobne ako človek stvorený Bohom je vlastníctvom svojho stvoriteľa, je osoba človeka, stvorená samotným človekom jeho vlastníctvom. Osoba človeka nie je vlastníctvom Boha, ale samotného človeka.
V lockovskom poňatí sa existencia stáva principium idividuationis (princípom idividuácie), t.j... každému druhu súcna určuje jeho zvláštny čas a zvláštne miesto sama existencia, ani jedno, ani druhé nemožno previesť na nijaké iné súcno toho istého druhu.... jednotlivá vec v je svojim priestoročasovým určením vyčlenená spomedzi všetkých ostatných vecí práve ako táto vec v a žiadna iná. (ad John Locke)
osoba je mysliaca a rozumná bytosť, ktorá má rozum a schopnosť reflexie a sebe vie vnímať ako seba, t.j. ako tú istú vec mysliacu v rozličnom čase a na rozličnom mieste.
Aj myšlienky aj činy človeka (realizované v priestoročasovom svete prostredníctvom jeho substančného základu) sa stávajú súčasťami osoby tým spôsobom, že sú vedomím, vytvárajúcim osobu privlastňované....za činy (a myšlienky), ktoré boli osobe vedomím privlastnené je osoba plným právom zodpovedná....
pre konštitúciu osoby sú rozhodujúce skutky, ktoré sa vyznačujú úmyselnosťou ako aj morálnou relevanciou

Ako žijeme?
Zatiaľ čo podstatná časť sveta hladuje, problémom našej civilizácie je, ako sa najesť a pritom sa nenajesť. Vymýšľame odtučnenú smotanu, maslo bez masla...

Čo je vlastníctvo a ako vzniká?
Potreba súkromného vlastníctva vyplýva z hriešnej prirodzenosti človeka.
Potreba súkromného vlastníctva vyplýva z prirodzenej obmedzenosti ľudského poznania, v dôsledku čoho sa ľahšie orientujeme v menšom počte vecí než vo veľkom
Súkromné vlastníctvo sa nesmie nikdy chápať ani vykladať ako absolútne, individuálne založené právo, ale ako právo sociálne založené či definované sociálnymi účelmi, resp. ozrejmené perspektívou spoločného dobra.
súkromné vlastníctvo vzniká v procese praktického prisvojovania si prírody prácou človeka. Prostredníctvom práce človek vkladá do pracovného materiálu časť svojích síl a schopností a tým si danú časť prisvojuje, pripája ju k svojmu telu a to ju robí svojou časťou, svojím súkromným vlastníctvom.
Odhliadnuc od rozmanitých nedostatkov v názoroch Johna Locka na vznik vlastníctva je potrebné zdôrazniť, že oprávnene premenil vlastníctvo na produkt človeka, na produkt jeho práce. Tým súčastne odmietol politicko-právne teórie vzniku vlastníctva, napríklad Hobbesov koncept, ktorý vlastníctvo odvodzuje od platnosti politického zákona. a rovnako odmieta aj náboženskú teóriu vzniku súkromného vlastníctva presadzovanú v jeho časoch Filmerom. Ten tvrdil, že Boh dal vlastníctvo zeme nie všetkým spoločne, ale Adamovi ako panovníkovi a všetci následníci Adama, pozemský panovníci dedia toto vlastníctvo po Adamovi. (ad John Locke, Thomas Hobbes)
Formovanie súkromného vlastníctva je prejavom poslušnosti človeka voči Bohu, ktorý mu prikázal pracovať.
na rozdiel od prirodzeného stavu, v štáte už práca človeka nie je bezprostredným zdrojom vzniku súkromného vlastníctva. Svojou prácou na pôde si už človek nemôže privlastniť jej časť.
Vlastníctvo vo forme majetku je akoby pripojené k vlastnému telu osoby prostredníctvom vôle samotnej osoby, ako jeho anaorganická časť. Ak som napríklad vlastníkom klavíra, tak jeho užívanie a používanie je závislé na mojej vôli a nikto bez môjho súhlasu s ním nemôže nakladať. V opačnom prípade poškodzuje moju osobu, ktorej súčasťou, aj keď neorganickou daný kavír je.
Dá sa rozlíšiť niekoľko kategórií pracovníkov, alebo bezprostredných výrobcov: otrok, poddaný, robotník/zamestnanec a nezávislý výrobca. Otrok nevlastní ani pracovnú silu, ani výrobné prostriedky, ktoré používa. Oboje je vlastníctvo otrokára. Zvyšné tri kategórie pravoníkov disponujú interným vlastníctvom, t.j. každý vlastní seba samého a svoju pracovnú silu, buď celú, alebo len čiastočnú; ako je tomu u poddaného. Rozdiel medzi nimi však spočíva v oblasti externého vlastníctva. Zamestnanec nedisponuje žiadnym externým vlastníctvom, to znamená, že nevlastní žiadne výrobné prostriedky; poddaný má vo vlastníctve niektoré výrobné prostriedky; nezávislý výrobca disponuje všetkými výrobnými prostriedkami.
Termín vlastník by nemal byť chápaný iba formálne v zmysle osoby, ktorá vlastní zdroje len po právnej stránke. Ta nakonie c nemusí zaručovať výkon vlastníctva. Adekvátnejší koncept vlastníka zahrňuje osoby, ktoré zo svojeho vlastníctva alebo z kontroly vlastníctva (či už vlastného alebo cudzieho) reálne profitujú. Môžu to byť, za prvé, manažéri vo vysokých pozíciách korporácií a s nim aafiliovaní manažéri v ďaľších firmách, za druhé, politici a vysokí štátny úradníci, za tretie, vysoko vzdelaní špecialisti a za štvrté obchodníci.
V dnešnej dobe však existuje ešte aj iná forma vlastníctva..:je to vlastníctvo vedomostí, techniky a schopností. Bohatstvo priemyselných štátov sa zakladá z väčšej časti na tomto druhu vlastníctva, než na vlastníctve prírodných zdrojov

