Ako žijeme?

Ako žijeme?

Nadotázky: Čo je človek?

Ako žijeme?

Podotázky: Čo robíme?

Platon (pov. Aristokles) (-427)

Za takýchto pomerov sa učiteľ bojí svojich žiakov a líška sa im, žiaci však nemajú nijaký rešpekt pred svojimi učiteľmi a práve tak málo pred svojimi dozorcam; mladí sa vôbec stávajú na roveň starším a usilujú sa ich predstihnúť v rečiach a činoch, starci sa však znižujú k mladým a napodobňujú ich, sú samý vtip a žart, len aby sa nezdali nevľudnymi a panovačnými. (ad demokracia)

Platon (pov. Aristokles) (-427)

Tak teda (demokratický človek) žije deň za dňom a oddá sa každému pôžitku, ktorý sa mu naskytne; raz sa opája vínom a hrou na flaute, potom pije vodu a skromne sa stravuje, inokedy zasa cvičí, niekedy však leňoší a o nič sa nestará, inokedy sa zasa tvári, akoby sa zaoberal filozofiou; často však vystupuje v politickom živote, vyskakuje zo svojho miesta, reční a robí, čo mu práve zíde na um. A keď ho občas pochytí vojenská ctižiadosť, vrhne sa na túto oblasť, potom zasa závidí peňažníkom a venuje sa tomuto odboru. A tak nevládne v jeho živote nijaký poriadok ani nútená disciplína, on však takýto život nazýva príjemným, slobodným a šťastným a užíva ho až do konca. (ad demokracia)

Luďia vyrážajú vpred, ako by ich niekto vystreľoval zo samostrelu, a pritom sa domnievajú, že sa rozhodujú medzi dobrom a zlom, medzi správnym a nesprávnym. Ľudia priľnú a zostávajú ako kliatba alebo prísažná dohoda, majúc sa pritom za vítazov. A pritom zvolna odumierajú, tak ako rok mrie s jeseňou a zimou.

Čuang-c (-369)

Arthur Schopenhauer (1788)

Je to skutočne neuveriteľné, ako bezvýznamne a ničnehovoriac, pri pohľade zvonku , a ako tupo a bez možnosti hlbšieho zamyslenia, pri pohlade zvnútra, prebehne život vačšiny ľudí. Ich život je akési nejasné túženie a trápenie sa, akoby zasnené tápanie cez štyri životné etapy k smrti, v sprievode série triviálnych myšlienok. Podobajú sa hodinkám, ktoré boli natiahnuté a idú, bez toho, aby vedeli prečo; a vždy keď sa splodí a narodí nový človek, sú hodinky ľudského života nanovo natiahnuté, aby zopakovali už nespočetne krát obohratú pesničku, vetu za vetou, takt za taktom, bez nejakých podstatných variácií.

Arthur Schopenhauer (1788)

Teoreticky možno nájsť tri extrémy ľudského života, z ktorých sa potom ako zo zložiek skladá skutočný život človeka. Zaprvé je to obrovské chcenie, veľké vášne (Rádžaguna). Najviac sa prejavuje pri veľkých historických postavách; píše sa o ňom v eposoch a drámach : Môže sa však prejaviť aj v drobných záležitostiach, lebo veľkosť vecí sa meria na základe veľkosti chcenia,ktoré vyvolávajú a nie na vonkajších okolnostiach. Potom je tu zadruhé čisté poznávanie, tvorba ideí, podmienená oslobodením sa poznávania zo služieb vôle: život génia (Satwaguna). Nakoniec zatretie, veľká letargia (duševný útlm; nečinnosť, ochabnutosť) a s tým spojené pociťovanie prázdnej túžby, život zmrazujúcej nudy (Tamaguna).Život bežneho človeka je vzdialený týmto extrémom, a spočíva v zriedkavej a veľmi miernej oscilácii medzi tými extrémami, v slabom chcení drobných objektov, ku ktorému sa vracia a tak uniká nude.

