Etika

Späť na zoznam kníh


Etika

Etika vyložená spôsobom používaným v geometrii a rozdelená do piatich častí, v ktorých sa pojednáva o I. Bohu II. O prirodzenosti a pôvode mysle III. O pôvode a prirodzenosti afektov IV. O ľudskej neslobode čiže o sile afektov V. O moci rozumu čiže o ľudskej slobode

Autor:

<< Záhyb - Leibniz a b      Rozhovory a výroky >>

Úryvky z knihy ako odpovede na otázky:

Čo je to duševná choroba?
Vidíme, že ľudia sú niekedy podnietení jedným predmetom tak, ako by ho mali pred sebou, i keď nie je prítomny. Ak sa to stáva človku, ktorý práve nespí, hovoríme o ňom, že šalie alebo že nie je duševne zdravý. Práve tak považujeme za duševne chorých ľudí, ktorí niekoho horúcne milujú a dňom i nocou snia len o svojej milovanej alebo o svojej milenke, pretože sú obvykle len na smiech. Ale o lakomcovi, ktorý myslí len na svoje peniaze a o ctižiadostivom človeku, ktorý myslí len na svoju slávu a o iných podobných ľuďoch sa nedomnievame, že sú šialení....V skutočnosti je však lakomosť, ctižiadosť a zmyselnosť určitým druhom šialenstva, hoci ich medzi duševné choroby nepočítame.

Čo je činnosť?
Hovoríme, že sme činní, vtedy, keď sa v nás alebo mimo nás deje niečo, čoho sme adekvátnou príčinou, t.j. (podľa predchádzajúcej definície), keď z našej prirodzenosti v nás alebo mimo nás vyplýva niečo, čo možno jasne a zreteľne poznať len z nej samej. A naopak hovorím, že sme trpní, keď sa v nás niečo deje, alebo keď z našej prirodzenosti vyplýva niečo, čoho sme len čiastočnou príčínou.
Činné stavy mysle vychádzajú len z adekvátnych ideí, jej trpné stavy závisia len od neadekvátnych ideí.

Čo je trpnosť?
Hovoríme, že sme činní, vtedy, keď sa v nás alebo mimo nás deje niečo, čoho sme adekvátnou príčinou, t.j. (podľa predchádzajúcej definície), keď z našej prirodzenosti v nás alebo mimo nás vyplýva niečo, čo možno jasne a zreteľne poznať len z nej samej. A naopak hovorím, že sme trpní, keď sa v nás niečo deje, alebo keď z našej prirodzenosti vyplýva niečo, čoho sme len čiastočnou príčínou.
Činné stavy mysle vychádzajú len z adekvátnych ideí, jej trpné stavy závisia len od neadekvátnych ideí.
Sme trpní potiaľ, pokiaľ sme časťou prírody, ktorá sa nemôže chápať sama zo seba a bez ostatných častí.
Boh nemá trpné stavy a nepodlieha nijakému afektu radosti alebo smútku.

Čo sú cnosti?
Štastie nie je odmena za našu cnosť, ale je to cnosť sama. Netešíme sa z neho preto, že obmedzujeme naše pôžitky, ale naopak, pretože sa z neho tešíme, sme schopní naše pôžitky obmedzovať .
Pokora nie je cnosť, čiže nevzniká z rozumu.
Konať absolútne cnostne nie je u nás nič iné, ako konať pod vedením rozumu, žiť, zachovávať svoje bytie (tieto tri výrazy označujú to isté), a to na základe toho, že vyhľadávame, čo je pre nás užitočné.

Ak je Boh dobrý, prečo existuje zlo?
Medzi množstvom užitočných vecí museli ľudia objaviť takisto veľa škodlivých vecí, ako napríklad búrka, zemetrasenie, nemoci apod. Usúdili, že nastávajú preto, že sa bohovia hnevajú za krivdy, ktoré im ľudia urobili, alebo pre prehrešky, ktorých sa ľudia dopustili pri uctievaní bohov.
Napriek tomu, že každodenná skúsenost .. vydávala na nekonečnom počte príkladov svedectvo, že užitočné a škodlivé veci postihujú bez rozdielov zbožných i bezbožných, neopustili tento predsudok a došli k pevnému záveru, že úsudok bohov ďaleko presahuje ľudské chápanie.
Mnohí argumentujú obyčajne takto: ak všetky veci nutne vyplynuli z nanajvýš dokonalej prirodzenosti Boha, odkiaľ sa vzalo v prírode toľko nedokonalosti, ako napríklad skaza vecí vedúca až k úplnej hnilobe,škaredosť vecí vzbudzujúcich v človeku odpor, zmätok, zlo, hriech atď? Ale ako som pred chvíľou povedal, tieto argumenty možno ľahko vyvrátiť. Dokonalosť vecí je totiž treba posudzovaŤ z ich vlastnej prirodzenosti a z ich vlastnej moci. Veci nie sú viac alebo menej dokonalé preto, ako sú príjemné ľudským zmyslom, alebo podľa toho ako sú ľudskej prirodzenosti užitočné alebo škodlivé
Pre ľudí, ktorí si kladú otázku, prečo Boh nestvoril všetkých tak, aby sa riadili jedine rozumom, mám jedinú odpoveď: určite mu nechýbal materiál pre stvorenie vecí všetkých stupňov dokonalosti od najvyššieho až po ten najnižší, alebo, lepšie povedané, zákonitosť jeho prirodzenosti bola natoľko rozsiahla, že stačila k vytvoreniu všetkého, čo môže byť chápané nekonečným rozumom..

