Čo sú to dejiny? Prečo má človek záujem o dejiny? Vďaka akým predpokladom je človek schopný pýtať sa na dejiny? Môžeme vôbec pochopiť o čo v dejinách ide?

Dejiny sveta sú bojom medzi dvoma formami lásky: láskou k sebe - až ku zničeniu sveta, a láskou pre druhého - až k vzdaniu sa samého seba.

Ja nechcem napisat dejiny kráľov a kráľovien ale dejiny ducha.

Voltaire (Francois Marie Aroquet) (1694)

David Hume (1711)

Keď čítame prvé dejiny všetkých národov, tak sa nám zdá, akoby sme boli prenesení do nejakého nového sveta, v ktorom je celé ústrojenstvo prírody narušené a každá jej časť prevádza svoje úkony nejako inak než dnes. Bitky, povstania, mory, hlad a smrť, nie sú nikdy spôsobené príčinami, o ktorých uvažujeme dnes. Zázraky, znamenia veštb, Božie súdy, zatemňujú celkom tých niekoľko prirodzených udalostí ktoré sú medzi nich zamiešané.

Priroda je vyvin ideje v priestore. Dejiny su vyvin ideje v case.

Georg Wilhelm Friedrich Hegel (1770)

Existuje druh kritiky, pri ktorej si prevezmeme niečo z toho, čo kritizujeme, a takáto kritika je často zdrojom našich vlastných názorov a presvedčení. Väčšina presvedčení, ktoré máme vznikla s kritickým vyrovnávaním sa s názormi iných. Na základe toho človek dospieva k modifikovaným pozíciam,.. Celé dejiny filozofie sú takýmto procesom tvorby nových pozícií na základe neustálej kritiky starých pozícií.

Georg Wilhelm Friedrich Hegel (1770)

vývoj či poznání probíhá po spirále. V určitých fázích života se člověk dostává do bodu, kdy se kruh uzavírá a člověk postupuje na tomto místě na vyšší úroveň. Asi nejznáměnjší je teroie vztah Pána a raba: Pán, který pohrdl životem a nutí nyní raba k práci pro uspokojení vlastních potřeb, představuje heroicko-parazitní sebevědomí, rab, který se v okamžiku smrtelné úzkosti vzdal, avšak dospěl duchovně rovněž k lidskému sebevědomí, představuje sebevědomí pracovní a produktivní. Zatímco panské sebevědomí není schopno dalšího vývoje, je rab tvůrcem materiálních statků i nositelem vnitřního lidského vývoje: učí se kázni (což je vyšší lidská hodnota než pánovo jednorázové pohrdnutí životem), nabývá zkušenost o samostatnosti vnějších věcí, ale i o možnosti jejich utváření, a posléze dochází k přesvědčení, že určujícím principem světa je ideální princip, který spatřuje ve vůli pána. Druhou složkou jeho sebevědomí je ovšem uspokojení z vlastního díla, takže jeho sebevědomí je rozporné („nešťastné sebevědomí“). Posléze dochází k tomu, že vztah „pán – rab“ se obrací, protože pán se stane více závislým na rabovi než rab na pánovi. Proto dochází nutně k zrovnoprávnění raba.

Georg Wilhelm Friedrich Hegel (1770)

Šťastné obdobia sú v histórii ľudstva prázdnymi stránkami. / Die Perioden des Glueck sind in der Weltgeschichte leere Blaeter.

Georg Wilhelm Friedrich Hegel (1770)

Ľudské dejiny nie sú nič viac a nič menej ako naše zlepšovanie sa teda progres v oblasti uvedomovania si našej slobody...v ľudských dejinách vidíme istý pohyb, isté smerovanie, istý progres ku tzv. koncu dejín. Ako ľudstvo sa posúvame od formy spolužitia, kde bol slobodný len jeden - panovník, a ostatní k nemu boli vo vzťahu otca a detí (napr. čínsky cisár a jeho poddaní). Dialekticky sa ľudská spoločnosť posúva do stavu, kde je slobodná už istá skupina ľudí (antické grécke demokracie). Spoločnosť, kde sú slobodní všetci sme nedosiahli ešte ani my.

Georg Wilhelm Friedrich Hegel (1770)

Karol Marx (1818)

Dejiny všetkých doterajších spoločností sú dejinami triednych bojov.