Mysliteľ postaví obrovskú budovu, systém, taký systém, ktorý zahŕňa celý ľudský život, celé dejiny sveta atď. - no keď pozrieme na jeho osobný život, udivene zistíme strašnú a smiešnu vec, že on sám nebýva v tomto obrovskom paláci s vysokými klenbami, ale v blízkej stodole, alebo v psej búde, alebo v najlepšom prípade v byte pre vrátnika. (ad Georg Wilhelm Friedrich Hegel)

Soren Kierkegaard (1813)

Bez fantázie, ktorú malomeštiak nikdy nemá, žije v triviálnom vzorci skúsenosti. ako to chodí, čo je možné, čo sa zvykne diať, nech už je výčapníkom alebo premiérom.

Soren Kierkegaard (1813)

Ľudia vo všeobecnosti nepovažujú vzťah k pravde, svoje vzťahovanie sa k pravde, za najvyššie dobro, a ešte zriedkavejšie vidíme, že by sokratovsky považovali stav omylu za najväčšie nešťastie. Zmyslovosť u nich značne prevažuje nad intelektuálnosťou.

Soren Kierkegaard (1813)

Táto forma zúfalstva (nevedomosť o ňom) je vo svete najbežnejšia, áno, to, čo sa nazýva svetom: pohanstvo a prírodný človek v kresťanskom svete, práve to je ten druh zúfalstva; je zúfalstvom, ale nevie o tom.

Soren Kierkegaard (1813)

Sigmund Freud (1856)

Praobyvatelia Austrálie.... nestavajú ani domy a pevné chatrče, neobrábajú pôdu, nechovajú domáce zvieratá s výnimkou psa, a dokonca nepoznajú ani hrnčiarstvo. Živia sa výlučne mäsom nejrôznejšich ulovených zvierat a vyhrabanými korienkami. Kráľov a náčelníkov nepoznajú; o spoločných záležitostiach rozhoduje zhromaždenie dospelých mužov.

Sigmund Freud (1856)

U Maurov bol každý, kto sa dotkol mŕtvoly alebo sa zúčastnil pohrebu, celkom nečistý a takmer vylúčený zo styku s blížnymi, bol takpovediac bojkotovaný. Nesmel vstúpiť do žiadneho domu, priblížiť sa k osobe alebo veci, bez toho aby ju nakazil. nesmel sa ani dotýkať rukami potravy...

Sigmund Freud (1856)

Zákaz vysloviť meno zomrelého sa zpravidla (v niektorých primitívnych kmeňoch) zachováva veľmi prísne.

každé jednanie podľa pravidla je určitým výkladom

Ludwig Wittgenstein (1889)

Swami Prabhupáda (1896)

Ludia na celom svete sa snažia uspokojiť štyri základné potreby. Všetci musíme jesť, musíme mať kde spať, musíme mať pohlavný styk a musíme sa cítiť v bezpečí tým, že si vybudujeme účinnú obranu. Moderná spoločnosť vynakladá nesmierne úsile na to, aby uspokojila jedenie, spanie, súloženie a bránenie sa.

Väčšina ľudí si svoju potrebu konformity ani neuvedomuje. žijú v klamlivej predstave, že ... iba zhodou okolnosti sú ich názory rovnaké ako názovy väčšiny. Súhlas všetkých je im dôkazom správnosti "ich" myšlienok.

Erich Fromm (1900)

Reklamné heslo "je to iné" ukazuje smiešnosť tej dojemnej túžby po odlišnosti tam, kde žiadna odlišnosť nie je.

Erich Fromm (1900)

úloha rutiny práce a rutiny zábavy ako prostriedku k zmierneniu úzkosti z odlúčenia: Človek sa stáva "dodržovateľom pracovných hodin"... Má len málo iniciatívy, jeho úlohy sú predpísané organizáciou práve... I city sa predpisujú: bodrosť, tolerancia, spoľahlivosť, ctižiadostivosť a schopnosť vychádzať s každým bez treníc. Zábava je podobne šablonovitá, i keď nie tak drasticky..

Erich Fromm (1900)

Obrovské centralizované podniky s dôkladnou deľbou práce vedú k takej organizácii práce, v ktorej jednotlivec stráca svoju individualitu a stáva sa ľahko nahraditeľným kolieskom veľkého stroja...ľudské vzťahy sú v podstate vzťahy odcudzených automatov...napriek tomu, že sa každý snaží byť čo najbližšie ostatným, zostáva celkom sám, zaplavený hlbokým pocitom úzkosti a viny, ktorý je vždy výsledkom nemožnosti prekonať ľudskú odlúčenosť.