Je boh ľudský výmysel?
Akonáhle sa ľudia na veci začali dívať ako na prostriedky, nemohli uveriť tomu, že vznikli sami od seba, ale podľa prostriedkov, ktoré si obvykle chystajú pre seba, museli usúdiť. že existuje jedna alebo niekoľko bytostí riadiacich prírodu a nadaných ľudskou slobodou, ktoré sa im o všetko postarali, všetko vytvorili pre ich úžitok.
Takisto o božom spôsobe myslenia, hoci o ňom nikdy nepočuli, museli uvažovať podľa seba, a tak usúdili, že Boh riadi všetky veci k úžitku ľudí, aby si ich získal a aby ho za to mali v najväčšej úcte. Tak sa stalo, že si každý vymyslel podľa svojho uvažovania iný spôsob uctievania Boha, aby ho Boh miloval viac než ostatných a aby riadil prírodu k uspokojovaniu jeho slepej žiadosti a nenásytnej dychtivosti.

Aká je božia vôľa?
Všetci ľudia predpokladajú, že všetky veci práve tak ako oni jednajú účelne, ba dokonca pokladajú za isté, že sám Boh riadi všetko k nejakému účelu (hovoria totiž, že Boh stvoril všetky veci kôli človeku a samotného človeka preto, aby ho uctieval).

Čo je to Boh?
Všetci ľudia predpokladajú, že všetky veci práve tak ako oni jednajú účelne, ba dokonca pokladajú za isté, že sám Boh riadi všetko k nejakému účelu (hovoria totiž, že Boh stvoril všetky veci kôli človeku a samotného človeka preto, aby ho uctieval).
Substanciou rozumiem to, čo je samo v sebe a čo sa chápe zo seba samého, t. j. to, čoho pojem nepotrebuje pojem inej veci, aby sa z neho mohol utvoriť.
Bohom rozumiem absolútne nekonečné súcno, t. j. substanciu skladajúcu sa z nekonečne mnohých atribútov, z ktorých každý vyjadruje večnú a nekonečnú esenciu.
Boh čiže substancia skladajúca sa z nekonečne mnohých atribútov, z ktorých každý vyjadruje večnú a nekonečnú esenciu, existuje nevyhnutne.
Z nevyhnutnosti božej prirodzenosti musí vyplývať nekonečne mnoho vecí v nekonečne mnohých modoch (t. j. všetko, čo možno zahrnúť pod nekonečný rozum.)
Boh pôsobí iba podľa zákonov svojej vlastnej prirodzenosti a nie je nútený nikým iným.
Boh je imanentná (vnútorná) a nie vonkajšia príčina všetkých vecí.
Boh je pôsobiacou príčinou nielen existencie vecí, ale aj ich esencie.
Moc boha je sama jeho esencia.
( 1A1 & 1D6 & 1P10 & 1P11 & 1P5 ) => 1P14
( 1D6 ) => 1P16
( 1D7 & 1P11 & 1P14 & 1P15 & 1P16 & 1P17 ) => 1P17
( 1D3 & 1P14 & 1P15 & 1P16 ) => 1P18
( 1D7 & 1P11 & 1P14 & 1P16 & 1P17 & 1P29 ) => 1P33
( 1D4 & 1D5 & 1D6 & 1P25 ) => 2P1
( 1D5 & 1D6 & 1P25 ) => 2P2
Pod pojmom natura naturans (príroda tvoriaca) musíme rozumieť to, čo je samo v sebe a čo je chápané zo seba samého, čiže atribúty substancie, ktoré vyjadrujú večnú a nekonečnú esenciu, tzn. .. musíme pod týmto pojmom rozumieť Boha, pokiaľ ho chápeme ako slobodnú príčinu. Pod pojmom natura naturata (príroda vytvorená) rozumiem všetky tie veci, ktoré vyplývajú z nutnosti prirodzenosti Boha, čiže z každého atribútu Boha, tzn. všetky módy atribútov Boha, pokiaľ ich chápeme ako veci, ktoré sú v Bohu a ktoré bez neho nemôžu ani byť, ani byť chápané.

Čo ma robí mnou?
Telesá sa navzájom nelíšia svojou substanciou, ale tým, či sú v pohybe alebo v pokoji a či sa pohybujú pomalšie alebo rýchlejšie.
Ak je niekoľko rovnako alebo rozlične veľkých telies vystavených tlaku ostatných telies tak, že k sebe priliehajú, alebo ak sa pohybujú ronakými alebo rozdielnymi rýchlosťami tak, že si určitým spôsobom navzájom sprostredkujú svoje pohyby, hovoríme o nich, že sú navzájom zjednotené a že všetky spolu tvoria jedno teleso čiže jednotlivý vec, a práve touto jednotou telies sa táto jednotlivá vec líši od ostatných.

Aký je vzťah tela a mysle?
Telo nemôže determinovať myseľ na myslenie, ani myseľ telo na pohyb alebo pokoj, ani na čokoľvek iné (ak niečo iné je).
Telo je do pohybu uvádzané alebo zotrváva v pokoji iba na pokyn mysle a vykonáva mnoho činností, ktoré závisia len na vôli mysle a jej umení si vymýšľať.
Hoci nevieme, akými prostriedkami uvádza myseľ telo do pohybu, presvedčili sme sa zo svojej skúsenosti, že by telo zotrvávalo v nečinnosti, keby ľudská myseľ nebola uzpôsobená k vymýšľaniu niečoho.
Zo skúsenosti vieme, že myseľ rozhoduje o tom, či hovorí, alebo mlčí a veríme, že je tomu tak aj vo veľa iných prípadoch, ktoré závisia na rozhodnutí mysli.
Nikto nevie, akým spôsobom a akými prostriedkami uvádza myseľ telo do pohybu, ani koľko druhov pohybov môže telu udeliťaakou rýchlosťou je schopná ním pohybovať.
I myseľ je nespôsobilá myslieť, ak sa telo nepohybuje. Ak telo v spánku odpočíva, je súčastne uspaná i myseľ a nemá možnosť si vymýšľať ako v bdelom stave.

