Čo je to morálka?

Nadotázky: Čo je to dobro? Čo je to filozofia?

Čo je to morálka?

Podotázky:

Je teda isté, že súcit je prirodzený cit, ktorý v každom jednotlivcovi zmierňuje sebalásku a prispieva k sebazáchove celého druhu. Práve ľútostivosť nás bez rozmyslu núti priskočiť na pomoc trpiacim, v prirodzenom stave zastupuje zákony, morálku a cnosť... súcit zabraňuje každému silnému divochovi obrať slabšie dieťa alebo nevládneho starca o ťažko získanú potravu, najmä keď nestráca nádej, že svoju ľahko nájde inde;..

Jean Jacques Rousseau (1712)

již lidi dovedl k tomu, aby se sdružovali do společnosti, přirozený sklon, či k tomu byli nuceni svými vzájemnými potře-bami, je jisté, že jejich ctnosti a neřesti a určitým způsobem celá jejich morální bytost se zrodila z tohoto obcování. Tam, kde není společnost, nemůže být spra-vedlnost ani shovívavost, lidskost ani velkodušnost, skromnost, a především ani ocenění všech těchto ctností, chci říci úsilí vynaložené na jejich praktikování mezi bytostmi naplněnými opačnými neřestmi.“

Jean Jacques Rousseau (1712)

U všech národů světa rozhoduje o výběru jeho požitků nikoli přirozenost, nýbrž mínění. Napravte lidské ná-zory, a mravy lidí se očistí samy o sobě.

Moralka a nabozenstvo su absolutne jedno a to iste

Johann Gotlieb Fichte (1762)

Friedrich Daniel Ernst Schleiermacher (1768)

Ak zaujmete najvyššie stanovisko metafyziky a morálky, zistíte, že obe majú s náboženstvom rovnaký objekt, a to vesmír a vzťah človeka k nemu. Táto rovnakosť je už dlho príčinou mnohých omylov; preto metafyzika a morálka prenikli do náboženstva vo veľkej miere a veľa z toho, čo k náboženstvu patrí, sa skrývalo pod nesprávnou formou v metafyzike alebo morálke.

Základom morálky je súcit. V druhom vidím samého seba, v utrpení druhého zahliadnem svoje vlastné.

Arthur Schopenhauer (1788)

Herbert Spencer (1820)

Ak zamietneme predpokladané nadprirodzené sankcie za nesprávne správanie, tak neostáva prázdno. Existujú prirodzené sankcie, ktoré nie sú o nič menej mocné a majú oveľa širšiu oblasť pôsobenia.

Herbert Spencer (1820)

V rámci širokých hraníc tohto princípu (podpory života) sa dajú nájsť tie najrôznejšie, a na pohľad najprotirečivejšie koncepcie dobra. Nie je takmer jediné pravidlo západnej morálky, ktoré nie je pokladané niekde inde na svete nemorálne.

Herbert Spencer (1820)

Deklarovaná etika v Európe a Amerike je pacifické kresťanstvo; zatiaľčo praktikovaná etika je etika rabujúcich Teutonov (germánskych kmeňov za Rímskej ríše), z ktorých sa vyvinula vládnuca vrstva skoro všade v Európe. To ktorá morálka prevládne záleží na tom, či sa kladie dôraz na priemysel, alebo vojnu. Militantná spoločnosť vyzdvihuje niektoré cnosti (odvahu a silu) a prehliada niektoré zločiny; agresia, rabovanie a zrady nie sú v takej miere zatracované ľuďmi, ktorí sú akosi k nim navyknutí počas vojny, ako ľuďmi, ktorý sa naučili vážiť si čestnosť a neagresiu počas práce a mieru.

Morálka je vynález slabých, aby neboli utláčaní. Za úsilím za dobro je tiež len úsilie o moc.

Friedrich Nietzsche (1844)

Symbol tohto boja (dvoch morálok) napísaný jednou vetou je "Rím vs. Judea, Judea proti Rímu". ... Rím pokladal Židov za niečo ako protiprirodzenosť samu a zároveň ako monštrum, ktoré je úplným protikladom Ríma; v Ríme si Žid našiel niečo na čo mohol preniesť svoju nenávisť k celému ľudstvu, pokiaľ môžeme pokladať vládu aristokratických cností, za požehnanie a budúcnosť ľudstva.