Erich Fromm (1900)

Sme spoločnosťou notoricky nešťastných ľudí: osamelých, úzkostných, deprimovaných, deeštruktivných, závislých - ľudí, ktorí sú radi, keď sa im podarí zabiť čas, ktorý sa tak tvrdo snažia ušetriť.

Erich Fromm (1900)

Že som egoista sa netýka len mojeho chovania, ale aj charakteru. To znamená, že všetko chcem pre seba.; že mi pôsosbí potešenie vlastniťa nie sa deliť; že sa musím stávať stále hrabivejším, pretože mojím cieľom je vlastnenie. Som tým viac, čím viac mám; teda musím chovať nepriateľské city voči druhým; k svojim zákazníkom, ktorých chcem podvádzať, ku svojím konkurentom, ktorých chcem zničiť, k svojim robotníkom, ktorých chcem vykorisťovať. Nemôžem byť nikdy spokojný, preto6e moje priania nikdy nekončia; musím závidieť tým čo majú viac a báť sa tých čo majú menej. Všetky tieto pocity musím potlačovať, aby som sa javi sebe (a ostatným rovnako ako sebe) usmievavým, racionálnym, poctivým, láskavým človekom...

Erich Fromm (1900)

Určitý posun dôrazu od BYŤ ku MAŤ je viditeľný aj z rastúceho používania podstatných mien a ubúdania slovies v západných jazykoch za posledné storočia.

Erich Fromm (1900)

Naše úsudky sú extrémne predpojaté, pretože žijeme v spoločnosti, ktorá sa zakladá na súkromnom vlastníctve, zisku a moci ako na pilieroch svojej existencie.

Erich Fromm (1900)

V starších časoch, každý čo niečo vlastnil, to choval v láske, staral sa o to a užíval to, pokiaľ to bolo možné. Kupovať znamenalo, aby kúpené "vydržalo". a mottom 19. storočia by mohlo byť "Staré je krásné ! "..... dnešné heslo by malo znieť: "Nové je krásne."

Erich Fromm (1900)

Pocit vlastníctva sa prejavuje tiež v iných vzťahoch: napríklad k lekárom, dentistom, advokátom, šéfom, spolupracovníkom. Ľudia to vyjadrujú slovami: to je "môje" doktor, "môj" zubár....

Erich Fromm (1900)

Takisto idei a názory sa môžu stať majetkom, dokonca zvyky.

Erich Fromm (1900)

Je rovnako dôležité objasniť bytie v kontraste ku zdaniu. Ak sa zdám byť láskavým, pretože moja láskavosť je obyčajná maska k zakrytiu môjho koristníctva.. t.j moje chovanie na verejnosti je v prikrom protiklade ku skutočným silám ktoré ma motivujú. Moje správanie je odlišné od môjho charakteru...ktorý tvorí moje skutočné bytie.

Erich Fromm (1900)

Cieľom tržného charakteru je úplne prispôsobenie - byť žiadúci na trhu osobností...svoje ja musí človek neustále meniť podľa zásady: "som taký akého ma chcete mať".

Erich Fromm (1900)

Ľudia tržnej charakterovej štruktúry sú bez cieľa, okrem neustáleho tlaku robit všetko čo najefektívnejšie, najúčelnejšie.

Erich Fromm (1900)

dnešní ľudia radi nakupujú a konzumujú, ale tak málo lipnú na tom, čo získali.. hodnotu má pre nich komfort, ktoré veci poskytujú, avšak veci samy o sebe pre nich nie sú podstatné.

Erich Fromm (1900)

Urobili sme stroj božstvom a sami sme službou stroju ako bohovia. V okamihu svojej skutočne najväčšej bezmoci si predstavujeme, že sme vďaka svojmu spojeniu s vedou a technikou všemocní.

Erich Fromm (1900)

V dejinách sveta mohla žiť prázdnym životom radovánok iba malá elita a v podstate zostala zdravá, pretože vedela, že má moc a že musí jednať tak, aby ju neztratila. Dnes žije prázdnym a konzumným životom celá stredná trieda, ktorá ekonomicky a politicky žiadnu moc nemá, iba malú osobnú zodpovednosť.