Ako sa rozhodujeme?
Ľudia sa domnievajú, že sú slobodní, pretože sú si vedomí svojho chcenia a svojich pudov, ale ani v snoch nemyslia na príčiny, ktoré vyvolávajú ich túžbu niečo chcieť a k niečomu zameriavať svoj pud, pretože im nie sú známe.

Čo robíme?
Ľudia robia všetko za nejakým účelom, totiž kôli úžitku, po ktorom túžia. Tak dochádza k tomu, že sa vždy snažia poznať iba účelové príčiny vecí, ktoré sú už hotové, a akonáhle sa ich dozvedia, ukľudnia sa, pretože nemajú ďalšie dôvody k neistote.
Usilujeme sa tvrdiť o sebe a o milovanej veci všetko to, o čom si predstavujeme, že nám alebo milovanej veci pôsobí radosť; a naopak usilujeme sa popierať všetko to, o čom si predstavujeme, že nás alebo milovanú vec urobí smutnou.
O veci, ktorú nenávidíme, sa usilujeme tvrdiť všetko to, o čom si predstavujeme, že jej pôsobí smútok, a naopak popierať to, o čom si predstavujeme, že jej pôsobí radosť.
Kto niekoho nenávidí, bude sa usilovať, aby mu spôsobil zlo, ak sa nebojí, že jemu samému z toho vznikne väčšie zlo; a naopak, kto niekoho miluje, bude sa usilovať robiť mu dobro podľa toho istého zákona.
Výsmech je radosť, ktorá vzniká z toho, že si vo veci, kotrú nenávidíme, predstavujeme to, čím pohŕdame.

Čo je vedomie? Aký je vzťah medzi vedomím a mozgom?
Prvé, čo utvára skutočné bytie ľudskej mysle, nie je nič iné ako idea nejakej jednotlivej skutočne existujúcej veci.
Predmetom idey, ktorá tvorí ľudskú myseľ je telo, čiže určitý skutočne existujúci modus rozpriestranenosti, a nič iné.

Sme slobodní?
Ľudia sa domnievajú, že sú slobodní, pretože sú si vedomí svojho chcenia a svojich pudov, ale ani v snoch nemyslia na príčiny, ktoré vyvolávajú ich túžbu niečo chcieť a k niečomu zameriavať svoj pud, pretože im nie sú známe.
Povedal som, že slobodný je len ten, koho vedie len rozum.... Kedže však človek uveril, že zvieratá sú mu podobné, ihneď začal napodobňovať ich afekty a strácať svoju slobodu, ktorú neskoršie patriarchovia získali vedení Kristovým duchom, t.j. ideou boha, od ktorej jedinej závisí, aby bol človek slobodný a aj ostatným ľuďom želal dobro, po ktorom sám túži..
V mysli nie je nijaká absolútna čiže slobodná vôľa, ale na to, aby chcela to či ono, je determinovaná príčinou, ktorá je takisto determinovaná inou príčinou, táto opäť inou a tak donekonečna.
( 1D7 & 1P23 & 1P28 & 1P29 ) => 1P32
Stoici sa však domnievali, že afekty sú absolútne závislé na našej vôli a že naša vláda nad nimi je absolútna. Donútení skúsenosťou, nie svojimi zásadami, museli priznať, že k obmedzeniu a zmierneniu afektov je treba veľa cviku a úsilia. (ad stoicizmus)
Skúsenosť nás viac než dostatočne poučuje, že ľudia nedokážu ovládať svoj jazyk o nič lepšie ako svoje žiadostivosti....I opilec sa domnieva, že hovorí v zhode so svojím slobodným rozhodnutím svojej mysle slová, ktoré by neskôr najradšej zobral späť. Rovnako tak blázon, tárač, dieťa a mnoho iných im podobných sa domnieva, že hovorí zo svojho slobodného rozhodnutia, a pritom v skutočnosti nie sú schopní ovládať príval slov, ktoré sa im derú z úst.
Väčšina ľudí sa domnieva,že konáme slobodne len tie veci, po ktorých netúžime tak silno, pretože túžbu po nich môžeme ľahko potlačiť spomienkou na inú vec, na ktorú rozspomíname častejšie. Naproti tomu nerobíme slobodne to, po čom túžime vo veľmi silnom afektu, ktorý sa nedá utlmiť spomienkou na niečo iné. Keby sme nemali skúsenosť s tým, že robíme mnoho vecí, ktoré nás potom mrzia a že zmietaní protichodnými afektami, chápeme,ktorá možnosť je lepšia, ale nasledujeme tú horšiu, domnievali by sme sa snáď bez zábran, že všetko robíme slobodne.

Čo je človek?
Všetci ľudia sú obdarení pudom vyhľadávať to, čo je pre nich užitočné a sú si toho vedomí.
Predmetom idey, ktorá tvorí ľudskú myseľ je telo, čiže určitý skutočne existujúci modus rozpriestranenosti, a nič iné.
Žiadostivosť je sama esencia človeka, pokiaľ sa chápe ako esencia determinovaná na činnosť nejakým svojím daným stavom.
Schopnosťou a mocou rozumiem to isté, t.j. (podľa tvrdenia7, časti III) schopnosť vzťahujúca sa na človeka je sama jeho esencia čiže prirodzenosť, pokiaľ má moc niečo vykonať, čo možno chápať len na základe zákonov jeho vlastnej prirodzenosti.
Napríklad tí, ktorí častejšie s obdivom uvažovali o postave ľudí, budú názvom človek rozumieť živočícha vzpriamenej postavy; ktorí sú však zvyknutí premýšľať o inom, vytvoria si o ľuďoch inú všeobecnú predstavu, napríklad, že človek je smejúci sa živočích, dvojnohý živočích, neoperený, živočích obdarený rozumom.

Ako krotiť vášne?
Afekt možno zoslabiť a odstrániť iba opačným a silnejším afektom, ako je ten, ktorý má byť obmedzený.
Žiadostivosť vznikajúcu z pravdivého poznania dobra a zla môžu potlačiť alebo obmedziť mnohé iné žiadostivosti, ktoré vznikajú z afektov, čo nás stiesňujú.
Čím viac vecí myseľ poznáva druhým a tretím druhom poznania, tým menej sama podlieha zlým afektom a tým menej sa bojí smrti.
...kedže ľudská moc kontrolovať afekty spočíva výlučne v intelekte, nikto nie je blažený preto, že kontroluje afekty, ale naopak, je schopný kontrolovať chúťky práve a len preto, že je blažený.

Ako ukončiť vojnu (všetky vojny)?
Kto žije podľa rozumu, usiluje sa, pokiaľ môže, oplácať nenávisť, hnev, pohŕdanie atď. druhého láskou alebo veľkorysosťou.

Čo jesť?
Zákon, ktorý zakazuje zabíjanie niektorých zvierat, sa zakladá viac na prázdnej povere a ženskej útlocitnosti než na zdravom rozume. Rozum nás predsa poučuje o nutnosti spojovať sa pri vyhľadávaní toho, čo je nám užitočné, s človekom, a nie so zvieratmi alebo vecami, ktorých prirodzenosť sa od našej prirodzenosti líši. Máme voči nim ronaké práva aké majú oni voči nám. Pretože však právo každého jednotlivca je definované jeho zdatnosťou alebo schopnosťou, majú ľudia voči zvieratám oveľa väčšie práva než zvieratá voči ľuďom.
Nepopieram, že zvieratá pociťujú, ale popieram, že by preto nemalo byť dovolené dbať vlastného úžitku a užívať ich podľa chuti tak, ako je to pre nás najužitočnejšie, pretože ich prirodzenosť sa nezhoduje s našou a prirodzenosť ich afektov je odlišná od prirodzenosti ľudských afektov.

Čo robiť?
Pre život je teda užitočné predovšetkým zdokonaľovať pokiaľ možno intelekt resp. rozum. To je jediný zdroj ľudského úspechu resp. šťastia.

Ako žiť?
Kto žije podľa rozumu, usiluje sa, pokiaľ môže, oplácať nenávisť, hnev, pohŕdanie atď. druhého láskou alebo veľkorysosťou.

Čo sú to hodnoty?
Keď ľudia nadobudli presvedčenie, že sa všetky veci, ktoré sa dejú, dejú kôli nim, museli na každej veci považovať za hlavné to, čo je im najviac užitočné, a ako najcennejše hodnotiť to, čo na nich príjemné pôsobí. Museli si teda k vysvetleniu prirodzenosti vecí vytvoriť také pojmy, ako je dobro, zlo, poriadok, zmätok,teplo, chlad, krása, škaredosť.

Čo treba človeku vedieť, aby bol šťastný?
Keď myseľ uvažuje sama o sebe a o svojej schopnosti konať, raduje sa, a to tým viac, čim zreteľnejšie si predstavuje túto svoju schopnosť.
Spokojnosť so sebou samým je radosť, ktorá vzniká z toho, že človek uvažuje sám o sebe a o svojej schopnosti konať.
Šťastie teda nie je nič iného ako spokojnosť ducha, ktorá vzniká z intuitívneho poznania Boha. Ale zdokonalovanie intelektu nie je nič iného, než poznávať Boha, jeho atribúty a jeho konanie, ktoré plynie nutne z jeho prirodzenosti.

Čo je šťastie?
Ak niekto vykonal niečo, o čom si predstavuje, že to iným pôsobí radosť, vyvolá to v ňom radosť sprevádzanú ideou samého seba ako jej príčinou, čiže bude sám o sebe uvažovať s radosťou. Ak naopak vykonal niečo, čo podľa jeho predstavy iných zarmúti, bude aj o sebe samom uvažovať so smútkom.
Štastie nie je odmena za našu cnosť, ale je to cnosť sama. Netešíme sa z neho preto, že obmedzujeme naše pôžitky, ale naopak, pretože sa z neho tešíme, sme schopní naše pôžitky obmedzovať .
Keď myseľ uvažuje sama o sebe a o svojej schopnosti konať, raduje sa, a to tým viac, čim zreteľnejšie si predstavuje túto svoju schopnosť.
Radosť je prechod človeka od menšej dokonalosti k väčšej.
Spokojnosť so sebou samým je radosť, ktorá vzniká z toho, že človek uvažuje sám o sebe a o svojej schopnosti konať.
Veselosť nemôže byť nadmerná, ale je vždy dobrá, naopak melanchólia je vždy zlá.
Šťastie teda nie je nič iného ako spokojnosť ducha, ktorá vzniká z intuitívneho poznania Boha. Ale zdokonalovanie intelektu nie je nič iného, než poznávať Boha, jeho atribúty a jeho konanie, ktoré plynie nutne z jeho prirodzenosti.