Friedrich Nietzsche (1844)

Ukrivdený, pomstychtivý človek si najskôr vytvoril pojem "zlovoľného nepriateľa", zlosyna, a síce ako základný pojem, z ktorého potom odvodil pojem doplnkový, pojem "dobrého človeka" - jeho samého. Úplne inak je to u urodzeného, neukrivdeného (štastného, bohatého, pekného) človeka, ktorý si najskôr spontánne vytvorí pojem dobrého (v zmysle schopného, kvalitného) a až z toho potom odvodí pojem zlého (v zmysle nekvalitného, neschopného). / (..wie ihn der Mensch des Ressentiment concipirt ...er hat den bösen Feind concipirt....

Friedrich Nietzsche (1844)

Boli to židia, ktorí proti aristokratickej rovnici hodnôt (dobré=urodzené=mocné=pekné=šťastné=bohumilé) s desivou logikou postavili a pomocou priepastnej nenávisti udržali prevrátenie, totiž že - úbohí sú jediní dobrí, chudobní, omráčení, nízkopostavení, sú jediní dobrí, trpiaci, postrádajúci, chorí, škaredí sú aj jediní zbožní, jediní boží, pre nich jediných je štastie, blahoslavenosť - ale naproti tomu vy, vy urodzení a mocní, vy ste naveky tí zlí, krutí, hrešiaci, nenásitní, bezbožní, vy budete aj naveky nešťastní,prekliaty, zaratení (Die Juden sind es gewesen, die gegen die aristokratische Werthgleichung..)

Friedrich Nietzsche (1844)

..že totiž so Židmi začala vzbura otrokov v morálke; vzbura, ktorá ma za sebou dvetisícročnú históriu, a ktorá sa nám dnes len preto stratila z očí, lebo to bola víťazná vzbura...

Friedrich Nietzsche (1844)

Morálka ako všeobecné zhoršenie fantázie, ako nedôverčivý pohľad na všetky veci. Čo je židovská a kresťanská morálka? Náhoda bola obratá o svoju nevinu, nešťastná náhoda bola poznačená pojmom hriech; blahobyt sa začal vnímať ako nebezpečie a pokušenie...

Friedrich Nietzsche (1844)

Veda je to, čo je samo osebe zakázané (ovocie) - iba veda je zakázaná. Veda je prvým hriechom, jadrom všetkých hriechov, dedičným hriechom. A toto je morálka : Nebudeš poznávať.

Friedrich Nietzsche (1844)

„Vzdáme-li se křesťanské víry, bereme si tím pod nohama právo na křesťanskou morálku.“

Friedrich Nietzsche (1844)

Sigmund Freud (1856)

..tabu medzi nami vlastne dosiaľ existuje; svojou psychologickou povahou nie je iným než negatívne poňatým a inak obsahovo zameraným "kategorickým imperatívom" ktorý chce pôsobiť nevyhnuteľne a odmieta každú vedomú motiváciu. (ad Immanuel Kant)

Sigmund Freud (1856)

..bezpodmienečnosť mravného príkazu je funkciou superega (ad Immanuel Kant)

Sigmund Freud (1856)

Na šalamúnskych ostrovoch nesmie muž po svatbe svokru ani vidieť, ani s ňou hovoriť Keď ju stretne, tvári sa akoby ju nepoznal, a uteká, aby sa schoval.

Sigmund Freud (1856)

tabu je najstarším nepísaným zákonom ľudstva. Všeobecne sa predpokladá, že tabu je staršie ako bohovia a že siaha do dôb pred všetkým náboženským.

Sigmund Freud (1856)

Ciele tabu sú rozličné. Priame tabu majú zaistiť:
a) ochranu významých osôb, ako sú náčelníci, kňazi i predmetov apod. proti možnej škode
b) zabezpečenie slabých -žien a detí a obyčajných ľudí vôbec proti mocnému mana (magickej sile) kňazov a náčelníkov
c) ochrana pred nebezpečím z dotyku mŕtvol, z požívania istých jedál atď
d) zaistenie proti narušeniu dôležitých životných aktov , ako je narodenie iniciácia, svatba,...
e) ochrana ľudských bytostí pred mocou a hnevom bohov a démonov
f) ochrana nenarodených a malých detí pred rozmanitými nebezpečenstvami...