Erich Fromm (1900)

Karl Raimund Popper (1902)

V modernej spoločnosti žije mnoho ľudí, ktorí nemajú žiadne, alebo majú len minimum osobných kontaktov, ktorí žijú v anonymite a izolácii a v dôsledku toho v nešťastí. Lebo hoci sa spoločnosť stala abstraktnou, biologické ustrojenie človeka sa príliš nezmenilo.

Karl Raimund Popper (1902)

Jednou z vlastností magického postoja primitívnej kmeňovej alebo "uzavretej" spoločnosti je život v začarovanom kruhu nemenných tabu, zákonov a zvykov, ktoré sú pociťované rovnako nevyhnuteľne ako východ slnka, kolobeh ročných období alebo podobné javy prírodných rytmov.

Karl Raimund Popper (1902)

V našom spôsobe života je neustále rozširujúce sa pole osobných rozhodnutí so svojimi problémami a zodpovednosťami, obmedzované na jednej strane zákonmi štátu, na druhej strane rôznymi tabu dodržovanými zo zvyku. Dôležitosť tohto poľa poznáme.. Osobné rozhodnutia môžu viesť k zmene tabu, ba dokonca i politických zákonov, lebo tie už prestali byť tabu. Veľký rozdiel spočíva v možnosti rozumovej reflexie týchto záležitostí.

Karl Raimund Popper (1902)

Magickú, kmeňovú či kolektivistickú spoločnosť budem taktiež ďalej nazývať uzavretou spoločnosťou, zatiaľčo spoločnosť, v ktorej sa jednotlivec musí rozhodovať osobne, budem nazývať spoločnosťou otvorenou.

Ďalšou zásadou na ktorej by sa nezaujate všetci zhodli je max-min princíp, t.j. že ten najchudobnejší by mal mať aspoň nejaké prostriedky, aby mohol nasledovať svoje životné cieľe. Všetci od života chceme rôzne veci, máme rôzne hodnoty, rôzne ciele, plány, podľa ktorých posudzujeme, že to bol dobre prežitý život. Niektorí chceme byť básnikmi, niektorí doktormi, niektorí nachádzajú zmysel hlavne v rodine, niektorí chcú cestovať. Ak chceme mať šancu uskutočniť tieto plány, potrebujeme k tomu nejaké prostriedky. Treba redistribúciou zabezpečiť, aby aj ten najznevýhodnenejší mal nejaké prostriedky (maxmin = maximalizovať minimum) na plnenie svojich plánov a nielen na každodenné holé prežitie. Nie je už kvalitatívny rozdiel medzi tým, keď má človek nejaké prostriedky a keď má nadmerné prostriedky, keď ide o plnenie si životných plánov. Je to však obrovský rozdiel v prípade keď nemá žiadne prostriedky. Extrémna chudoba ničí všetky životné plány.

John Rawls (1921)

Michel Foucault (1926)

Sudcov normality možno stretnúť všade. Žijeme v spoločnosti sudcov-lekárov, sudcov-pedagógov, sudcov-sociálnych pracovníkov. Im podriaďuje každý svoj spôsob správania.

Michel Foucault (1926)

Tak si treba predstaviť trestaneckú spoločnosť - tisícky malých výchovných predstavení.

Michel Foucault (1926)

Sme zavretí v súkolesí panoptického súkolesia, ktorý my sami udržiavame v pohybe - každý jedno svoje ozubené koliesko.

Na západe sme žili v akejsi bezpečnej, ochrannej bubline atómovej veľmoci USA a mysleli sme si, že heroické časy už pomynuli. Dnes sa však znovu objavuje idea, že iba v násilných situáciách, keď musíš všetko riskovať, si autentickým človekom. Je to idea, že na tomto relatívne uspokojivom, konzumnom, hedonistickom, pokojnom život chýba čosi autentické. Pokojná éra je za nami a my musíme znovu objaviť heroizmus ale nie v tomto negatívnom zmysle.