Karol Marx (1818)

Boj proletariátu proti buržoázii je - nie síce obsahom, ale formou - najprv bojom národným. Proletariát každej krajiny musí „prirodzene” najprv skoncovať so svojou vlastnou buržoáziou. Načrtli sme najvšeobecnejšie fázy vývinu proletariátu, čím sme sledovali viac-menej skrytú občiansku vojnu v terajšej spoločnosti až do chvíle, keď prepuká v otvorenú revolúciu a proletariát násilným zvrhnutím buržoázie zakladá svoje panstvo.

Karol Marx (1818)

Na počiatku určitej epochy sú vlastnické vzťahy v oblasti nástrojov, strojov atď. ešte bezrozporne spojené zo spôsobom výroby tovaru. Historický proces však prináša nárast rozporov. (napr. lovec a zberač zo začiatku etapy prechádza v otroka ku koncu etapy, slobodný roľník prechádza v nevoľníka, remeselník a mešťan prechádza v robotníka,proletára)

História v industriálnej spoločnosti začína študovať ľudí a ich diela, namiesto kráľov a ich vojen. Prestáva byť záznamom osobností a začína byť históriou veľkých objavov a nových myšlienok.

Herbert Spencer (1820)

Lev Nikolajevič Tolstoj (1828)

Všetok historický vývoj ľudstva nie je ničím iným, ako pozvoľným prechodom od životného názoru osobného, živočíšneho, k životnému názoru spoločenskému, a od životného názoru spoločenského k životnému názoru božskému..... Človek božského názoru na život už neuznáva život vo svojej osobnosti ani v združení osobností (v rodine, rode, národe, vlasti alebo ríši), ale v prameni večného, neumierajúceho života, v Bohu;

..pod rukami židovských kňazov sa premenila väčšina období z histórie Izraela na obdobia úpadku, vyhnanstvo, dlhodobá smola sa premenila na večný trest , na dlhé obdobia —v obdobiach, v ktorých kňazi ešte neboli... urobili z mocných, slobodných postáv v histórii Izraela, podľa potreby, slabých..... alebo bozbožných, psychológiu každej veľkej udalosti zjednodušili na slabomyseľný vzorec "poslušnosti alebo neposlušnosti" voči Bohu.

Friedrich Nietzsche (1844)

Dejiny kresťanstva - a to od smrti na kríži - sú dejinami postupného, stále väčšieho nepochopenia pôvodného symbolizmu. S každým rozšírením na ešte širšie a ešte barbarskejšie masy, ktoré nemohli pochopiť podmienky za akých kresťanstov vzniklo, bolo nutné kresťanstvo zvulgarizovať, zbarbarizovať - poňalo do seba všetky učenia a rituály záhrobných kultov rímskeho impéria, nezmyselnosti všetkých druhov chorých myslí.

Friedrich Nietzsche (1844)

Ešte raz predviedol kňažský inštinkt veľký prečin na histórii - preškrtol včerajšok a predvčerajšok histórie kresťastva , vymyslel si históriu prvého kresťanstva, sfalšoval aj dejiny Izraela, aby vyzerali ako predhistória kresťanstva : "všetci proroci hovorili iba o Ježišovi" … Cirkev potom neskôr sfalšovala aj celé dejiny ľudstva na predhistóriu kresťanstva.

Friedrich Nietzsche (1844)

Karl Raimund Popper (1902)

Postulovaním zákona historického vývoja zhrnul Platon svoje sociálne skúsenosti presne tak ako jeho historicistický predchodca (Herakleitos). Podľa tohoto zákona...je všetka spoločenská zmena skázou, rozkladom a degeneráciou. (ad Platon (pov. Aristokles))

Karl Raimund Popper (1902)

Platon veril, že zákon historického osudu, zákon rozkladu, sa dá prelomiť mravnou vôľou človeka, opierajúci sa o silu ľudského rozumu....Platon určite veril v oboje: v univerzálnu historickú tendenciu k úpadku a v možnosť, že ďalší úpadok v politickej oblasti sa dá zastaviť tým, že zastavíme každú politickú zmenu. (ad Platon (pov. Aristokles))

Dejiny nemajú nijaký zmysel: máme teda dôvod k radosti. Veď prečo by sme mali pretrpieť všetky tie muky kvôli nejakému pozitívnemu koncu vývoja, kvôli akejsi poslednej slávnosti, ktorej náklady by aj tak išli na úkor našej námahy a nášho stroskotania? A to všetko kvôli budúcim idiotom, ktorý jasajú nad naším trápením a tancujú na našom popole? Vízia rajského konečného stavu svojou absurdnosťou presahuje aj najhoršie formy poblúdenia našich nádejí.

Niekto (2019)

Aby dejiny mali zmysel, museli sme to v dejinách byť vždy my, kto sa ich účastnil a aj budúcnosť si pripravujeme pre seba. Skrátka, aby mali dejiny zmysel, náuka o reinkarnácii musí byť pravdivá.

Niekto (2019)

Na históriu sa nedá dívať iba cez okuliare ekonomiky, sú aj iné motivácie ako ekonomické ktoré hýbu ľuďmi.

Niekto (2019)

Históriu nemožno zjednodušiť na boj dvoch tried, s jasným rozdelením na proletariát a buržoáziu. Nedá sa jasne rozlíšiť medzi tými ktorí vykorisťujú a tými, ktorí sú vykorisťovaní, napr. v prípade malých majiteľov akcií, alebo majiteľov celoživotných úspor, alebo duchovných alebo schudobnelých potomkov buržoázie alebo šľachty, alebo vzdelaných ľudí. To bol obrovský problém revolúcie v Rusku a jej červeného teroru voči najrozličnejším ľuďom.

Niekto (2019)

Stoici boli presvedčení, že celý kozmický cyklus v ktorom sa príroda nachádza pozostáva z jedného jediného vznikania a zanikania, boli presvedčení že sa história bez prestania opakuje. Každých 2000 rokov prichádza svetový oheň, ktorý pohltí zem a potom sa všetci ľudia narodia znovu a musia žit znovu a znovu ten istý fatalistický život (ad stoicizmus)

Niekto (2019)

informačné revolúcie vždy priniesli spoločenské napätie, ktoré aj v minulosti viedlo k spoločenských revolúciám, často násilným.

Niekto (2019)

Dátumy, mená či udalosti. Taká je zvyčajná predstava o dejinách, ktorú poznáte z hodín dejepisu. Dáte mi však za pravdu, že minulosť ponúka oveľa viac než len výpočet základných informácií. Je to predovšetkým dobrodružstvo poznávania a fascinácia dobou, ktorá je nám viac či menej vzdialená. História preto ponúka zážitok z cestovania. Z cestovania v čase.

Niekto (2019)

Historia nie je len skúmaním vecí, ktoré sa udiali, ale ja vecí ktoré sa dejú v našich hlavách a akým spôsobom sa dejú. .. História nám hovorí kto sme a ako sme sa sem dostali, naša identita každého jedného z nás je z veľkej miery postavená na tom aké sme mali dejiny, aké sú dejiny národa alebo tej časti spoločnosti v ktorej žijeme. A toto nám ukazuje história - kto sme.

Niekto (2019)

Střet civilizací (2019)

Dejiny sú dejinami civilizácií, vývoj ľudstva si ani nie je možné predstaviť inak. V tomto príbehu vystupujú celé generácie civilizácií, od starého Sumeru a Egypta cez antiku až po civilizácie kresťanské, islamské a postupné výrazné prejavy civilizácií čínskych a hinduistických. V dejinách boli civilizácie vždy tým, s čím sa mohli ľudia najľahšie stotožniť.

Každá civilizácia sa považuje za stred sveta a svoju históriu píše ako ústrednú drámu dejín celého sveta.

Niekto (2019)

Existujú dve možnosti. Vývoj je buď bludný kruh, alebo je to špirála, ktorá niekam smeruje. Ja osobne verím, že ten svet smeruje niekam, ale mnoho ľudí sa nazdáva, že je to bludný kruh.

Niekto (2019)

Dôvod prečo som fascinovaný budúcnosťou je otázka identity. Ľudia si často myslia,že identita je závislá na minulosti - To, že kým som teraz je výsledkom nejakého prriebehu minulosti. Môže to byť národná minulosť, minulosť nejakého náboženstva alebo osobná minulosť. Ale je to aj otázka budúcnosti - napr. národy v priebehu tisícok,miliónov rokov vymiznú. Už ako tínežer som pochopi, že je nemožné, aby tu bol napr. štát Izrael a židovský národ napr. o 2 milióny rokov.

Niekto (2019)

História nie je veda o minulosti, história je veda o zmenách. Potrebujeme lepšie chápať mechanizmus historických zmien.

Niekto (2019)

Fašizmus tvrdí, že celá história je o konflikte medzi národmi, medzi rasami. Ten je motorom histórie, je nevyhnutný a nedá sa zastaviť, okrem prípadu, že jeden národ by prípadne ovládol celý svet.

Niekto (2019)

Ľudia nemajú radi neistotu. Poznáme všetky tie deterministické teórie dejín, ako je marxistická teória dejín, kdesťanská teória dejín, pri ktorých máme istotu ohľadom budúcnosti. Aj aj keď je táto istota negatívna, zlá, ľudí tto uspokojuje. Uspokojuje ich dokonca to, ak teória hovorí, že príde apokalypsa, že všetko skončí v pekle. Vec ktorá ich najmenej uspokojuje je otvorený koniec. Sme v takom období, že možno sa dokážeme jednoducho zachrániť, ale možno tiež urobíme ako ľudstvo nejaké ďalšie zlé rozhodnutia a môže to byť koniec civilizácie.

Niekto (2019)

Liberalizmus (v protiklade ku fašižmu a marxizmu) tvrdí, že celá história nie je o konflikte ale o spolupráci. Národy síce bojujú, ale majú tiež spoločné skúsenosti, kôli ktorým majú spoločné hodnoty a záujmy, ktoré môžu byť základom histórie kooperácie a nie konfliktu.

Niekto (2019)

Príbehy sú obrovským motorom histórie a často sú nepredvídateľné a iracionálne,

Niekto (2019)

Panství kříže (2019)

Celé dějiny lidstva jsou dějinami neposlušnosti vůči Bohu.

Skutočne dôležitými hercami na javisku dejín sú buď národy a ich veľký vodcovia, alebo možno veľké spoločenské triedy či veľké ideje. Jednotlivec je iba pešiak, tak trochu bezváznamný nástroj všeobecného vývoja. (historicizmus)

Otevřená společnost a její nepřátelé (2019)

Niekto (2019)

To ako rozprávame o skutočnosti je často podobné vzoru, ktorý poznáme z histórie. Ľudia opakujú minulé príbehy a mýty, na popísanie aktuálnej situácie, a preto sa niekedy zdá, že sa história opakuje.

Niekto (2019)

V príbehoch dejín sa stereotypy podávajú ďalej, a to by mohlo byť vysvetlením pre stále opakujúce sa konflikty. Mýty ktoré prinášajú sebachápanie národov, príbehy dejín ktoré privolávajú nové podobné dejinné príbehy.

Niekto (2019)

Keď očakávam v súčastnosti, že ako Západ v dejinách vždy útočil na ortodoxiu, na svätú Rus, tak aj teraz tak robí a urobí je to z histórie vytvorený tzv. negatívny mýtus, ktorý prináša nutkanie k zopakovaniu histórie.

Niekto (2019)

Keď sa nejaký príbeh stane mýtom, a jeho opakovanie sa stane želateľným, dá sa ním legitimovať aj vláda panovníka. Panovníci sa vždy následníkmi predchádzajúcich panovníkov, ktorých príbeh bol veľmi podobný - "Kráľ na koni s pomocou Boha bojujúci proti zlu." Dejiny kráľov sú absolútne opakujúcim sa prvkom dejín, lebo predstava bohom vyvoleného hrdinu, ktorý je silou svojho charakteru predurčený spoločnosť nielen chrániť ale aj viesť je podstata hrdinského príbehu. Spojila sa tu ušľachtilosť so príslušnosťou k šľachte.

História teda nie je študovaná pre seba samu, ale slúži ako pravá metóda sociálnych vied. Je to historicistická metodológia.

Otevřená společnost a její nepřátelé (2019)

Panství kříže (2019)

Nemohl být tedy vzestup římské republiky do pozice světového impéria uspokojivě vysvětlen jen zásahem božstva tak mocného, jakým byla Tyché?

Panství kříže (2019)

Celé dějiny lidstva jsou dějinami neposlušnosti vůči Bohu.

Panství kříže (2019)

Kdysi, na počátku dějin, žili muži a ženy v podmínkách primitivní rovnosti; pak ale nastal pád. Vydělily se jednotlivé třídy a zavládlo vykořisťování. Začal nepřetržitý boj mezi bohatými a chudými: nelítostný příběh chamtivosti a kořistění.

Ľudia už nechcú spomínať minulosť. Ľudia sa chcú vrátiť do minulosti. A dôvodom prečo to chcú, je že sa im zdá, že namajú budúcnosť.

Niekto (2019)