Sigmund Freud (1856)

Tabu sú prastaré príkazy, ktoré boli kedysi vnútené generáciám primitívnych ľudí zvonku..

Sigmund Freud (1856)

Keď Dajakovia zo Sarawaku prinesú z vojenskej výpravy hlavu, chovajú sa k nej celé mesiace s vybranou láskavosťou a oslovujú ju najnežnejšími menami, ktoré ich reč má. dávajú jej do úst najlepšie sústa, pochúťky a dútniky...

Sigmund Freud (1856)

kedže sa tabu prejavuje prevažne v zákazoch, dá sa z toho vyvodzovať, že podľa analógie s neurózou - je jeho základom istá žiadostivosť. Nie je predsa treba zakazovať to, čo nikto netúži robiť, ale najprísejšie zakazované je nepochybne predmetom žiadosti.

Sigmund Freud (1856)

budeme s úplnou istotou tvrdiť, že nepociťujeme ani najmenšie pokušenie prestúpiť niektoré z prikázaní - napr. "nezabiješ" - a že v nás jeho prestúpenie nevyvoláva nič než pohoršenie.

rozdiel medzi zákonmi typu a) , t.j. tvrdeniami, ktoré popisujú pravidelné javy prírody, a zákonami typu b), t.j. normami, ako sú zákazy alebo príkazy, je fundamentálny, a tieto dva druhy zákonov nemaj spoločné nič viac okrem názvu.

Karl Raimund Popper (1902)

Rozklad magickej kmeňovej spoločnosti je úzko spätý s pochopením toho, že tabu, ktoré sú uvaľované a presadzované človekom, s pri rôznych kmeňoch líšia a dajú sa bez nepríjemných následkov porušiť iba vtedy, ak dokážeme uniknúť sankciám, ktoré sú uvalené.

Karl Raimund Popper (1902)

(morálne) rozhodnutia sa nedajú nikdy odvodzovať z faktov, aj keď sa k nim vzťahujú. Napríklad rozhodnutie postaviť sa proti otroctvu, nezávisí na fakte, že sa všetci ľudia rodia slobodní a rovní.

Karl Raimund Popper (1902)

To, že sme urobili rozhodnutie alebo prijali normu, či štandard je faktom. Ale norma, alebo štandard, ktoré boli prijaté, faktom nie sú.

Karl Raimund Popper (1902)

..názor, že normy sú umelé je útokom na určité formy náboženstva, totiž na náboženstvá slepej autority, na mágiu a tabuizmus. Avšak nemyslím, že sa akýmkoľvek spôsobom stavajú proti náboženstvu vybudovanému na myšlienke osobnej zodpovednosti a slobody svedomia.

Karl Raimund Popper (1902)

Ak prijímate "kresťanskú" etiku rovnosti, tolerancie a slobody svedomia iba preto, že tvrdí, že sa opiera o božskú autoritu, potom staviate na chybných základoch; príliš často sa totiž tvrdilo,že Boh žiada nerovnosť a že my nesmieme byť tloerantní k neveriacim. Ak však prijmete kresťanskú etiku nie preto, že je vám to prikázané, ale preto, že ste presvedčení, že je to správne rozhodnutie, potom jste sa rozhodli vy.

Karl Raimund Popper (1902)

Ak jedinec nie je ničím iným než kolieskom (v stroji), nie je etika ničím viac než študovaním toho, ako ho vhodne zapojiť do celku.

Karl Raimund Popper (1902)

Požiadavka na rozšírenie sféry práva, t.j. štátom vynútených noriem ide na úkor sféry vlasttej mravnosti, t.j. noriem vynútených nie štátom, ale našimi vlastnými mravnými rozhodnutiami - našim svedomím. .. tí, ktorí takúto požiadavku vznášajú, zrejme nechápu, že by to znamenalo koniec mravnej zopdovednosti jednotlivca a že by to mravnosť nezlepšilo, ale zničilo, Osobná zodpovednosť je nahradená kmeňovými tabu a totalitárnou nezodpovednosťou jednotlivca.

Karl Raimund Popper (1902)

Niekto (2019)

Je rozdiel medzi zbožnosťou a morálnosťou. Zbožnosť je keď robím niečo, pretože to chce Boh. Morálnosť je keď robím niečo, pretože je to dobré.

Niekto (2019)

Naša schopnosť vytvárať morálne súdy a osvojovať si morálne normy je evolučne nadobudnutá adaptácia. Morálka existuje len preto, lebo pomáha zabezpečovať kooperáciu medzi jednotlivými členmi spoločenstva.

Niekto (2019)

V prípade človeka platí, že schopnosť prežiť a reprodukovať sa závisí od prežitia skupiny, ktorej je členom, a prežitie skupiny zvyčajne závisí od toho, či jej jednotliví členovia dokážu v dostatočnej miere kooperovať. Platilo a naďalej aj platí, že väčšiu šancu prežiť má to spoločenstvo, ktorého členovia sú schopní spojiť sily, aby skolili také zviera, ktoré nie sú schopní skoliť samostatne (napr. mamuta) a sú dostatočne vyspelí na to, aby sa oň vedeli spravodlivo rozdeliť. Ak sa aj objaví jedinec, ktorému sa na love participovať nechce, alebo by si chcel prisvojiť väčšiu časť koristi, ako mu právom patrí, životaschopné spoločenstvo si s tým jednoducho poradí tak, že tohto člena ostrakizuje, alebo ho nejakou inou formou potrestá. Práve morálne normy umožňujú týchto previnilcov identifikovať a poskytujú tak evolučnú výhodu voči spoločenstvám, ktoré žiadnymi morálnymi normami nedisponujú

Niekto (2019)

Naše emocionálne predispozície vedú k tomu, že „vykonávame ‚projekcie‘ morálnych kvalít na veci vo svete a následne svet vnímame tak, akoby on sám týmito kvalitami disponoval .Ľuďom, konaniam a stavom vecí, ku ktorým naše činy vedú, pripisujeme morálne kvality preto, lebo sme evolučne predisponovaní im tieto kvality pripisovať, no v skutočnosti žiadne entity morálnymi kvalitami nedisponujú. My sme len vďaka procesu prírodného výberu a potrebe zabezpečiť kooperáciu v rámci spoločenstva predisponovaní byť o existencii morálnych kvalít presvedčení.

Niekto (2019)

Čo keď aj morálne kategórie v každom jednom z nás sú produkty našich konkrétnych biochemických reakcií?

Niekto (2019)

Morálna realita neexistuje, neexistujú morálne fakty, a hodnoty sú nevyhnutne subjektívnym vyjadrením nášho emočného postoja. Medzi svetom faktov a svetom hodnôt leží neprekonateľná priepasť a zatiaľčo fakty prinášajú vedeckú objektivitu, hodnoty nemôžu byť ničím iným ako vonkajším obrazom nášho vnútorného subjektívneho prežívania, cítenia, túženia.

Niekto (2019)

Morálna realita je nám skrytá. Prichádzame na svet ako ľudia priviazaný v jaskyni, ktorí pozerajú na tiene. V istom okamihu si však začíname uvedomovať, že tieto tiene sú len tiene a nie skutočná realita. Morálna realita nás tlači k stále lepšiemu poznaniu morálneho ideálu. Musíme sa dostať z jaskyne a vidieť veci pod tým správnym svetlom - vidieť ich také, aké v skutočnosti, oprostené od mylných predstáv, ilúzií. To slnko na ktoré sa dostaneme po výstupe z jaskyne je podľa Platóna idea dobra.

Niekto (2019)

Päť hodnôt na ktorých stojí každá morálka je, že: 1) starostlivosť (pocit, že by sa nemalo ubližovať) 2) spravodlivosť (pociť férovosti) 3) kmeňovitosť (lojálnosť voči skupine, preferovanie "my" pred "ja" 4)rešpekt voči autoritám (starším, múdrejším) 5) čistota, posvätnosť (ako konrolovať svoje telo, aby som dosiahol vyššie dobro)

Niekto (2019)

Rozdielnosť morálok pochádza z rozdielneho dôrazu na niektoré z piatich hodnôt - 1) starostlivosť (pocit, že by sa nemalo ubližovať) 2) spravodlivosť (pociť férovosti) 3) kmeňovitosť (lojálnosť voči skupine, preferovanie "my" pred "ja" 4)rešpekt voči autoritám (starším, múdrejším) 5) čistota, posvätnosť (ako konrolovať svoje telo, aby som dosiahol vyššie dobro). Úplný nepriateľ všetkých rozličných moráliek je nihilizmus, ako neuznanie žiadnej hodnoty.

Niekto (2019)

Morálka je filozofická disciplína, ktorá môže ale nemusí čerpať z kresťanských koreňov.

Niekto (2019)

morálka sa odohráva v skrytých dôvodoch človeka, ale nie v jeho činoch, a nie v tom ako jeho činy vypálily. Ale kedže nevidíme ľuďom do hláv, tak je ťažšie rozlišovať čo je morálne a čo nemorálne.

Niekto (2019)

Ak obchodník neoklame zákazníka len preto, že nechce mať problémy, tak nejedná morálne, len prospechársky.

Niekto (2019)

Morálka je vec verejná , res publica ( "Aha pozrite naňho, čo spravil ! " ), t.j. súdi sa človek podľa niečoho, čo je viditeľné, čo spravil, čo zapríčinil.

Niekto (2019)

Človek súc racionálne stvorenie sa vie postaviť abstraktným spôsobom do toho konania kde robí a vie sa spýtať otázku, že "To čo mám spraviť, je ten druh konania z ktorého by profitoval každý". t.j. Racionalita rovná sa univerzalita.

Niekto (2019)

Neexistuje priamy vzťah medzi množstvom vedomostí a morálkou. Medzi negramotnými ľuďmi možno nájsť tých, ktorí jasne rozumejú, že zabíjanie je zlé, zatiaľ čo medzi vedcami možno natrafiť na takých, ktorí sa zo zabíjania tešia. Veľa závisí od toho, čo je človeku vštepované od narodenia.

Všetky mentálne i konatívne manifestácie pasívnej morálky - ako konkrétnych formálnych spôsobov hodnotenia a zdôvodňovania - preto budem sumárne nazývať patetikou, pasívnym, vášnivým etosom.

Od patetiky k etike (2019)

Mít nebo být? (2019)

základom etiky je úcta k životu

..existujú normy - zákazy alebo príkazy - ktoré sú "prirodzené" v tom zmysle, že sú formulované v zhode s prírodnými zákonmi. (napr. určité právne normy so v súlade s ľudskou povahou, a pre i s psychologickými prírodnými záakonmi)

Otevřená společnost a její nepřátelé (2019)

Neexistujú žiadne iné normy než zákony, ktoré boli skutočne postulované, a ktoré teda skutočne existujú. Iné merítka sú len nereálne predstavy. Existujúce zákony sú jedinými možnými merítkami dobra: čo je, je dobré.

Otevřená společnost a její nepřátelé (2019)

názor, že jedinec môže psudzovať normy spoločnosti je veľým nedorozumením; skôr je to spoločnosť, ktorá poskytuje kód, podľa ktorého by mal byť jedinec posudzovaný.

Otevřená společnost a její nepřátelé (2019)

Ľudská povaha je taká, že človek, alebo prinajmenšom niektorí z ľudí, nechcú žiť len z chleba, ale usilujú o vyššie, duchovné cieľe. Skutočné prirodzené ciele tak môžeme odvodiť z jeho pravej povahy, ktorá je duchovná a spoločenská. Z jeho prirodzených cieľov môžeme ďalej odvodiť prirodzené normy života.

Otevřená společnost a její nepřátelé (2019)

Panství kříže (2019)

„mínění tvého otce, podle něhož veškerá morálka je plodem evoluce, je pro mě bolestné“.30

Panství kříže (2019)

stopové prvky křesťanství nadále dodávají lidem morální zásady a postoje s tak naprostou samozřejmostí, že mnozí jejich přítomnost ani nevnímají.