Slavoj Žižek (1949)

Uvažujeme-li o našem životě, o tom, oč usilujeme, záhy zjistíme, že téměř veškeré naše konání a snažení se váže na existenci dalších lidí. Zjistíme, že celým svým založením jsme podobni živočichům žijícím pospolitě. Jíme pokrmy, které vyprodukovali jiní lidé, máme na sobě šaty, které vyrobili jiní lidé, a bydlíme v domech, které postavili jiní lidé. Většinu toho, co víme a v co věříme, nám sdělili jiní lidé, prostřednictvím řeči, kterou stvořili jiní. Naše schopnost uvažovat by bez fenoménu řeči byla velice chatrná, srovnatelná se stejnou schopností vyšších živočichů; a tak si volky nevolky musíme přiznat, že za náskok, který máme před zvířaty, v první řadě vděčíme našemu životu v lidské pospolitosti.

Človek môže na základe svojho dlhorokého snaženia získať papier, že už je niekto, že už prestal byť nič.

Nemáme sílu, pretože v systéme budováni osobnej dôležistosti zároveň neustále osovzdávame svoju osobnú moc. Veríme, že vždy je niekto mocnejší než my. Učitel , colník, lekár.. nás naľaká a pošle do lekárne, kde je lekárnik, čo nám dá leky .... Tým ako odovzdávame svoju moc, ostáva nám nemoc.

Poväčšine sme vyrastali pod dusivým tlakom paradigmy nulového súčtu, teda presvedčenia, že keď niekto vyhrá, niekto iný musí prehrať. Koncept hry s nulovým súčtom nám vnútil súperenie ako základný princíp fungovania sveta. Bez konkurencie by sme sa však nemohli pochváliť množstvom hospodárskych a spoločenských úspechov, ktoré sme za stáročia dosiahli. Podotýkam, zdravej konkurencie.

Ak jeden človek niečo získa, neznamená to, že druhý nevyhnutne niečo stratí. Záleží na zornom uhle. Spôsob, aký vnímame svet, je taký mocný, že nám vie nanútiť dojem nedostatku a zbytočne v nás vyvoláva súťaživosť, až napokon skutočne vytvorí nedostatok, ktorého sme sa sprvu obávali.

Ľudia žijú v sračkách.

My first impression of Slovakia was, that it is "I dont care" country.

Žijeme ako šľachta. A je veľmi ľahké považovať za samozrejmé všetok ten moderný luxus ako vodu, elektrinu, internet, modernú medicínu. Treba sa občas poďakovať inžinierom, ktorí krok po kroku tvoria náš moderný svet.

Hrajeme roly, ktoré sme si pred vstupom do tohto života vybrali. Sú to aj zlé roly.

Nie sme veľmi tradičná spoločnosť, že musíme do veľkej miery improvizovať, nemôžemé ísť cestou, ktorou išli naši predkovia. Nemáme výhody tradičnej spoločnosti, kde sa žije na dedine, a každý vie, čo by mal robiť v každom ročnom období a v každej situácii, a keď to nerobíš, tak máš problém. Nežijeme v dedinách, nikto nás zo susedov nepozná, preto nemáme úžitok z hamblivosti, ktorá by nás udržiavala, takže môžeš robiť v podstate čo chceš, lebo ty nepoznáš ich, oni teba...to je ako dať opici samopal.

Keď sa spýtate ľudí, čo by chceli robiť, nie je to vždy jednoznačná odpoveď, a stále sa to mení.Preto ak zakladáme svoje konanie na tom čo sa nám práve chcem robiť, raz ideme tým smerom, potom druhým a može to byť veľmi destabilizujúce. Preto je dôležité kultivovať chápanie zásanam správneho konania (ad etika)

Stroje a služby nahradili spoliehanie sa na druhých,na rodinných priateľov a susedov. Niekedy, keď chcel človek postaviť stodolu, zavolal susedov a priateľov a postavili spolu stodolu.... Moderný život je organizovaný, takže je potrebná minimálna miera priamej závislosti na druhých. Cieľom je aby každý vlastnil vlastný dom, auto, počítač a iné, aby mohol tak nezávislý ako je len možné. Človek môže nevyjsť z domu celý život. Jedlo mu donesú k dverám, video mu donesú k dverám, má systém vlastnej zábavy, šaty mu donesú k dverám z celého sveta.... A potom sa ľudia sťažujú, že sú samy. Ale sami si vytvorili tento životný štýl, ktorý má v sebe zabudované to , že nás robí osamelými.

