Aký je vzťah tela a mysle?

Nadotázky: Čo je človek? V akom vzťahu s.... existuje?

Aký je vzťah tela a mysle?

Podotázky:

Telo je klietka a myseľ je vtáčik v nej.

Človek je myseľ a telo, a interakcia medzi mysľou a telom, napr. keď chcem zdvihnúť ruku, alebo keď sadnem na špendlík a cítim bolesť je kauzálnou interakciou medzi týmito dvoma substanciami , mysľou a telom, ktoré sú nejako v človeku zjednotené.

Rene Descartes (1596)

... duša nemôže vyvolať nijaký pohyb v tele,pokiaľ všetky telesné nástroje nie sú pre daný pohyb pripravené, ale keď má telo pripravené všetky svoje nástroje na to,aby vykonalo nejaký pohyb, duša nie je potrebná na vyvolanie daného pohybu....žiadne pohyby, o ktorých zo skúsenosti vieme,ženezávisia od našej mysle,sa nemajú pripisovať duši, ale len samotnému priestorovému rozloženiu nástrojov

Rene Descartes (1596)

Benedictus de Spinoza (1632)

Telo nemôže determinovať myseľ na myslenie, ani myseľ telo na pohyb alebo pokoj, ani na čokoľvek iné (ak niečo iné je).

Benedictus de Spinoza (1632)

..myseľ a telo, sú to isté indivíduum, ktoré je chápané raz v zmysle atribútu myslenia a dhurýkrát v zmysle atribútu rozpriestranenosti.

Benedictus de Spinoza (1632)

..u zvierat pozorujeme veci, ktoré ďaleko presahujú ľudskú bystrosť, a že námesační ľudia robia v spánku veľa vecí, ktoré by sa v pri plnom vedomí robiť neodvážili. To nám poskytuje dôkazy, že samo telo môže konať len na základe svojej prirodzenosti veľa vecí, ktorým sa myseľ len diví.

Benedictus de Spinoza (1632)

Nikto nevie, akým spôsobom a akými prostriedkami uvádza myseľ telo do pohybu, ani koľko druhov pohybov môže telu udeliťaakou rýchlosťou je schopná ním pohybovať.

Benedictus de Spinoza (1632)

I myseľ je nespôsobilá myslieť, ak sa telo nepohybuje. Ak telo v spánku odpočíva, je súčastne uspaná i myseľ a nemá možnosť si vymýšľať ako v bdelom stave.

Medzi fyzickými udalosťami a psychickými udalosťami nie je žiadne kauzálne spojenie, každá substancia koná podľa svojich zákonov, myseľ podľa svojich a telo podľa svojich a zhodu medzi nimi zabezpečuje iba predzjednaná harmónia, ktorú vytvoril Boh.

Gottfried Wilhelm Leibniz (1646)

Arthur Schopenhauer (1788)

Medzi aktom vôle a aktom tela nie je žiadny kauzálny vzťah, sú identické, ich zdanlivá rozdielnosť pochádza z poznávania (vnútorné a vonkajšie)

Monistické pozície sú charakteristické preferovaním buď telesnej (materializmus) alebo duševnej (idealizmus) stránky človeka. idealizmus (Platón, Aristoteles, Tomas Akvinsky): Podľa Platóna duša doslova padla do tela zo sveta ideí. Telesnú formu existencie považuje za nedokonalú. Úlohou duše je smerovať k dokonalosti a vrátiť sa do sveta ideí, zbaviť sa telesnosti. Takýto pohľad prezentuje duchovné ako nadradené telesnému. Kladie ich v antickom Grécku do protikladu ako dokonalé a nedokonalé, neskôr v kresťanskom ponímaní ako dobré a zlé. materializmus (Thomas Hobbes, Willard Van Orman Quine, Darwin, Daniel Dennett): V materialistických teóriách sú duševné procesy prezentované ako súčasť fyzického (fyzikalistický materializmus) alebo je existencia duše úplne popieraná ako napríklad v behaviorizme, ktorý chápe ľudský organizmus ako stroj a tzv. duševné procesy sú iba odpoveďou na telesné podnety.

Niekto (2019)

Dualistické pozície rozlišujú medzi telom a dušou. Chápu ich buď nezávisle od seba (Wittgenstein), ako paralelne jestvujúce javy (paralelizmus) alebo ich stavajú do vzájomnej relácie, kde spolu interagujú (interakcionizmus). interakcionizmus (René Descartes, Karl Popper): Descartes rozdelil súcno na veci mysliace a veci rozpriestranené, ktoré jestvujú nezávisle od seba, no vo svete prichádzajú do vzájomných vzťahov. Descartes však neobjasnil ako môžu dve natoľko rozdielne a nezávislé entity ako myslenie a hmota spolu interagovať a psychofyzický problém necháva po tejto stránke nedoriešený. Karl Popper považuje naše vzťahovanie sa ku svetu za výsledok interakcie dvoch rozdielnych realít. Nikdy nebudeme schopní vedecky exaktne popísať vonkajšiu realitu, pretože jej vnímanie je výsledkom psychologických procesov a daností s akými k fyzikálnemu svetu pristupujeme. paralelizmus (Baruch Spinoza, Gottfried Wilhelm Leibniz): Spinoza sa pokúsil riešiť psychofyzický problém vyvstávajúci s descartovského rozdelenia sveta na res cogitans a res extensa prostredníctvom paralelizmu. Označil myslenie a rozpriestranenosť za atribúty jednej substancie, ktorá sa paralelne prejavuje ako modus myslenia a modus hmoty. Podobne Leibnitz rozlišuje medzi duchovnými a hmotnými monádami. Tie spolu podľa neho tvoria svet ako aj človeka. Tieto monády pritom jestvujú paralelne, vo vzájomnej harmónii. Leibnitz popiera existenciu skutočného psychofyzického problému. Chápe svet ako harmóniu. (ad dualizmus)

Niekto (2019)

Aj ľudská osobnosť je dualistický výsledok spojenia duše a hmoty. Životom prechádza v znamení ich zápasu. Zatiaľ čo duša je vo svojej prirodzenej a čistej podobe úplne dokonalá, v spojení s telom sa stáva obmedzenou. Spojenie duše a hmoty nenastáva priamo, ale prostredníctvom veľmi jemnej hmoty (tzv. karmanu).

Niekto (2019)

Telo nie je stroj ovládaný mysľou, nie je ako auto, ktoré šoférujem. Telo som ja rovnako ako myseľ, ktorá mi umožňuje prežívať pohyb a objavovať jeho tajomstvá.

Niekto (2019)

Od patetiky k etike (2019)

...v stručnosti možno Descartovo vysvetlenie vzťahu mysliacej a rozpriestranenej substancie definovať asi takto: "Substancia A niekedy pôsobí na substanciu B - a niekedy zasa nie " (ad Rene Descartes)

Od patetiky k etike (2019)

Myseľ ako idea tela nevyhnutne percipuje všetky jeho afekcie, t.j. všetky štruktrálne či funkčne relevantné zmeny, ktoré v ňom nastanú. Tieto zmeny však nepociťuje ako zmeny rozpriestranenosti, pretože už samotné pociťovanie nemá rozpriestranený, ale mentálny charakter...

Telo je do pohybu uvádzané alebo zotrváva v pokoji iba na pokyn mysle a vykonáva mnoho činností, ktoré závisia len na vôli mysle a jej umení si vymýšľať.

Etika (2019)

Hoci nevieme, akými prostriedkami uvádza myseľ telo do pohybu, presvedčili sme sa zo svojej skúsenosti, že by telo zotrvávalo v nečinnosti, keby ľudská myseľ nebola uzpôsobená k vymýšľaniu niečoho.

Etika (2019)

Zo skúsenosti vieme, že myseľ rozhoduje o tom, či hovorí, alebo mlčí a veríme, že je tomu tak aj vo veľa iných prípadoch, ktoré závisia na rozhodnutí mysli.

Etika (2019)

Od patetiky k etike (2019)

intuitívne schopnosti .. na neurologickej úrovni nereprezentujú konkrétne systémy, ale skôr subtílne procesy multijadrového a multisystémového charakteru schopné mapovať nielen dynamiku fyziologických stavov, ale tiež dynamiku vlastného informovania.