Prečo je chudoba?
vonkajších dobier je dosť pre všetkých, aby mohli prežiť a primerane sa rozvíjať. Nemierne hromadenie bohatstva a jeho držanie v rukách súkromných osôb narúša rovnováhu v rozdelení dobier, ktoré majú slúžiť k dosahovaniu blaženosti všetkých obyvateľov Zeme.
relatívne prirodzená rovnosť medzi súkromnými vlastníkmi sa narúša vznikom peňazí
Vďaka obchodu a priemyslu plynú všetky peniaze z vidieka do hlavných miest, ale na vidiek sa nikdy nevracajú

Aká je spoločnosť? / Kto vládne?
Štát so svojou všeobecnou mocou sa stáva ochrancom súkromného vlastníctva indivíduí. Aby však štát túto svoju funkciu mohol konať, k tomu potrebuje nie len zákony, ale aj prostriedky, ktoré mu poskytujú občania, súkromní vlastníci prostredníctvom daní.
stredovekí politii ustavične vyzdvihovali morálku a cnosť, súčastní hovoria len o obchode a peniatoch
V teórii aj v praxi v súčastnosti prevláda zameranie na zvyšovanie produkcie a spotreby. Pokračuje tak urbanizácia a vyľudňovanie vidieku, prehlbujú sa ekonomické a sociálne rozdiely medzi regiónmi a medzi občanmi a medzičasom sa doprava tovarov i ľudí stala jedným z hlavných problémov priemyselnej civilizácie.
Vlastník, ktorý si chce na prácu najať zamestnanca, s ním vstupuje do situácie, v ktorej sa mžu obaja slobodne rozhodnúť, či spolu za určitých podmienok uzavrú pracovnú zmluvu alebo nie.
Vlastník a zamestnanec nie sú v ronakom postavení, lebo zamestnanec ktorý je existenčne závislý na mzde plynúcej zo zmluvy, sa ocitá v nižšom postavení v hierarchii moci, čelí nadvláde. V takomto prípade môže byť nútený uzavrieť zmluvu, aj keď je pre neho podstatne menej výhodná než pre zamestnávateľa - vlastníka výrobných prostriedov.