Namiesto pocitu komunity a spolupatričnosti, ktorý zažívajú ľudia v chudobnejších krajinách, nachádzame vysoký stupeň osamotenia a odcudzenia v rozvinutých krajinách. Hoci ľudia žijú blizko vedľa seba, veľa ľudí najmä medzi staršími si nemajú s kým pohovoriť iba ak so svojím psom. Moderní spoločnosť je ako obrovský stroj, namiesto konajúceho jednotlivca tu vidíme malú súčiastku, ktorá sa hýbe,keď sa hýbe stroj.

Ekonomický rast a rozvoj veľmi pobáda ľudí smerom k súťaživosti a závisti, a ľudia pociťujú potrebu udžiavať zdanie,čo je veľmi stresujúce.

Žijeme v dobe plastovej.

jsme skrátka na pouti, která se večer bourá.

Zatiaľ čo podstatná časť sveta hladuje, problémom našej civilizácie je, ako sa najesť a pritom sa nenajesť. Vymýšľame odtučnenú smotanu, maslo bez masla...

Človek, sloboda, vlastníctvo (2019)

Pořád makáme, na hubu padáme,
Nic z toho nemáme, nevím co čekáme.
Bez velkých nadějí na změnu,
Jsme jenom součástí systému
A s větší nebo menší nevolí,
Jsme jenom součástí toho soukolí.

Jedno co máš, nikdy to nestačí,
Všichni jsme lovci a sběrači.

Sme všetci (neúnavnou technikou) príliš podráždení, potrebovali by sme sa ako spoločnosť ukľudniť, dať si pauzu.

Osamělost je typickým rysem městské existence, v níž žije mnoho jed-notlivců, kteří se navzájem neznají. Skutečných přátel je zde málo a rodiny jsou relativně malé.

Pomsta geografie (2019)

„Němci spíše dominují v reál-ných ekonomických aktivitách než ve striktně finančních. Udržujeme si klienty, zjišťujeme, co potřebují, vyplňujeme mezery na trhu a celá deseti-letí posilujeme vzájemné vztahy.

Pomsta geografie (2019)

Revoluce pro život (2019)

Od šedesátých let 20. století se zboží většinou balí do stejné látky, která se spalovala při jeho výrobě – konzumní zboží bez plastového obalu se téměř nevyskytuje.

Revoluce pro život (2019)

Pří-rodu v tomto stavu nazýváme surovinou, ale na ní samotné nic „surového“ není. „Surově“ se s ní jen zachází: vytrhává se ze země, odstřeluje se dynamitem, odčerpává se. Vždy až k na-prostému vyčerpání, ať už se to děje kdekoliv.

Revoluce pro život (2019)

Zdá se, že naše civilizace vypověděla s elektřinou a kofei-nem válku únavě.

Revoluce pro život (2019)

Pranostiky ztrácí platnost, protože na podnebí přestalo být spolehnutí.Počasí se nikdy nedalo předvídat, ale podnebí ano.

Revoluce pro život (2019)

A lidé, domněle již emancipovaní, vstupují na scénu jako přetížení sebevlastníci. Jsou fantomovými držiteli svých vlastních osob a za každou cenu s nimi musí něco udělat – po-k

Revoluce pro život (2019)

My lover he’s a mountain man he took a mermaid for his wife and even though I love this man I am still afraid of heights I pass the days as best I can sleep in the shower every night … I hurl myself into the bathtub and sprinkle salt onto my skin I put up with endless walking when all I want to do is swim and no one seems to understand this predic

Revoluce pro život (2019)

Po-pulace ryb a žížal hynou s mikroplasty ve střevech, hmyz je decimován pesticidy a zemská kůra zasolená umělými hnojivy se rozpadá do neúrodných tvrdých hrud. Řeky odnášejí kaly kontaminované rtutí a připravují mnoho živých tvorů o pitnou vodu; atmosféra se otepluje, snižuje se množství srážek, což způsobuje lesní požáry, tání ledovců a zmírňuje místní zimy. Prašný vzduch plný výfukových plynů útočí na plíce. Na naše plíce.

Okomentuj: