Otevřená společnost a její nepřátelé

Späť na zoznam kníh


Otevřená společnost a její nepřátelé

Ku konečnému rozhodnutiu napísať túto knihu Karl Raimund Popper dospel v marci 1938, v deň, keď sa dozvedel o vpádu Hitlera do Rakúska.... Pokúsim sa o analýzu a kritiku totalitnej tendencie Platonovej politickej filozofie.

Autor: Karl Raimund Popper

<< Zen a umění údrž      Panství kříže >>

Úryvky z knihy ako odpovede na otázky:

Načo sú dobrí filozofi?
Prvou a najdôležitejšou funkciou filozofa-kráľa je funkcia zakladateľa a zákonodarcu obce...Filozofovi, ako "maliarovi štátnych ústav", musí pomáhať svetlo dobra a múdrosti.. (ad Platon (pov. Aristokles))

Ako prekonať odlúčenosť , opustiť väzenie svojej samoty?
duchovní zväzky môžu zohrať veľkú úlohu tam, kde sú biologické alebo fyzické zväzky oslabené

Ako zmeniť spoločnosť?
Rozdiel medzi tým, čomu hovorím "postupné sociálne inžinierstvo", a tým čo nazývame "utopické sociálne inžinierstvo" je jedným z hlavných témat tejto knihy (podporujem prvé a odmietam druhé)
Platonov prístup k politickým problémom sa dá označiť ako utopické inžinierstvo, v protikladu k jedinému druhu sociálneho inžinierstva, ktorý považujem za jediný racionálny a ktorý možno nazvať postupným inžinierstvom. (ad Platon (pov. Aristokles))
Postupný inžinier preto prijme metódu skúmania najväčších a najpálčivejších ziel v spoločnosti a boja proti nim, namiesto skúmania a presadzovania najväčšieho a konečného dobra v spoločnosti.... Je to rozdiel medzi rozumnou metódou ako zlepšiť ľudský údel a metódou, ktorej skutočné použitie môže viesť k neznesiteľnému nárastu ľudského utrpenia.
Postupný inžinier môže v prospech svojej metódy uviesť, že systematický boj proti utrpeniu, nespravodlivosti a vojne bude podporený súhlasom a zhodou veľkého množstva ľudí omnoho skôr ako boje za zavedenie nejakého ideálu.
Život v spoločnosti je tak zložitý, že buď vôbec nikto, ale len veľmi málo ľudí dokáže posúdiť grandiózny projekt sociálneho intžinierstva: či je uskutočniteľný, či by viedol ku skutočnému zlepšeniu, aký druh utrpenia môže priniesť a aké môžu byť prostriedky jeho uskutočnenia. Naopak projekty postupného inžinierstva sú pomerne jednoduché. Týkajú sa jednotlivých inštitúcií, napr. zdravotného poistenia...Ak sa nevydaria, nedôjde k príliš veľkým škodám..
Naopak utopický pokus o uskutočnenie ideálneho štátu, projektujúci spoločnosť ako celok, vyžaduje silnú centralizovanú vládu niekoľkých jedincov, ktorá pravdepodobne povedie k diktatúre. (ad autokracia, tyrania)
Pre dobrotivého diktátora je mimo iného obtiažne zistiť, či sa účinky opatrení zhodujú s jeho dobrými opatreniami, ktoré podnikol. Problém spočíva v tom, že autoritárstvo musí brániť kritike a v dôsledku toho sa dobrotivý diktátor ťažko dozvie o nespokojnosti s opatreniami, ktoré podnikol. (ad autokracia, tyrania)
utopický inžinier bude musieť byť hluchý k mnoho stažnostiam; k jeho úlohe bude dokonca patriť potlačovanie nerozumných námietok (povie podobne ako Leni: "Keď sa rúbe les, lietajú triesky"
Utopické inžinierstov nastoľuje možno ešte závažnejší problém.. práve vďaka rozsahu takého utopického predsavzatia je nepravdepodobné, že jeho ciele budú dosiahnuté ešte za života dotýčného sociálneho inžiniera alebo skupiny inžinierov. Ak nebudú následovnici usilovať o rovnaký ideál, potom všetko utrpenie ľudí pre daný ideál výjde nazmar.
Tí, ktorí dávajú prednosť jednému kroku ku vzdialenému ideálu pred postupnými kompromismi by nemali zabúdať, že ak je tento ideál príliš vzdialeným, može byť obtiažne povedať, či nás podniknutý krok k ideálu priblížil, alebo od neho vzdialil.
Do akej miery môže cieľ svätiť prostriedky? Tvrdím, že žiadny cieľ nemôže nikdy ospravedlniť všetky prostriedky, a domnievam sa, že dostatočne konkrétny a uskutočniteľný cieľ može ospravedlniť dočasné prostriedky, ktoré by nikdy neospravedlnil ideál vzdialenejší.
Úspech v pokroku môžu dosiahnuť skvelí vodcovia; nesmieme však nikdy zabúdať, že skvelých vodcov nemožno vytvoriť racionálnymi metódami, ale že za nich vďačíme šťastnej náhode.
Ak cúvneme pred sociálnymi experimentami, ktoré nám ako jediné môžu poskytnúť potrebné praktické skusenosti, nikdy tieto záležitosti lepšie nespoznáme. Utopické inžinierstvo nie je ničím iným než aplikáciou experimentálnej metódy na spoločnosť
Experimenty sa nedajú previesť bez ďalekosiahlych zmien. Vďaka špecifickosti modernej spoločnosti musia byť zmeny robené vo veľkom merítku, s veľkými masami ľudí... Pokiaľ by napr. experiment so socializmom bol obmedzený na jednu továreň, dedinu alebo i na jeden okres, nikdy by sme nezískali realistické informácie, ktoré potrebujeme
Utopická metóda vedie k nebezpečnej dogmatickej závislosti na projekte, ktorý už stál nesčítane veľa obetí. S úspechom experimentu sú nutne spojené mocné záujmy. To všetko neprispieva k racionalite, či vedeckej hodnot takého experimentu.
postupné sociálne experimenty je možno prevádzať v reálnych podmienkach vnútri spoločnosti i v "malom merítku", to jest bez celospoločenskej revolúcie.
experimentom, z ktorého sa môžeme najviac naučiť, je okamžitá zmena jednej spoločenskej inštitúcie
Len málo výrobcov by bolo ochotných pristúpiť k výrobe nového stroja iba na základe projektu, dokonca i keby bol navrhnutý tým najlepším odborníkom, bez toho aby si naskôr zhotovil model a čo najviac ho "vyvinul" pomocou malých úprav.

Ako zachrániť demokraciu?
.. kritikou tých sociálnych filozofíií, ktoré sú príčnou rozšírenej predpojatosti proti možnostiam demokratickej reformy. Najmocnejšia z týchto filozofií je tá, ktorú som nazval historicizmom.
teória demokracie nie je založená na princípe väčšinovej vlády; skôr by sme nemali považovať rôzne rovnostárske metódy demokratického zriadenia, ak napr. všeobecné voľby a parlamentný systém, za viac než vyskúšané a ..účinné inštitucionálne záruky proti tyranii.. (ad demokracia)
ten kto prijíma princíp demokracie v tomto zmysle, nemusí preto pozerať na výsledok demokratickej voľby ako na autoritatívne vyjadrenie toho, čo je správne. Hoci príjme rozhodnutie väčšiny - aby mohli demokratické organizácie fungovať - bude môcť proti nemu demokratickými prostriedkami slobodne bojovať a požadovať jeho revíziu... (ad demokracia)

Čo sú cnosti?
Spravodlivosť znamená držať si svoje miesto; umiernenosť znamená poznať svoje miesto - presnejšie povedané byť s ním spokojný. Aká iná cnosť by mohla byť primeraná robotníkom, ktorí si plnia brucho...
Platon uznáva iba jedno konečné merítko, záujem štátu. Všetko čo ho podporuje, je dobré, cnostné, spravodlivé; všetko čo ho ohrozuje, je zlé, nerestné a nespravodlivé. Činy, ktoré slúžia tomuto záujmu sú morálne, činy, ktoré ho ohrozujú sú nemorálne. Platonov morálny zákon je prísne ulilitárny, je to súhrn zásad kolektivistického či politického utilitarizmu. (ad Platon (pov. Aristokles))
Cnosť je najviac založená na rešpekte k druhému človeku

Potrebujeme štát?
ideálny štát sa Platonovi pre svoju sebestačnosť javí ako dokonalý jedinec, a jednotlivý občan - v zhode s tým, ako nedokonalá kópia štátu. Tento názor ponímajúci štát ako nadorganizmus či Leviathana uvádza do západného myslenia takzvanú orgganickú či biologickú teóriu štátu. (ad Platon (pov. Aristokles))
Tri hlavné humanisticcké požiadavky na spravodlivosť: a) rovnostársky princíp , b) všeobecný princíp individualizmu , c) princíp, podľa ktorého byť úlohou a účelom štátu ochrana slobody jeho občanov.
Od štátu požadujem ochranu; nielen pre seba ale aj pre iných. Požadujem ochranu svojej vlastnej slobody (tej ktorá neškodí iným ľuďom) a slobody iných ľudí. Nechcem byť vydaný na milosť a nemilosť kohokoľvek, kto má väčšie päste alebo lepšie zbrane...Som ochotný dať si svoju slobodu štátom trochu oklieštiť, pretože viem, že určité obmedzenia sú nevyhnutné; napr. musím sa vzdať svojej slobody útočiť..
Liberalizmus a štátne zásahy nie sú navzájom protikladné. Naopak žiadny druh slobody nie je zrejme možný bez záruky štátu. Napríklad je nutná určitá miera štátnej kontroly vzdelávania, ak majú byť mladí ľudia ochránení pred zanedbávaním, pre ktoré by neboli schopní svoju slobodu brániť; štát by mal dbať o to, aby všetky vzdelávacie sústavy boli pre každého prístupné.
Štát je niečo vyššie a ušľachtilejšie než iba združenie s racionálnymi cieľmi; štát je predmetom uctievania. Má vyššie úlohy ako ochranu ľudských bytostí a ich práv. Má mravné úlohy.

Aký je človek?
Keď ľuďom poviete, že sú si rovní, zapôsobí to na ich city. Ale oveľa viac zapôsobí propaganda, ktorá im bude tvrdiť, že sú nadradení iným, že iní sú menej než oni. Si svojou prirodzenosťou rovný svojím sluhom, svojím otrokom, robotníkovi, ktorý nie je o nič lepší než zviera?

Sú si ľudia rovní?
rovnosť by bola skvelá, keby si ľudia boli rovní, je však zrejme nemožná, pretože si rovní nie sú a pretože sa rovnými nemôžu stáť
Každý človek je svojím malým svetom
Je nutné ľudí naučiť, že spravodlivosť znamená nerovnosť, a že kmeň, kolektív, stojí vyššie než jednotlivec.

Aká je božia vôľa?
Jednou z najjednoduchších a najstarších podôb historicizmu je účenie o vyvolenom národe. Toto učenie je jedným z pokusov vyložiť dejiny pomocou teistickej interpretácie, t.j. uznaním Boha ako autora hry predvádzanej na javisku dejín...Podľa tohoto učenia je zákon historického vývoja stanovený Božou vôľou. (ad teizmus, historicizmus, Biblia)

Čo je civilizácia?
Naša civilizácia, ktorá môže byť popísaná smerovaním k ľudskosti a rozumovosti, rovnosti a slobode.
Naša civilizácia sa ešte nespamätala z otrasu svojho zrodu - z prechodu z kmeňovej či "uzavretej" spoločnosti, ktorá sa podriaďovala magickým silám, k "otvorenej spoločnosti", ktorá uvoľňuje kritické schopnosti človeka.
Naša západná civilizácia vznikla v Grécku. Zdá sa, že Grékovia boli prví, ktorí urobili krok od kmeňového systému k humanizmu.

Ako sa rozhodujeme?
Určité rozhodnutia sa dajú vylúčiť ako neuskutočniteľné, pretože sú v rozpore s niektorými prírodnými zákonmi. (alebo nezmeniteľnými faktmi).

Ako žijeme?
V modernej spoločnosti žije mnoho ľudí, ktorí nemajú žiadne, alebo majú len minimum osobných kontaktov, ktorí žijú v anonymite a izolácii a v dôsledku toho v nešťastí. Lebo hoci sa spoločnosť stala abstraktnou, biologické ustrojenie človeka sa príliš nezmenilo.
Jednou z vlastností magického postoja primitívnej kmeňovej alebo "uzavretej" spoločnosti je život v začarovanom kruhu nemenných tabu, zákonov a zvykov, ktoré sú pociťované rovnako nevyhnuteľne ako východ slnka, kolobeh ročných období alebo podobné javy prírodných rytmov.
V našom spôsobe života je neustále rozširujúce sa pole osobných rozhodnutí so svojimi problémami a zodpovednosťami, obmedzované na jednej strane zákonmi štátu, na druhej strane rôznymi tabu dodržovanými zo zvyku. Dôležitosť tohto poľa poznáme.. Osobné rozhodnutia môžu viesť k zmene tabu, ba dokonca i politických zákonov, lebo tie už prestali byť tabu. Veľký rozdiel spočíva v možnosti rozumovej reflexie týchto záležitostí.
Magickú, kmeňovú či kolektivistickú spoločnosť budem taktiež ďalej nazývať uzavretou spoločnosťou, zatiaľčo spoločnosť, v ktorej sa jednotlivec musí rozhodovať osobne, budem nazývať spoločnosťou otvorenou.

Aká je spoločnosť? / Kto vládne?
Naša civilizácia sa ešte nespamätala z otrasu svojho zrodu - z prechodu z kmeňovej či "uzavretej" spoločnosti, ktorá sa podriaďovala magickým silám, k "otvorenej spoločnosti", ktorá uvoľňuje kritické schopnosti človeka.
V dôsledku straty svojho organického charakteru by sa mohla otvorená spoločnosť postupne stať tým, čo by som rád nazval "abstraktnou spoločnosťou".
Predstavme si spoločnosť, v ktorej sa ľudia prakticky nikdy nestretávajú tvárou v tvár, v ktorej všetky záležitosti vybavujú izolovaní jedinci. ktorí spolu komunikujú dopismi písanými na stroji, alebo telegramami a ktorá sa pohybujú v uzavretých autách. (Umelá inseminácia by dokonca umožňovala rozmnožovanie bez osobnej prítomnosti. ) Tákáto fiktívna spoločnosť by mohla byť nazvaná "celkom abstraknou alebo odosobnenou spoločnosťou". Na tom všetkom je zaujímavé, že naša moderná spoločnosť v mnohých aspektoch pripomína takúto celkom abstraktnú spoločnosť.
V modernej spoločnosti žije mnoho ľudí, ktorí nemajú žiadne, alebo majú len minimum osobných kontaktov, ktorí žijú v anonymite a izolácii a v dôsledku toho v nešťastí. Lebo hoci sa spoločnosť stala abstraktnou, biologické ustrojenie človeka sa príliš nezmenilo.
V inštitúciách sú normativné a sociologické, t.j. prirodzené zákony úzko prepojené, a je teda nemožné pochopiť fungovanie inštitúcií, bez toho aby sme ich od seba rozlíšili.
Prirodzená nerovnosť ľudí je jedným z dôvodov prečo spolu žijú, pretože ich prirodzené dary sa navzájom doplňujú. Život spoločnosti začína prirodzenou nerovnosťou, a musí na tomto základe pokračovať.
Argumenty proti teorii zmluvy: a) historicky nikdy žiadna zmluva nebola; b) historicky nebol nikdy žiaden štát založený; c) zákony nie sú vecou konvencie, ale vznikajú z tradície, vyššej sily, snáď inštinktu, atď; d) sila zákonov neleží v saknkciách, v ochrannej moci štátu, ktorý zákony presadzuje,ale v ochote jednotlivca sa zákonmi riadiť, t.j. v mravnej vôli jednotlivca.
Zdá sa mi , že vládcovia boli len zriedkakedy nadpriemerní, či už mravne alebo intelektuálne, a že boli často podpriemerní. Taktiež je podľa mojej mienky rozumné prijať v politike zásadu, že sa máme čo najlepšie pripraviť na najhoršie, i keď by sme sa mali zároveň snažiť o dosiahnutie toho najlepšieho.
Paradox slobody: čo ak je vôľou ľudu, aby miesto neho vládol tyran? (ad demokracia)
Dajú sa totiž rozlíšiť dva typy vlády. Prvý predstavuje vládu, ktorej sa môžeme zbaviť bez krviprelievania - napríklad pomocou všeobecných volieb. Inými slovami spoločenské inštitúcie poskytujú prostriedky, pomocou ktorých môžno odvolať vládcov, a spoločenské tradície zaisťujú, že tieto inštitúcie nebudú ľahko zničiteľné tými, ktorí sú pri moci. (ad demokracia)
Dajú sa totiž rozlíšiť dva typy vlády. Prvý predstavuje vládu, ktorej sa môžeme zbaviť bez krviprelievania... Druhý typ predstavuje vládu tých, ktorých sa ovládaní nemôžu zbaviť inak než úspešnou revolúciou - vo väčšine prípadov to znamená, že sa ich nemôžu zbaviť vôbec. ( ad demokracia vs. tyrania,diktatúra)
Ako bezvýznamný by som odmietol každý pokus zisťovať čo to demokracia naozaj je, či čo vo svojej podstate znamená, napr. prekladom tohoto pojmu "vláda ľud" (Lebo aj keď ľud môže ovplyvniť činy svojich vladárov hrozbou ich prepustenia, nikdy v žiadnom konkrétnom zmysle nevládne..
Zhrútila sa uzavretá spoločnosť a s ňou aj jej krédo, že kmeň je všetkým a jedinec ničím.

Čo je prvotné? Hmota alebo vedomie?
keby sa duša ukázala staršia než telo, budú tiež úkony duše staršie než úkony tela.. duša vodí všetko na nebi i na zemi

Čo je človek?
Nad zvieratá nás povzniesli inštitúcie a konvencie.

Ako filozofovať?
Začal so hľadať dôkazy, ktoré by túto interpretáciu vyvrátili. Pri vyvracaní vlastnej interpretácie som bol vo všetkých bodoch, až na jediný, úplne neúspešný.

Čo jesť?
Určité formy správania sa dajú označiť za "prirodzenejšie" než iné formy; napríklad nahotu alebo konzumácia iba surovej potravy

Ako žiť?
Určité formy správania sa dajú označiť za "prirodzenejšie" než iné formy; napríklad nahotu alebo konzumácia iba surovej potravy
Voľba prizpôsobenia sa prírode ako najvyššieho merítka vedie nakoniec k dôsledkom, ktoré len málokto bude ochotný prijať; neviedie k prirodzenejšej forme civilizácie, ale ku zvierackosti.
Nedomnievame sa, že sme povolaní trápiť našeho suseda, ak sa rozhodne ísť svojou vlastnou cestou.
Nie zo strachu, ale z cítenia toho, čo je správne, by sme sa mali zdržať konania zla
Mali by sme učiniť všetko, čo je v našich silách, aby sme pomohli tým, ktorí utrpeli nespravodlivosť
Byť dobrý znamená nečiniť zlo a tiež nechcieť činiť zlo

Aká by mala byť spolocnosť? / Kto by mal vládnuť?
Naša civilizácia, ktorá môže byť popísaná smerovaním k ľudskosti a rozumovosti, rovnosti a slobode.
V dôsledku straty svojho organického charakteru by sa mohla otvorená spoločnosť postupne stať tým, čo by som rád nazval "abstraktnou spoločnosťou".
Predstavme si spoločnosť, v ktorej sa ľudia prakticky nikdy nestretávajú tvárou v tvár, v ktorej všetky záležitosti vybavujú izolovaní jedinci. ktorí spolu komunikujú dopismi písanými na stroji, alebo telegramami a ktorá sa pohybujú v uzavretých autách. (Umelá inseminácia by dokonca umožňovala rozmnožovanie bez osobnej prítomnosti. ) Tákáto fiktívna spoločnosť by mohla byť nazvaná "celkom abstraknou alebo odosobnenou spoločnosťou". Na tom všetkom je zaujímavé, že naša moderná spoločnosť v mnohých aspektoch pripomína takúto celkom abstraktnú spoločnosť.
Komunizmus vládnucej kasty v Platonovom najlepšom štáte.. je nutnou podmienkou jeho stability. Nejednotu vládnucej triedy treba odstrániť vylúčením ekonomických záujmov. ( Platon (pov. Aristokles))
Kontrola vládnucej triedy, jej ľubovôle a jej výbušnosti silou ovládaných nepripadá vôbec v úvahu, lebo nadradenosť vládnucej triedy musí zostať nedotknutá. Jedinou prípustnou kontrolou vládnucej triedy je sebaovládanie. (ad Platon (pov. Aristokles) a jeho dielo Štát)
V celej prírode platí zákon, že silnejší si robí so slabším, čo sa mu zachce. Preto zákony, ktoré chránia slabých, sú nielen ľubovoľné, ale aj skresľujú pravý prírodný zákon, podľa ktorého silní by mali byť slobodní a slabí by mali byť ich otrokmi.
všetci ste spolu príbuzní a blízki a spoluobčania - prirodzenosťou, nie zákonom; lebo podobné je podobnému prirodzenosťou príbuzné; avšak zákon, tyran ľudí, dopúšťa sa mnohých násilností na prirodzenosti.
Iba meno prináša otrokovi hanbu, lebo inak môže byť v každom ohľade skvelý a rovný mužovi, ktorý sa narodil ako slobodný. ..Prírodným zákonom človeka je rovnosť.
(Platonov politický program): Zastavte všetkú politickú zmenu! Zmena je zlá, kľud božský...Späť k prírode! Späť k pôvodnému štátu našich praotcov, k primitívnemu štátu založenému v zhode s ľudskou prirodzenosťou, a teda štátu stabilnému, späť ku kmeňovému patriarchátu doby pred pádom, k prirodzenej triednej nadvláde menšiny múdrych na väčšinou nevedomých.
(Platonov politický program):
(A) Prísne oddelenie tried, t.j. vládnuca trieda, skladajúca sa z pastierov a strážnych psov, musí byť prísne oddelená od ľudského dobytku.
(B) Ztotožnenie osudu štátu s osudom vládnucej triedy a výlučný záujem o túto triedu a jej jednotu. K tejto jednote patria prísne pravidlá šlachetnia a výchovy tejto triedy a prísny dohľad nad záujmami jej členov, spojený s kolektivizáciou týchto záujmov.
(C) Vládnuca trieda má monopol na vojenské zdatnosti a výcvik, na právo nosiť zbraň a získať vzdelanie; je však vylúčená z akejkoľvek účasti na ekonomickej činnosti, obzvlášt zarábaní peňazí
(D) Musí existovať cenzúra všetkej intelektuálnej činnosti príslušníkov vládnucej triedy a neustála propaganda, ktorej cieľom je formovať a unifikovať ich mysle. Je potrebné zakázať a potlačiť akékoľvek novinky vo vzdelaní, zákonodárstve a náboženstve.
(E) Štát musí byť sebestačný. Musí usilovať o hospodársku autarkiu, lebo inak by vládci záviseli na obchodníkoch, alebo by sa sami stali obchodníkmi. Prvá z týchto alternatív by ohrozovala ich moc, druhá ich jednotu a stabilitu štátu.
Väčšina z nás, ktorých všeobecný názor je humanistický, myslí pod spravodlivosťou:
a) rovné rozdelenie povinností občianstva, t.j. tých obmedzení slobôd, ktoré sú v živote spoločnosti nutné
b) rovné postavenie občanov pred zákonom, pokiaľ ale
c) zákony neprotežujú ani nediskriminujú jednotlivých občanov, skupiny či triedy;
d) nestrannosť súdov a
e) rovný podiel na výhodách (a nielen na povinnostiach), ktoré môže členstvo v štáte ponúknuť svojim občanom
Čo Platon mienil pod "spravodlivosťou"? Tvdím, že v Ústave používal slovo "spravodlivý" ako synonymum pre to "čo je v záujme najlepšieho štátu". Čo je v záujme najlepšieho štátu? Zastaviť každu zmenu udržaním triedneho rozdelenia a triednej nadvlády. (ad Platon (pov. Aristokles))
Povedané stručne a bez obalu: Štát je spravodlivý, ak vládca vládne, robotník pracuje a otrok otročí.
Štát je spravodlivý, ak je zdravý, silný, jednotný, stabilný.
Tri hlavné Platonove požiadavky na spravodlivosť: a) princíp prirodzených výsad , b) všeobecný holistický či kolektivistický princíp , c) princíp, podľa ktorého úlohou a účelom jednotlivca by malo byť uržovanie a posiľovanie stability štátu. (ad Platon (pov. Aristokles))
Podľa zákonov majú všetci rovnaké práva, keď ide o súkromné záujmy, pokiaľ však ide o spoločenský význam, má pri vyberaní pre verejné úrady každý prednosť podľa toho, v čom vyniká, podľa schopnosti, nie podľa príslušnosti k určitej skupine. Keď ne naopak niekto chudobný schopný vykonať pre obec niečo dobrého, nie je mu v tom jeho nízke spoločenské postavenie na prekážku.
Tento individualizmus spojený s altruizmom sa stal základom našej západnej civilizácie. Tvorí hlavnú náuku kresťanstva ("Miluj blížneho svojho" hovorí Písmo, a nie "miluj svoj kmeň") a jadro všetkých etických náuk, ktoré z našej civilizácie vyrástli a ktoré ju stimulovali.
Najdôležitejšie je, aby nikto nebol nepodrobený nadvláde, ani muž ani žena, aby nikoho duša nebola trvalo zvyknutá ani pri vážnom konaní ani pri hrách, aby človek niečo robil samostatne sám osebe, ale aby aj vo vojne aj vo mieri ustavične hľadel na nadriadeného, počúval ho a tak žil, dávajúc sa od neho riadiť aj do posledných podrobností ako je napríklad stáť, kedykoľvek sa to prikazuje, íst, umývať sa, jesť..
Od štátu požadujem ochranu; nielen pre seba ale aj pre iných. Požadujem ochranu svojej vlastnej slobody (tej ktorá neškodí iným ľuďom) a slobody iných ľudí. Nechcem byť vydaný na milosť a nemilosť kohokoľvek, kto má väčšie päste alebo lepšie zbrane...Som ochotný dať si svoju slobodu štátom trochu oklieštiť, pretože viem, že určité obmedzenia sú nevyhnutné; napr. musím sa vzdať svojej slobody útočiť..
Akonáhle sa uzná obmedzenie slobody, zrúti sa celý princip slobody, a otázku, aké obmedzenia sú nutné a aké svojvoľné sa nedá rozhodnúť racionálne, ale iba autoritou.
Poňatie štátu, ktorý som načrtol, sa dá nazvať protekcionistickým. Pojem protekcionizmus bol často používaný k označeniu tendencií ktoré sú proti slobode. Ekonom mieni protekcionizmom politiku ochrany určitých priemyslových záujmov pred konkurenciou, a moralista požiadavku, aby štátni úradníci ustanovili nad obyvateľstvom mravnú kuratelu. Politická teorie, ktorú nazývam protekcionizmom nie je spojená so žiadnou s týchto tendencií a je v zásade liberalistická.
Liberalizmus a štátne zásahy nie sú navzájom protikladné. Naopak žiadny druh slobody nie je zrejme možný bez záruky štátu. Napríklad je nutná určitá miera štátnej kontroly vzdelávania, ak majú byť mladí ľudia ochránení pred zanedbávaním, pre ktoré by neboli schopní svoju slobodu brániť; štát by mal dbať o to, aby všetky vzdelávacie sústavy boli pre každého prístupné.
úroveň mravnosti štátu (ak vôbec niečo takého existuje) býva značne nižšia než mravnosť priemerného občana, takže je oveľa viac potrebné, aby mravnosť štátu kontrolovali občania než aby tomu bolo naopak. Potrebujeme a chceme zaviesť morálku do politiky a nie ju spolitizovať.
Požiadavka na rozšírenie sféry práva, t.j. štátom vynútených noriem ide na úkor sféry vlasttej mravnosti, t.j. noriem vynútených nie štátom, ale našimi vlastnými mravnými rozhodnutiami - našim svedomím. .. tí, ktorí takúto požiadavku vznášajú, zrejme nechápu, že by to znamenalo koniec mravnej zopdovednosti jednotlivca a že by to mravnosť nezlepšilo, ale zničilo, Osobná zodpovednosť je nahradená kmeňovými tabu a totalitárnou nezodpovednosťou jednotlivca.
Platon vytvoril v politickej filozofii trvalý zmätok tým, že problém politiky vyjadril v podobe otázok ako "Kto by mal vládnuť?", "Koho vôľa by mala byť najvyššia?"... Je zrejmé, že akonáhle je raz položena otázka "Kto by mal vládnuť?", je obtiažne vyvarovať sa odpovediam ako "tí najlepší", "tí najmúdrejší". "rodený vladar", ..(alebo "všeobecná vôľa", "panská trieda", "robotníci", "ľud".. Taká odpoveď je nepoužiteľná. (ad Platon (pov. Aristokles))
politickí vládcovia nie sú vždy dostatočne "dobrí" ani "múdri" a vôbec nie je jednoduché mať vládu, na ktorej dobrotu a múdrosť je možné sa bezvýhradne spoľahnúť. Ak to pripustíme, musíme sa opýtať, či by politické myslenie nemalo brať od začiatku v úvahu zlú vládu.
Tí, kto sú presvedčení, že otázka "Kto by mal vládnuť?" je fundamentálna, mlčky predpokladajú, že politická moc je vo svojej podstate neobmedzená. ... Predpokladajú, že kto má moc, si prakticky môže robiť čo chce, a najmä, že svoju moc môže posiľniť, a tím sa ešte priblížiť k neobmedzenej a nekontrolovanej moci. .ostáva len otázka "Kto má byť suverén?"
každá teória suverenity sa vyhýba základnejšej otázke, toiž či by sme sa nemali usilovať o inštitucionálnu kontrolu vladárov, tým že by sme vyvážili ich moc inou mocou. táto teória bŕzd a rovnováh si môže robiť nárok prinajmenšom na podrobné preskúmanie.
Dajú sa totiž rozlíšiť dva typy vlády. Prvý predstavuje vládu, ktorej sa môžeme zbaviť bez krviprelievania - napríklad pomocou všeobecných volieb. Inými slovami spoločenské inštitúcie poskytujú prostriedky, pomocou ktorých môžno odvolať vládcov, a spoločenské tradície zaisťujú, že tieto inštitúcie nebudú ľahko zničiteľné tými, ktorí sú pri moci. (ad demokracia)
fungovanie tých najlepších inštitúcií (ako sú demokratické brzdy a rovnováhy) bude vždy do značnej miery závisieť na zúčastnených osobách. Inštitúcie sú ako pevnosti, Musia byť dobre navrhnuté a musia mať dobrú posádku. (ad demokracia)
Zatiaľčo problémy dňa sú do značnej miery personálne, výstavba budúcnosti musí byť nutne inštitucionálna. (ad demokracia)
Inštitúcia, ktorá sa podľa Platóna musí starať o budúcich vodcov, môže byť opísaná ako ministerstvo školstva. To je z čisto politického hľadiska zďaleka najdôležitejšou inštitúciou Platonovej spoločnosti. Už z tohto dôvodu by malo byť zrejmé, že minimálne vyššie stupne výchovy musia byť ovládane vládou. (ad Platon (pov. Aristokles))
Tažko môžeme vytvoriť inštitúcie, ktoré by vyberali vynikajúcich ľudí.
Platon zakladá autoritu na nadprirodzených, mystických schopnostiach, ktoré vo svojich vodcoch rozvíja. Nepodobajú sa iným mužom. Patria do iného sveta, sú spojení s božským, Filozof kráľ je tak zrejme čiastočne kópiou kmeňového kňaza-kráľa (medicimana, šamana). (ad Platon (pov. Aristokles))
podľa zákona majú všetci rovnaké práva, keď ide o súkromné záujmy, pokiaľ však ide o spoločenský význam, má pri vyberaní pre verejné úrady každý prednosť podľa toho, v čom vyniká, podľa schopností a nie podľa príslušnosti k určitej skupine.
Čím viac sa snažíme vrátiť do hrdinského veku kmeňového systému, s tým väčšou istotou dospejeme k inkvizícii, tajnej polícii a romantizovanému gangsterstvu. Ak začneme potlačovať rozum a pravdu, nutne skončíme pri nejbrutálnejšom potlačovaní všetkého ľudského.
Neexistuje návrat k harmonickému stavu prírody. Ak sa vrátime, musíme sa vrátit k zvieratám.

Je majetok dobrý alebo zlý?
Vlastníctvo drahých kovov bolo v Sparte zakázané.
Bohatstvo užívame skôr preto, že nám umožňuje primerane konať, než preto, aby sme sa ním v rečí chválili, a priznať sa k chudobe nie je pre nikoho hanba, ale skôr je hanba nerobiť nič, aby sa z nej človek dostal.

Čo je umenie?
všetky produkty ľudského "umenia" sú prinajlepšom iba kópiami "prirodzených" zmyslových vecí.

Čo je múdrosť?
Mudrc patrí všetkým krajinám, lebo domovom veľkej duše je celý svet.

Čo je spravodlivosť?
Väčšina z nás, ktorých všeobecný názor je humanistický, myslí pod spravodlivosťou:
a) rovné rozdelenie povinností občianstva, t.j. tých obmedzení slobôd, ktoré sú v živote spoločnosti nutné
b) rovné postavenie občanov pred zákonom, pokiaľ ale
c) zákony neprotežujú ani nediskriminujú jednotlivých občanov, skupiny či triedy;
d) nestrannosť súdov a
e) rovný podiel na výhodách (a nielen na povinnostiach), ktoré môže členstvo v štáte ponúknuť svojim občanom
Čo Platon mienil pod "spravodlivosťou"? Tvdím, že v Ústave používal slovo "spravodlivý" ako synonymum pre to "čo je v záujme najlepšieho štátu". Čo je v záujme najlepšieho štátu? Zastaviť každu zmenu udržaním triedneho rozdelenia a triednej nadvlády. (ad Platon (pov. Aristokles))
Povedané stručne a bez obalu: Štát je spravodlivý, ak vládca vládne, robotník pracuje a otrok otročí.
Štát je spravodlivý, ak je zdravý, silný, jednotný, stabilný.
rolišujeme druhy rovnosti pri rozdeľovaní koristi a pôct - "numerická" či "aritmetická" rovnosť (demokratická rovnosť) a "proporčná" rovnosť, ktorá berie v úvahu pôvod osoby a podiel na cnosti a bohatstve ( konštitutívna, politická spravodlivosť)
Tri hlavné humanisticcké požiadavky na spravodlivosť: a) rovnostársky princíp , b) všeobecný princíp individualizmu , c) princíp, podľa ktorého byť úlohou a účelom štátu ochrana slobody jeho občanov.
Tri hlavné Platonove požiadavky na spravodlivosť: a) princíp prirodzených výsad , b) všeobecný holistický či kolektivistický princíp , c) princíp, podľa ktorého úlohou a účelom jednotlivca by malo byť uržovanie a posiľovanie stability štátu. (ad Platon (pov. Aristokles))
Platon si praje, aby jeho čitatelia došli k tomuto záveru: "Je spravodlivé držať sa toho, čo človeku patrí, a uskutočňovať to: Moje miesto (alebo moje záležitosti) je moje vlastné. Je teda spravodlivé, keď sa budem držať svojho miesta a robiť si svoje" . To je asi rovnako rozumné ako argument "Je spravodlivé držať sa toho, čo človeku patrí, a uskutočňovať to. Plán na ukradnutie tvojich peňazí je môj vlastný. Teda je spravodlivé ak sa budem držať svojho plánu a uskutočním ho, t.j. ukradnem tvoje peniaze. (ad Platon (pov. Aristokles))
spravodlivé je udržať si vlastné postavenie (konať svoje). ktoré je postavením (či záležitosťou) vlastnej triedy či kasty
Spravodlivosť znamená držať si svoje miesto; umiernenosť znamená poznať svoje miesto - presnejšie povedané byť s ním spokojný. Aká iná cnosť by mohla byť primeraná robotníkom, ktorí si plnia brucho...
Problém individualizmu a kolektivizmu úzko súvisí s problémom rovnosti a nerovnosti.... Emancipácia jednotlivca bola naozaj veľkou duchovnou revolúciou, ktorá viedla k zrúteniu kmeňového systému a k vzniku demokracie...spravodlivosť nie je, ako si prial Platon, zdravím a harmóniou štátu, ale určitým spôsobom zaobchádzania s jednotlivcom.
V kolektivistickej teórii spoločnosti, tak ako ju nachádzame v Platonovej ústave, je nespravodlivosť činom namiereným proti štátu, a nie činom namiereným proti určitému človeku. (ad Platon (pov. Aristokles))
Platon uznáva iba jedno konečné merítko, záujem štátu. Všetko čo ho podporuje, je dobré, cnostné, spravodlivé; všetko čo ho ohrozuje, je zlé, nerestné a nespravodlivé. Činy, ktoré slúžia tomuto záujmu sú morálne, činy, ktoré ho ohrozujú sú nemorálne. Platonov morálny zákon je prísne ulilitárny, je to súhrn zásad kolektivistického či politického utilitarizmu. (ad Platon (pov. Aristokles))
Je nutné ľudí naučiť, že spravodlivosť znamená nerovnosť, a že kmeň, kolektív, stojí vyššie než jednotlivec.

Je ego dobré alebo zlé?
Kolektivizmus nie je protikladom k egoizmu, ani nie je totožný s altruizmom či nesobeckosťou. Kolektivný či skupinový egoizmus, napríklad triedny je úplne bežný. To dostatočne jasne ukazuje, že kolektivizmus ako taký nie je protikladný sebectvu. Na druhej strane anti-kolektivista, tj. individualista, môže byť zároveň altruistou, môže byť ochotný robiť obete aby pomohol iným jednotlivcom.
Platon pôsobí na rôzne city , napr. túžbu patriť ku skupine či kmeňu, jednou zo zložiek egoizmu. (ad Platon (pov. Aristokles))
neschopnosť človeka obetovať svoje záujmy celku znamená jeho sebeckosť.

Čo je to dobro?
Formy a idei sú nielen nemenné, nezničiteľné a nepodliehajúce zkaze, ale tiež dokonalé, skutočné a dobré.
dobré je to "čo všetko zachováva" a zlo je to čo "všetko ničí a kazí"
Dobro je to, čo tvorí nemennú kvalitu, poňatú ako dobro.
Cnosť je najviac založená na rešpekte k druhému človeku

Prečo sú vojny?
V otvorenej spoločnosti mnohí jej príslušníci usilujú o spoločenský vzostup a chcú zaujať miesto iných príslušníkov. To môže viesť k tak dôležitému spoločenskému javu ako je triedny boj. V organizme nenájdeme nič, čo by bolo obdobou triedneho boja.

Odkiaľ prichádza zlo?
Rodová degenerácia (podľa Platona) totiž vysvetľuje pôvod nejednoty vládnucej triedy a tým aj pôvod všetkého historického vývoja. Vnútorná nejednota ľudskej prirodzenosti, rozkol duše, vedie k rozkolu vládnucej triedy. A rovnako ako u Herakleita je boj, triedny boj, otcom a podporovateľom všetkej zmeny v histórii ľudstva. a tak nie je ničím iným, než históŕiou pádu spoločnosti.

Čo bolo skôr?
keby sa duša ukázala staršia než telo, budú tiež úkony duše staršie než úkony tela.. duša vodí všetko na nebi i na zemi

Čo sú to dejiny? Prečo má človek záujem o dejiny? Vďaka akým predpokladom je človek schopný pýtať sa na dejiny? Môžeme vôbec pochopiť o čo v dejinách ide?
Skutočne dôležitými hercami na javisku dejín sú buď národy a ich veľký vodcovia, alebo možno veľké spoločenské triedy či veľké ideje. Jednotlivec je iba pešiak, tak trochu bezváznamný nástroj všeobecného vývoja. (historicizmus)
Postulovaním zákona historického vývoja zhrnul Platon svoje sociálne skúsenosti presne tak ako jeho historicistický predchodca (Herakleitos). Podľa tohoto zákona...je všetka spoločenská zmena skázou, rozkladom a degeneráciou. (ad Platon (pov. Aristokles))
Platon veril, že zákon historického osudu, zákon rozkladu, sa dá prelomiť mravnou vôľou človeka, opierajúci sa o silu ľudského rozumu....Platon určite veril v oboje: v univerzálnu historickú tendenciu k úpadku a v možnosť, že ďalší úpadok v politickej oblasti sa dá zastaviť tým, že zastavíme každú politickú zmenu. (ad Platon (pov. Aristokles))
História teda nie je študovaná pre seba samu, ale slúži ako pravá metóda sociálnych vied. Je to historicistická metodológia.

Čo je podstata a čo akcident?
Prirodzene je teda to, čo je vo veci vnútorné, pôvodné či božské, zatiaľčo umelé je to, čo bolo neskôr človekom zmenené, pridané alebo zavedené vonkajším donútením.
Platon často používa výrazy "prirodzenosť" a "rod" ako synonymá, ak napríklad hovorí o "rode filozofov" a o tých, čo majú "filozofickú prirodzenosť"; takže sú oba tieto slová úzko spojené so slovmi "esencia" a "duša". (ad Platon (pov. Aristokles)

Aký je vzťah filozofie a náboženstva?
Učenie o autonómii etiky je na probléme náboženstva nezávislé, je však zlúčiteľné s akýmkoľvek náboženstvom, ktoré rešpektuje individuálne svedomie, ba možno je pre neho aj nutné.

Čo je náboženstvo?
Náboženstvo nie je ničím iným len veľkým povýšeným klamstvom veľkého a chytrého štátnika.

Ako sa líši veda od nevedy?
v prírodných vedách je dnes dosť všeobecne prijímaný metodologiccký nominalizmus. Na druhej strane problémy sociálnych vied sú stále riešené pomocou esencialistických metód. To je podľa môjho názoru jedna z hlavných príčin ich zaostalosti.

Čo je veda?
všeobecnou úlohou vedy je predvídať, či skôr upresňovať nače každodenné predpovede a postaviť ich na istejší základ. Úlohou sociálnych vied je predovšetkých poskytovať nám historické predpovede. Existuje zákon dejin, ktorý úmožňuje predvídať priebeh historických udalostí. (historicizmus)
Opak metodologického esencializmu je metodologický nominalizmus. Miesto snahy zistiť čím vec skutočne je, a definovania je pravej povahy, chce metodologický nominalizmus popísať ako sa vec za rôznych okolností správa a najmä či sa v jej správaní prejavujú nejaké pravidelnosti....
Metodologický nominalista si nikdy nebude myslieť, že otázky ako "Čo je energia?" alebo "Čo je pohyb?" alebo "Čo je atom?" sú dôležitými otázkami fyziky; bude však považovať za dôležité otázky typu : "Ako sa dá využiť slnečná energia?" alebo "Ako sa planéta pohybuje?" alebo "Za akých okolností vyžaruje atom svetlo?"
Radšej by som našiel jediný kauzálny zákon, než by som bol perským kráľom !

Aký je vzťah filozofie a vedy?
Opak metodologického esencializmu je metodologický nominalizmus. Miesto snahy zistiť čím vec skutočne je, a definovania je pravej povahy, chce metodologický nominalizmus popísať ako sa vec za rôznych okolností správa a najmä či sa v jej správaní prejavujú nejaké pravidelnosti....
Metodologický nominalista si nikdy nebude myslieť, že otázky ako "Čo je energia?" alebo "Čo je pohyb?" alebo "Čo je atom?" sú dôležitými otázkami fyziky; bude však považovať za dôležité otázky typu : "Ako sa dá využiť slnečná energia?" alebo "Ako sa planéta pohybuje?" alebo "Za akých okolností vyžaruje atom svetlo?"

Čo je to morálka?
..existujú normy - zákazy alebo príkazy - ktoré sú "prirodzené" v tom zmysle, že sú formulované v zhode s prírodnými zákonmi. (napr. určité právne normy so v súlade s ľudskou povahou, a pre i s psychologickými prírodnými záakonmi)
rozdiel medzi zákonmi typu a) , t.j. tvrdeniami, ktoré popisujú pravidelné javy prírody, a zákonami typu b), t.j. normami, ako sú zákazy alebo príkazy, je fundamentálny, a tieto dva druhy zákonov nemaj spoločné nič viac okrem názvu.
Rozklad magickej kmeňovej spoločnosti je úzko spätý s pochopením toho, že tabu, ktoré sú uvaľované a presadzované človekom, s pri rôznych kmeňoch líšia a dajú sa bez nepríjemných následkov porušiť iba vtedy, ak dokážeme uniknúť sankciám, ktoré sú uvalené.
(morálne) rozhodnutia sa nedajú nikdy odvodzovať z faktov, aj keď sa k nim vzťahujú. Napríklad rozhodnutie postaviť sa proti otroctvu, nezávisí na fakte, že sa všetci ľudia rodia slobodní a rovní.
To, že sme urobili rozhodnutie alebo prijali normu, či štandard je faktom. Ale norma, alebo štandard, ktoré boli prijaté, faktom nie sú.
..názor, že normy sú umelé je útokom na určité formy náboženstva, totiž na náboženstvá slepej autority, na mágiu a tabuizmus. Avšak nemyslím, že sa akýmkoľvek spôsobom stavajú proti náboženstvu vybudovanému na myšlienke osobnej zodpovednosti a slobody svedomia.
Ak prijímate "kresťanskú" etiku rovnosti, tolerancie a slobody svedomia iba preto, že tvrdí, že sa opiera o božskú autoritu, potom staviate na chybných základoch; príliš často sa totiž tvrdilo,že Boh žiada nerovnosť a že my nesmieme byť tloerantní k neveriacim. Ak však prijmete kresťanskú etiku nie preto, že je vám to prikázané, ale preto, že ste presvedčení, že je to správne rozhodnutie, potom jste sa rozhodli vy.
Neexistujú žiadne iné normy než zákony, ktoré boli skutočne postulované, a ktoré teda skutočne existujú. Iné merítka sú len nereálne predstavy. Existujúce zákony sú jedinými možnými merítkami dobra: čo je, je dobré.
názor, že jedinec môže psudzovať normy spoločnosti je veľým nedorozumením; skôr je to spoločnosť, ktorá poskytuje kód, podľa ktorého by mal byť jedinec posudzovaný.
Ľudská povaha je taká, že človek, alebo prinajmenšom niektorí z ľudí, nechcú žiť len z chleba, ale usilujú o vyššie, duchovné cieľe. Skutočné prirodzené ciele tak môžeme odvodiť z jeho pravej povahy, ktorá je duchovná a spoločenská. Z jeho prirodzených cieľov môžeme ďalej odvodiť prirodzené normy života.
Ak jedinec nie je ničím iným než kolieskom (v stroji), nie je etika ničím viac než študovaním toho, ako ho vhodne zapojiť do celku.
Požiadavka na rozšírenie sféry práva, t.j. štátom vynútených noriem ide na úkor sféry vlasttej mravnosti, t.j. noriem vynútených nie štátom, ale našimi vlastnými mravnými rozhodnutiami - našim svedomím. .. tí, ktorí takúto požiadavku vznášajú, zrejme nechápu, že by to znamenalo koniec mravnej zopdovednosti jednotlivca a že by to mravnosť nezlepšilo, ale zničilo, Osobná zodpovednosť je nahradená kmeňovými tabu a totalitárnou nezodpovednosťou jednotlivca.

Čo je to filozofia?
Domnievam sa, že vznik filozofie sa dá interpretovať ako reakcia na zrútenie uzavretej spoločnosti a jej viery v magično. Je to pokus o nahradenie stratenej magickej viery vierou racionálnou.

Čo je to fakt?
To, že sme urobili rozhodnutie alebo prijali normu, či štandard je faktom. Ale norma, alebo štandard, ktoré boli prijaté, faktom nie sú.

Náboženstvo áno či nie?
duchovní zväzky môžu zohrať veľkú úlohu tam, kde sú biologické alebo fyzické zväzky oslabené

Ktorá filozofia je pravdivá?
Hoci je historicizmus chybnou metódou, poskytujúcou bezcenné výsledky, môže byť prínosné skúmať, ako vznikol a ako sa mu podarilo tak úspešne zapustiť korene.

Na ktorej strane je pravda?
väčšina pokusov o aplikáciu organickej teórie na našu spoločnosť nie sú ničím iným než zastrenými pokusmi o propagandu ku návratu ku kmeňovému systému

Čo je omyl/Ako sa môžme mýliť?
vnímanie a skúsenosť nemôžu byť nikdy presné a spoľahlivé, lebo ich predmety nie sú čisté formy idei, ale svet plynúcich veci

Čo je poznanie?
Termínom metodologický esencializmus chcem charakterizovať Platóna a mnoho jeho nasledovníkov, že úlohou čistého poznávania či "vedy" je odhaliť skutočnú povahu vecí, t.j. ich skrytú skutočnosť alebo esenciu. (ad , Platon (pov. Aristokles))

Späť na zoznam kníh