Sme slobodní?
Napriek tomu, že všetci majú právo na rovnaký systém slobôd, v dôsledku svojej sociálnej situácie niektorí nemôžu niektoré svoje slobody využiť. (ad kapitalizmus)
človek ako bytosť stvorená Bohom je súčastne jeho vlastníctov, t.j. v tomto ohľade je človek neslobodný. Na druhe strane však platí, že Boh nedeterminuje každý pohyb , každý čin človeka priamo a bezprostredne, ale ponecháva konanie človeka na jeho vlastnom uvážení a rozhodnutí, t.j. ponecháva ho slobodným.
proces individuálneho privlastňovania si prírody, teda vzniku súkromného vlastníctva, vedie indivídua do vzájomných sporov a tým ich núti, aby sa zbavili svojej individuálnej, od ostatných nezávislej slobody a snažili sa o slobodu, ktorá sa bude opierať o spoločenskú dohodu (bezpečné a slobodné užívanie súkromného vlastníctva)
Či sa vlastníctvo vynakladá ekonomickým spôsobom, t.j. za účelom jeho rozmnoženia, alebo sa užíva len za účelom repordukcie vlastného života, alebo sa ním mrhá je vec samotného vlastníka. Máme slobodu nakladania so svojím vlastníctvom podľa uváženia. .
každý človek ako vlastník svojej osoby má určitú slobodu v rámci štátu a to v tom, že pokiaľ nie je otrokom, môže v rámci daných zákonov nakladať so svojou osobou, ktorá je jeho vlastníctvom podľa svojho uváženia.
napriek rastúcej globálnej závislosti od technológií, energie a zdrojov, ktoré redukujú všetky mysliteľné aspekty slobody, sa, naopak rozširuje ilúzia o rastucej miere slobody, a to až natoľko, že sa čoraz viac ľudí už necíti byť súčasťou nejakej spoločnosti, a je teda čoraz ťahšie zdôvodniť participáciu na fungovaní a ochrane spoločnosti ako jednu zo základných občianskych povinností. (ad anarchizmus)
Spoločenskou zmluvou človek stráca svoju prirodzenú slobodu a neobmedzené právo na všetko, čo ho láka a čo môže dosiahnuť. Získava však občiansku slobodu a vlastníctvo všetkého čo má.
Občianska sloboda je potom vymedzená zákonom, ktorý je prejavom všobecnej vôle a jeho zmyslom je odstránenie individuálnych závislostí, teda odstránenie ľubovôle a svojvôle bohatých a vplyvných jednotlivcov a skupín. Cieľom zákonodárnych systémov má byť aj rovnosť, pretože bez nej sloboda nemože pretrvať.

Čo je človek?
Človek ako prírodno-duchovná substancia je Božím stvorením, ale akú konkrétnu ľudskú podobu táto ľudská substancia nadobudne, akou osobou sa stane, už závisí na konaní tejto substancie.

Pracovať či nepracovať?
Formovanie súkromného vlastníctva je prejavom poslušnosti človeka voči Bohu, ktorý mu prikázal pracovať.

Prečo ne/študovať filozofiu?
Vlastníctvo je však aj zdrojom neslobody a nástrojom útlaku, príčinou konfliktov a rozvratov celých komunít, spoločenstiev i politických systémov. Je preto trvalým predmetom filozofickej reflexie.

Ako žiť?
Tomas Akvinsky navrhuje nezištný spôsob užívania súkromného vlastníctva, kedy človek vonkajšie veci užíva akoby prepožičané; nepokladá ich vo vlastnom zmysle slova za vlastné, ale za spoločné "aby sa s nimi ľahko delil v potrebách druhých ľudí"
Vlastníctvo seba samého znamená prirodzené právo každého jednotlivca nebyť nútený poskytovať veci alebo služby nejakej druhej osobe, pokiaľ to nebolo zmluvne dohodnuté.
Kantov princíp si našu angažovanosť vo vzťahu k druhým vyžaduje, lebo postuluje záväzok jednať s druhými ľuďmi ako účelmi.

Aká by mala byť spolocnosť? / Kto by mal vládnuť?
Štát so svojou všeobecnou mocou sa stáva ochrancom súkromného vlastníctva indivíduí. Aby však štát túto svoju funkciu mohol konať, k tomu potrebuje nie len zákony, ale aj prostriedky, ktoré mu poskytujú občania, súkromní vlastníci prostredníctvom daní.
Vlastníci musia mať rozhodujúce slovo pri vydávaní zákonov a suverén, osoba poverená vládnutím nemôže svojvoľne siahať na súkromné vlastníctvo svojich občanov.
To , čo ľudí motivuje , aby sa zomkli v nejakej spoločnosti, je potreba zaistenia majetku, života a slobody každého jednotlivého člena ochranou všetkých....Jedine zákon je to, čomu ľudia vďačia za spravodlivosť a slobodu.
Jedným z najdoležitejších úloh vlády je teda predchádzať krajnostiam v majetkovej nerovnosti, nie však odňatím bohatstva jeho majiteľom, ale tým, že všetkým odoberie prostriedky na jeho hromadenie, nie stavaním chudobincov pre nemajetných občanov, ale tým, že zaistí, aby sa stali skutočnými občanmi.
nijaký občan nemá byť ani taký bohatý, aby si mohol kúpiť iného občana, ani taký chudobný, aby bol nútený predávať sa. Na strane veľkých to predpokladá obmedzenie bohatstva a vplyvu, na strane malých obmedzenie lakomstva a chamtivosti.
práve preto, že sila veci vždy smeruje k odstráneniu rovnosti, musí sila zákonodárstva smeerovať k jej udržaniu
Zdaňovanie ako nástroj zmierovania sociálnych rozdielov
Základom spoločenskej zmluvy je vlastníctvo a touto zmluvou sa každý zaviazal, aspoň mlčky, že bude prispievať na verejné potreby.
Dane je možné ukladať iba zákonom...Duch slobody vyžaduje, aby sa čo najstarostlivejšie dbalo na správne stanovenie podielov, pretože inak nie je nič nerovnomernejšie než rovnaká daň pre všetkých.
John Stuart Mill načrtol princípy, podľa ktorých by bolo možné vymodelovať vládu, ktorá by rešpektovala sloodu indivídua a poznala by hranice svojej pôsobnosti. Nezasahovala by do konania človeka v prípadoch, v ktorých by konal zrejme lepšie, čo by podporovalo jeho vnútorny rozvoj. Načrtol model reprezentatívnej demokracie, ktorej hlavnou zásadou je, že ľudia sami vedia čo je pre nich najlepšie.
Vo svojom diele O politickej ekonómii John Stuart Mill silne zastával sociálnu spravodlivosť inšpirovanú práve utilitaristickou filozofiou - (maximalizácia spoločenského blaha) a prikláňol sa skôr k socializum, ktorý, ako tvrdil, má vzniknúť prirodzeným nerevolučným a nenásilným vývojom spoločnosti..
Vlastníctvo seba samého znamená prirodzené právo každého jednotlivca nebyť nútený poskytovať veci alebo služby nejakej druhej osobe, pokiaľ to nebolo zmluvne dohodnuté.
Neexistuje solidárny záväzok voči druhým osobám. Napríklad štátne redistributívne aktvity v prospech sociálne odkázaných, ktoré sú súčasťou usporiadania vetšiny západných krajín, sú znásilnením práv na vlastníctvo samého seba a druh čiastočného otroctva.
Existuje potreba robiť krok od subjekt-objektových vzťahov a paradigmy práce k vzťahom subjekt-subjektovým
Existencia určitých záväzkov k druhým ľuďom ukazuje nomatívne jadro redistibutívneho štátu, ale v žiadnom prípade nesvedči o jeho otrockom charaktere.
Kantov princíp, podľa ktorého ľudia sú účelmi a nie prostriedkami, znamená, že človek nemôže byť použitý iba ako prostriedok dosahovania účelov iných ľudí (t.j. napríklad k redistribúcii) bez svojeho súhlasu.
K tomu, aby sa chudobní ľudia zbavili svojej chudoby, je potrebná ekonomická tvorivosť...Čím aktívnejší sa chudobní stanú, ako tvorcovia bohatstva, tým viac sa rozšíri trh.

Je majetok dobrý alebo zlý?
Vlastníctvo patrí k základným inštitútom našej spoločnosti. Je považované za jedno zo základných občianskych a dokonca aj ľudských práv. aspoň ústavne má status nescudziteľnosti. Je považované za jedno zo základných predpokladov, ale aj prejavov slobody.
Vlastníctvo je však aj zdrojom neslobody a nástrojom útlaku, príčinou konfliktov a rozvratov celých komunít, spoločenstiev i politických systémov. Je preto trvalým predmetom filozofickej reflexie.
Potreba súkromného vlastníctva vyplýva z hriešnej prirodzenosti človeka.
Bohatstvo, ktoré by bolo vyhľadávané v takej miere, že by už neslúžilo vyšším cieľom ľudského života, by nakoniec pre človeka znamenalo prekážku v dosahovaní šťastia. Morálne hodnotenie bohatstva tada závisí od správnosti jeho užívania. Nie je dobrom osebe, ale inštrumentálnym dobrom.
súkromné vlastníctvo je (má byť) výrazne obmedzené morálnou povinnosťou odovzdať núdznym tzv. prebytok. Len tak je možné zachovať súčastne súkromné hospodárenie s majetkom, nutné pre rozvoj bohatstva Zeme, spolu s právom všetkých ľudí tešiť sa z dobier stvorenstva.
Vyostrujúca sa majetková nerovnosť v rámci súčastnej formy kapitalizmu nastoľuje pred spoločnosť okrem iného aj aktuálny problém vzťahu vlastníctva a slobody človeka.. (ad kapitalizmus)
Zákony sa prejavujú všetkou silou len tam, kde niet krajnosti, sú rovnako bezmocné proti pokladom boháča ako proti biede chudáka. Prvý ich obchádza, druhý im uniká.
Úplne chudobný postráda česť a nemôže byť dobrým občanom. Veľmi bohatý sa stáva spurný a vymyká sa zo vzájomného spoločenstva.
nijaký občan nemá byť ani taký bohatý, aby si mohol kúpiť iného občana, ani taký chudobný, aby bol nútený predávať sa. Na strane veľkých to predpokladá obmedzenie bohatstva a vplyvu, na strane malých obmedzenie lakomstva a chamtivosti.
Daj človeku do vlastníctva holú skalu o on ju premení na kvitnúcu záhradu.
vyvážené poňatie vlastníctva a vyhnutie sa extrémom: zatiaľčo úplné odmietnutie tézy o vlastníctve by znamenalo nepripustenie nároku pracovníka na plody jeho práce, a teda aj nemožnosť kritiky vykorisťovania, naopak úplné prijatie tézy by otvorilo dvere egoistickému popreniu správnosti distributívnych a redistributívnych opatrení. Vlastníctvo je teda treba prestať fetišizova a jenutné pripísať mu adekvátny význam, ktorý bude zasadený do širšieho kontextu sociálnych vzťahov.
Individuálna funkcia súkromného vlastníctva spočíva v zabezpečení osobnej slobody, vo vzbudzovaní iniciatívy, v sociálnej istote a v možnosti zaopatrenia jednotlivca samého a jeho rodiny.
Sociálna funkcia vlastníctva spočíva v dobrom ekononomickom využívaní a rozmnožovaní obmedzených prírodných a výrobných dobier, ako aj v ich prínose k právnemu usporiadaniu spoločnosti rozlíšením "môjho" a "tvojho" , práv a príslušnosti.
Spoločné vlastníctvo je nevyhnutným prvkom poriadku vlastníctva a má značný význam.. pre realizáciu úloh spoločného dobra. Potrebujeme oboje - súkromné i spoločné vlastníctvo.

Čo je hriech?
tým, že ľudia porovnávajú svoje konanie s Božským zákonom, posudzujú stupeň morálneho dobra alebo zla svojich skutkov, čo znamená, že im - ako povinnosti alebo hriechy - pravdepodobne prinesú z rúk Všemohúceho šťastie alebo trápenie

Čo je sloboda?
Počiatočná dokonalá sloboda má tú formu, že nikto nie je politicky podriadený inej osobe a teda, že každý môže jednať podľa vlastného uváženia. Vzhľadom na to, že všetkým je daný jeden prirodzený zákon, ktorý by mal regulovať ich konanie, a súčastne nikto nemá právo určovať druhému čo prirodzený zákon hovorí, každé indivíduum je v prirodzenom stave svojim vlastným kráľom, každý si môže interpretovať obsah prirodzeného zákona po svojom.
Sloboda človeka má v zásade 3 podoby :
Prvou slobodou človeka je jeho osobná sloboda spočívajúca v samostatnom rozhodovaní sa pre rôzne druhy konania bez toho aby bol obmedzený druhými...
Druhou slobodou človeka je jeho ekonomická sloboda, ktorá nachádza svoj výraz vo vzniku individuálneho súkromného vlastníctva.
Poslednou podobou slobody je náboženská sloboda človeka v prirodzenom stave vyjadrená v tom, že každý na základe svojho chápania a skúsenosti rozumie obsahu prirodzeného zákona v tomto chápaní nie je nikomu podriadený.
proces individuálneho privlastňovania si prírody, teda vzniku súkromného vlastníctva, vedie indivídua do vzájomných sporov a tým ich núti, aby sa zbavili svojej individuálnej, od ostatných nezávislej slobody a snažili sa o slobodu, ktorá sa bude opierať o spoločenskú dohodu (bezpečné a slobodné užívanie súkromného vlastníctva)
Ten, kto je nútený každý deň ťažko pracovať a žiť len zo svojej biednej mzdy, disponuje len minimálnou slobodou. Nemôže rozvíjať svoj osobný život a život svojej rodiny, a dokonca aj jeho sloboda vierovyznania, sloboda venovať sa svojej viere v boha je minimálna, lebo nemá čas a nemá ani vzdelanie k tomu, aby mohol svoje náboženské potreby primerane uspokojovať
Spoločenskou zmluvou človek stráca svoju prirodzenú slobodu a neobmedzené právo na všetko, čo ho láka a čo môže dosiahnuť. Získava však občiansku slobodu a vlastníctvo všetkého čo má.
Občianska sloboda je potom vymedzená zákonom, ktorý je prejavom všobecnej vôle a jeho zmyslom je odstránenie individuálnych závislostí, teda odstránenie ľubovôle a svojvôle bohatých a vplyvných jednotlivcov a skupín. Cieľom zákonodárnych systémov má byť aj rovnosť, pretože bez nej sloboda nemože pretrvať.
V minulosti boli zásahy štátu potrebné pre ochranu človeka, no často boli zneužívané, a preto bolo potrebné toto konanie obmedziť. Toto obmedzenie označuje John Stuart Mill ako slobodu.
K individuálnej slobode radí John Stuart Mill aj niekoľko jej základných foriem, a to sloboda myslenia, ktorú spája so slobodou prejavu a tlače. Druhou významnou je sloboda konania, a teda sloboda utvárať si plán svojho života. Treťou je sloboda spolčovania. ... Významnou slobodou, je sloboda resp. právo vlastniť majetok.

Čo je to dobro?
tým, že ľudia porovnávajú svoje konanie s Božským zákonom, posudzujú stupeň morálneho dobra alebo zla svojich skutkov, čo znamená, že im - ako povinnosti alebo hriechy - pravdepodobne prinesú z rúk Všemohúceho šťastie alebo trápenie

Čo bude existovať?
..treba sledovať možné trajektórie dalšieho vývoja obmedzovania relevancie vlastníctva vzhľadom k rozvíjajúcej sa ekonomike zdieľania (sharing economy) alebo všeobecnejšie spoločnosti zdieľania (sharing society) - koncept vlastníctva možno už patrí minulosti

Prečo sú vojny?
Podľa Rousseau až po rozparcelovaní všetkej pôdy vzniká hobbovský stav vojny všetkých proti všetkým (ad Jean Jacques Rousseau , Thomas Hobbes)

Aký je vzťah filozofie a vedy?
Ekonomická veda nemôže byť chápaná ako absolútne nezávislá od etickej teórie, a teda u Tomáša od spoločného dobra. v Tomášovej vízii, je spoločné dobro definitívnym cieľom človeka v pozemskom poriadku a práve ono je priamym cieľom politickej vlády a zákonodarstva. (ad Tomas Akvinsky)

Späť na zoznam kníh