Sú ľudia dobrí alebo zlí?
Ak si predstavujeme,že niekto spôsobuje veci, ktorú milujeme, radosť, budeme pociťovať k nemu lásku. Ak si naopak predstavujeme, že jej spôsobuje smútok, budeme k nemu pociťovať nenávisť.
Kto niekoho nenávidí, bude sa usilovať, aby mu spôsobil zlo, ak sa nebojí, že jemu samému z toho vznikne väčšie zlo; a naopak, kto niekoho miluje, bude sa usilovať robiť mu dobro podľa toho istého zákona.

Ako vzniká láska, záľuba, hobby (pre lietadielka, psov..), vášeň, mánia, homosexualita, pedofília..?
Ktorákoľvek vec môže byť per accidens príčinou radosti, smútku alebo žiadostivosti.
Nejakú vec budeme milovať alebo nenávidieť len preto, lebo si predstavujeme, že sa v niečom podobá predmetu, ktorý zvyčajne vyvoláva v našej mysli radosť alebo smútok, hoci to, v čom sa vec podobá onomu predmetu, nie je pôsobiacou príčinou týchto afektov.
Kto si spomenie na vec, z ktorej mal kedysi radosť, túži sa jej zmocniť za tých istých okolností, ako keď sa z nej tešil prvý raz.
Náklonnosť je radosť sprevádzaná ideou nejakej veci, ktorá je per accidens príčinou našej radosti.

Čo je láska?
Definícia iných autorov, podľa ktorých láska je vôľa milujúceho spojiť sa s milovanou osobou, nevyjadruje esenciu lásky, ale jej vlastnosť.
Kto si spomenie na vec, z ktorej mal kedysi radosť, túži sa jej zmocniť za tých istých okolností, ako keď sa z nej tešil prvý raz.
Láska je radosť sprevádzaná ideou vonkajšej príčiny. /Amor est laetitia concomitante idea causae externae.
Náklonnosť je radosť sprevádzaná ideou nejakej veci, ktorá je per accidens príčinou našej radosti.

Ako prestať nenávidieť?
Ak si vec, ktorá v nás zvyčajne vyvoláva afekt smútku, predstavíme tak, že sa v niečom podobá inej veci, ktorá v nás vyvoláva rovnako silný afekt radosti, budeme ju súčastne nenávidieť i milovať.
Nenávisť sa stupňuje vzájomnou nenávisťou a naopak láskou sa môže celkom stratiť.
Nenávisť premožená láskou sa mení na lásku, a preto je potom láska väčšia, ako keby ju nenávisť nepredchádzala.
Láska a nenávisť napríklad k Petrovi zaniknú, ak sa spojí smútok, ktorý zahŕňa nenávisť a radosť, ktorú zahŕňa láska, s ideou inej príčiny. A jedna i druhá sa zmenšia potiaľ, pokiaľ si predstavujeme, že Peter nebol ich jedinou príčinou.
Láska a nenávisť k veci, ktorú si predstavujeme ako slobodnú, musí byť s rovnakej príčiny väčšia ako k veci nevyhnutnej.
Nenávisť nemôže byť nikdy dobrá.
Ak oddelíme hnutie mysle čiže afekt od myšlienky na vonkajšiu príčinu a spojíme ho s inými myšlienkami, vtedy zanikne láska alebo nenávisť k vonkajšej príčine, ako aj kolísanie mysle, ktoré vzniká z týchto afektov.
Afekt, ktorý je trpným stavom, prestane ním byť, len čo si o ňom utvoríme jasnú a zreteľnú ideu. (Afekt, ktorý je vášňou prestane byť vášňou, len čo si o ňom utvoríme jasnú a zreteľnú ideu)

Ako vzniká nenávisť?
Ktorákoľvek vec môže byť per accidens príčinou radosti, smútku alebo žiadostivosti.
Ak si predstavujeme,že niekto spôsobuje veci, ktorú milujeme, radosť, budeme pociťovať k nemu lásku. Ak si naopak predstavujeme, že jej spôsobuje smútok, budeme k nemu pociťovať nenávisť.
Ak si predstavujeme, že niekto pôsobí radosť veci, ktorú nenávidíme, pocítime nenávisť aj k nemu. Ak si naopak predstavujeme, že jej pôsobí smútok, pocítime k nemu lásku.
Ak si niekto predstavuje, že milovaná vec je tým istým putom priateľstva, ktorým ju sám vlastnil, alebo ešte pevnejším pripútaná k druhému, bude pociťovať k nej nenávisť a závisť k tomu druhému.
Ak niekto začal nenávidieť milovanú vec, takže láska je úplne zničená, bude ju z rovnakého dôvodu nenávidieť väčšmi, ako keby ju nebol nikdy miloval, a to tým väčšmi, čím väčšia bola predtým láska.
Kto si predstavuje, že ho niekto nenávidí, a domnieva sa, že mu nedal príčínu k nenávisti, bude ho nenávidieť tiež.
Nenávisť sa stupňuje vzájomnou nenávisťou a naopak láskou sa môže celkom stratiť.
Ak si niekto predstavuje, že človek jemu podobný nenávidí vec jemu podobnú a ním milovanú, bude ho nenávidieť.
Ak v niekom nejaký príslušník iného stavu alebo iného národa vyvolá radosť alebo smútok, sprevádzaný ako príčinou ideou ideou tohoto človeka ako príslušníka celého stavu alebo národa vôbec, tak bude milovať alebo nenávidieť nielen jeho, ale všetkých príslušníkov toho istého stavu alebo národa.
Nenávisť je smútok sprevádzaný ideou vonkajšej príčiny.
Rozhorčenie je nenávisť k niekomu, kto urobil druhému zlo.
Pokiaľ ľudmi zmietajú afetky, ktoré sú trpnými stavmi, môžu byť jeden proti druhému.
Pyšný človek má rád prítomnosť príživníkov alebo pochlebovačov, kým prítomnosť ušľachtilých ľudí nenávidí.

Sú vegetariáni dobrí a ostatní ľudia zlí?
Zákon, ktorý zakazuje zabíjanie niektorých zvierat, sa zakladá viac na prázdnej povere a ženskej útlocitnosti než na zdravom rozume. Rozum nás predsa poučuje o nutnosti spojovať sa pri vyhľadávaní toho, čo je nám užitočné, s človekom, a nie so zvieratmi alebo vecami, ktorých prirodzenosť sa od našej prirodzenosti líši. Máme voči nim ronaké práva aké majú oni voči nám. Pretože však právo každého jednotlivca je definované jeho zdatnosťou alebo schopnosťou, majú ľudia voči zvieratám oveľa väčšie práva než zvieratá voči ľuďom.
Nepopieram, že zvieratá pociťujú, ale popieram, že by preto nemalo byť dovolené dbať vlastného úžitku a užívať ich podľa chuti tak, ako je to pre nás najužitočnejšie, pretože ich prirodzenosť sa nezhoduje s našou a prirodzenosť ich afektov je odlišná od prirodzenosti ľudských afektov.

Čo je to utrpenie?
Smútok je prechod človeka od väčšej dokonalosti k menšej

Čo je to zlo?
Poznanie zla je neadekvatne poznanie.
O ničom s istotou nevieme, či je dobré alebo zlé, iba o tom, čo skutočne vedie k chápaniu, alebo čo nám v ňom môže zabrániť.
Nijaká vec nemôže byť pre nás zlá tým, čo má spoločné s našou prirodzenosťou. Ale pokiaľ je pre nás zlá, potiaľ je s nami v rozpore.
Čo spôsobuje, že pohyb a pokoj, v ktorom sú časti ľudského tela, sú navzájom v pomere, je dobré. Naopak zlé je to , čo spôsobuje, že časti ľudského tela sú, pokiaľ ide o pohyb a pokoj, navzájom v nepomere.
Čo vedie k spoločenstvu ľudí, čiže to čo spôsobuje, že ľudia žijú svorne, je užitočné, a naopak zlé je to, čo vnáša do štátu nesvornosť.
Radosť nie je bezprostredne zlá, ale dobrá; naopak smútok je bezprostredne zlý.
Veselosť nemôže byť nadmerná, ale je vždy dobrá, naopak melanchólia je vždy zlá.
Slasť môže byť nadmerná a zlá. Bolesť môže byť dobrá potiaľ, pokiaľ je slasť čiže radosť zlá.
Nenávisť nemôže byť nikdy dobrá.
Afekty preceňovania a podceňovania sú vždy zlé.

Čo je sloboda?
Neslobodou nazývam ľudskú bezmocnosť v miernení a obmedzovaní afektov. Človek vydaný napospas afektom nie je totiž svojím pánom, ale vládne mu náhoda, ktorej podlieha natoľko, že je často nútený nasledovať to, čo je pre neho horšie, hoci vidí to, čo je pre neho lepšie.
Povedal som, že slobodný je len ten, koho vedie len rozum.... Kedže však človek uveril, že zvieratá sú mu podobné, ihneď začal napodobňovať ich afekty a strácať svoju slobodu, ktorú neskoršie patriarchovia získali vedení Kristovým duchom, t.j. ideou boha, od ktorej jedinej závisí, aby bol človek slobodný a aj ostatným ľuďom želal dobro, po ktorom sám túži..
Slobodnou sa nazýva vec, ktorá existuje iba z nevyhnutnosti svojej prirodzenosti a ktorej činnosť je determinovaná iba ňou samou.
Vôľa sa nemôže nazývať slobodnou príčinou, ale len nevyhnutnou.
Keby sa ľudia rodili slobodní, nevytvárali by si pojem dobra a zla, kým by boli slobodní.
Schopnosť slobodného človeka sa ukazuje rovnako veľká vo vyhýbaní sa nebezpečenstvám, ako aj v ich prekonávaní.
Len slobodní ľudia sú si navzájom zvrchovane vďační.
Slobodný človek sa nikdy nedopúšťa podvodu, ale vždy koná čestne.
Človek vedený rozumom je slobodnejší v štáte, kde žije podľa spoločného ustanovenia, než v samote, kde poslúcha len sám seba.
Väčšina ľudí sa domnieva,že konáme slobodne len tie veci, po ktorých netúžime tak silno, pretože túžbu po nich môžeme ľahko potlačiť spomienkou na inú vec, na ktorú rozspomíname častejšie. Naproti tomu nerobíme slobodne to, po čom túžime vo veľmi silnom afektu, ktorý sa nedá utlmiť spomienkou na niečo iné. Keby sme nemali skúsenosť s tým, že robíme mnoho vecí, ktoré nás potom mrzia a že zmietaní protichodnými afektami, chápeme,ktorá možnosť je lepšia, ale nasledujeme tú horšiu, domnievali by sme sa snáď bez zábran, že všetko robíme slobodne.

Čo je to dobro?
Každý človek nejaký čin buď ľutuje, alebo sa ním chváli, podľa toho ako bol vychovaný.
O ničom s istotou nevieme, či je dobré alebo zlé, iba o tom, čo skutočne vedie k chápaniu, alebo čo nám v ňom môže zabrániť.
Nijaká vec nemôže byť pre nás zlá tým, čo má spoločné s našou prirodzenosťou. Ale pokiaľ je pre nás zlá, potiaľ je s nami v rozpore.
Pokiaľ sa nejaká vec zhoduje s našou prirodzenosťou, potiaľ je nevyhnutne dobrá.
Čo spôsobuje, že pohyb a pokoj, v ktorom sú časti ľudského tela, sú navzájom v pomere, je dobré. Naopak zlé je to , čo spôsobuje, že časti ľudského tela sú, pokiaľ ide o pohyb a pokoj, navzájom v nepomere.
Čo vedie k spoločenstvu ľudí, čiže to čo spôsobuje, že ľudia žijú svorne, je užitočné, a naopak zlé je to, čo vnáša do štátu nesvornosť.
Radosť nie je bezprostredne zlá, ale dobrá; naopak smútok je bezprostredne zlý.
Veselosť nemôže byť nadmerná, ale je vždy dobrá, naopak melanchólia je vždy zlá.
Slasť môže byť nadmerná a zlá. Bolesť môže byť dobrá potiaľ, pokiaľ je slasť čiže radosť zlá.
Nenávisť nemôže byť nikdy dobrá.
Afekty preceňovania a podceňovania sú vždy zlé.
Súcit je pre človeka, ktorý žije podľa rozumu, sám osebe zlý a neužitočný.

Kolko je jestvujúcien?
V prírode nemôžu byť dve alebo viaceré substancie s tou istou prirodzenosťou čiže s tým istým atribútom.
Iná substancia ako boh nemôže ani existovať, ani sa nedá chápať.

Kde existuje? Čo to znamená existovať v priestore?

Modom rozumiem stavy substancie, čiže to, čo je v niečom inom, pomocou čoho sa tiež chápe.
Všetko, čo je, je alebo v sebe samom, alebo v niečom inom.

Čo je to kauzalita?

Veci, ktoré nemajú nič spoločné, nemôžu (podľa axiómy 5) byť chápané navzájom jedna z druhej, teda (podľa axiómy 4) jedno nemôže by príčinou druhej. A to sa práve malo dokázať.
Nijaká jednotlivina alebo nijaká vec, ktorá je konečná a má determinovanú existenciu, nemôže existovať ani byť determinovaná na činnosť, ak nie je determinovaná na existenciu a činnosť inou príčinou, ktorá je takisto konečná a má determinovanú existenciu. A zasa ani táto príčina nemôže existovať ani byť determinovaná na činnosť, ak nie je determinovaná na existenciu a činnosť inou príčinou, ktorá je práve taká konečná a má determinovanú existenciu, a tak ďalej do nekonečna.
Neexistuje nič, z prirodzenosti čoho by nevyplýval nejaký účinok.
( 1A4 ) => 2P7

Prečo niečo robíme? Čo zapríčinilo, že to robíme?
Pokiaľ myseľ môže, usiluje sa predstavovať si to, čo zväčšuje alebo podporuje schopnosť tela konať.
O veci, ktorú nenávidíme, sa usilujeme tvrdiť všetko to, o čom si predstavujeme, že jej pôsobí smútok, a naopak popierať to, o čom si predstavujeme, že jej pôsobí radosť.
Kto niekoho nenávidí, bude sa usilovať, aby mu spôsobil zlo, ak sa nebojí, že jemu samému z toho vznikne väčšie zlo; a naopak, kto niekoho miluje, bude sa usilovať robiť mu dobro podľa toho istého zákona.
Sláva je radosť sprevádzaná ideou nejakého nášho činu, o ktorom si predstavujeme, že ho iní chvália.
Súperivosť je túžba po niečom, ktorá v nás vzniká preto, lebo si predstavujeme, že iní túžia po tom istom.

Prečo sú vojny?
Keď si myseľ predstavuje to, čo zmenšuje alebo obmedzuje schopnosť tela konať, usiluje sa, pokiaľ môže, spomínať si na veci, ktoré vylučujú existenciu týchto vecí.
Usilujeme sa podporiť všetko to, čo podľa našej predstavy vedie k radosti, a to, čo jej podľa našej predstavy odporuje alebo vedie k smútku, usilujeme sa odstrániť alebo zničiť.
Pokiaľ ľudmi zmietajú afetky, ktoré sú trpnými stavmi, môžu byť jeden proti druhému.

Prečo musíme zomrieť?
Sila, ktorou človek zotrváva vo svojej existencii, je ohraničená a nekonečne prekonávaná mocou vonkajších príčin.
Nie je možné, aby človek nebol časťou prírody a aby podliehal len tým zmenám, ktoré sa môžu pochopiť iba z jeho prirodzenosti a ktorých je adekvátnou príčinou.
Každá vec môže zaniknúť len pôsobením vonkajšej príčiny.

Prečo existuje utrpenie?
Medzi množstvom užitočných vecí museli ľudia objaviť takisto veľa škodlivých vecí, ako napríklad búrka, zemetrasenie, nemoci apod. Usúdili, že nastávajú preto, že sa bohovia hnevajú za krivdy, ktoré im ľudia urobili, alebo pre prehrešky, ktorých sa ľudia dopustili pri uctievaní bohov.
Napriek tomu, že každodenná skúsenost .. vydávala na nekonečnom počte príkladov svedectvo, že užitočné a škodlivé veci postihujú bez rozdielov zbožných i bezbožných, neopustili tento predsudok a došli k pevnému záveru, že úsudok bohov ďaleko presahuje ľudské chápanie.

Odkiaľ prichádza zlo?
Ak si predstavujeme,že niekto spôsobuje veci, ktorú milujeme, radosť, budeme pociťovať k nemu lásku. Ak si naopak predstavujeme, že jej spôsobuje smútok, budeme k nemu pociťovať nenávisť.
Usilujeme sa podporiť všetko to, čo podľa našej predstavy vedie k radosti, a to, čo jej podľa našej predstavy odporuje alebo vedie k smútku, usilujeme sa odstrániť alebo zničiť.

Je pravda, že všetko sa deje kôli niečomu a náhoda neexistuje?
V prírode neexistuje nič náhodné, ale všetko je prirodzenosťou boha nevyhnutne determinované na určitý modus existencie a pôsobenia.
Boh nemohol veci vytvoriť nijakým iným spôsobom ani nijako inak usporiadané, ale len tak, ako boli vytvorené.
( 1P16 & 1P25 ) => 1P26
( 1A3 ) => 1P27
( 1A1 & 1D3 & 1D5 & 1P15 & 1P21 & 1P22 & 1P24 & 1P25 & 1P26 ) => 1P28
( 1P11 & 1P14 & 1P15 & 1P16 & 1P17 & 1P21 & 1P24 & 1P26 & 1P27 & 1P28 ) => 1P29

Prečo je vlastne niečo a nie skôr nič?
Príčinou seba samého rozumiem to, čoho esencia zahŕňa existenciu, čiže to, čoho prirodzenosť sa môže chápať len ako existujúca.
Boh čiže substancia skladajúca sa z nekonečne mnohých atribútov, z ktorých každý vyjadruje večnú a nekonečnú esenciu, existuje nevyhnutne.

Existuje niečo večné a nemenné?
( 1D1 & 1P6 ) => 1P7
( 1A1 & 1A7 & 1D6 & 1P2 & 1P6 & 1P7 ) => 1P11
( 1D4 & 1D6 & 1D8 & 1P11 & 1P7 ) => 1P19

Čo bolo skôr?
Jedna substancia nemôže byť vytvorená inou substanciou.
Mody myslenia ako láska, žiadostivosť alebo akékoľvek iné mody, ktoré označujeme názvom duševné afekty, sú dané iba vtedy, ak v tom istom jedincovi je idea veci milovanej , žiadanej atď. Naproti tomu idea môže byť, aj keď nie je daný nijaký modus myslenia.
( 1D5 & 1D6 & 1P15 & 1P29 ) => 1P31

Čo je podstata a čo akcident?
Hovorím, že k esencii nejakej veci patrí to, existenciou čoho sa vec nevyhnutne ustanovuje a čoho neexistenciou sa táto vec nevyhnutne ruší, čiže to, bez čoho nejaká vec nemôže ani byť, ani sa nedá chápať.
Telesá sa navzájom nelíšia svojou substanciou, ale tým, či sú v pohybe alebo v pokoji a či sa pohybujú pomalšie alebo rýchlejšie.
Keď ľudia nadobudli presvedčenie, že sa všetky veci, ktoré sa dejú, dejú kôli nim, museli na každej veci považovať za hlavné to, čo je im najviac užitočné, a ako najcennejše hodnotiť to, čo na nich príjemné pôsobí. Museli si teda k vysvetleniu prirodzenosti vecí vytvoriť také pojmy, ako je dobro, zlo, poriadok, zmätok,teplo, chlad, krása, škaredosť.

Existuje Boh?
Akonáhle sa ľudia na veci začali dívať ako na prostriedky, nemohli uveriť tomu, že vznikli sami od seba, ale podľa prostriedkov, ktoré si obvykle chystajú pre seba, museli usúdiť. že existuje jedna alebo niekoľko bytostí riadiacich prírodu a nadaných ľudskou slobodou, ktoré sa im o všetko postarali, všetko vytvorili pre ich úžitok.
Takisto o božom spôsobe myslenia, hoci o ňom nikdy nepočuli, museli uvažovať podľa seba, a tak usúdili, že Boh riadi všetky veci k úžitku ľudí, aby si ich získal a aby ho za to mali v najväčšej úcte. Tak sa stalo, že si každý vymyslel podľa svojho uvažovania iný spôsob uctievania Boha, aby ho Boh miloval viac než ostatných a aby riadil prírodu k uspokojovaniu jeho slepej žiadosti a nenásytnej dychtivosti.
Boh čiže substancia skladajúca sa z nekonečne mnohých atribútov, z ktorých každý vyjadruje večnú a nekonečnú esenciu, existuje nevyhnutne.

Čo existuje?
Jednotlivými vecami rozumiem veci, ktoré sú konečné a majú determinovanú existenciu. Ak totiž viac jednotlivín pôsobí vedno tak, že všetky sú súčasne príčinou jedného účinku, tak ich v dôsledku toho považujem všetky za jednu jednotlivú vec.
Ak je niekoľko rovnako alebo rozlične veľkých telies vystavených tlaku ostatných telies tak, že k sebe priliehajú, alebo ak sa pohybujú ronakými alebo rozdielnymi rýchlosťami tak, že si určitým spôsobom navzájom sprostredkujú svoje pohyby, hovoríme o nich, že sú navzájom zjednotené a že všetky spolu tvoria jedno teleso čiže jednotlivý vec, a práve touto jednotou telies sa táto jednotlivá vec líši od ostatných.
( 1D1 & 1P6 ) => 1P7
( 1A1 & 1A7 & 1D6 & 1P2 & 1P6 & 1P7 ) => 1P11
( 1A1 & 1D6 & 1P10 & 1P11 & 1P5 ) => 1P14
( 1P34 ) => 1P35

Čo je to existujúce? Čo je to existovať?

Príčinou seba samého rozumiem to, čoho esencia zahŕňa existenciu, čiže to, čoho prirodzenosť sa môže chápať len ako existujúca.
Večnosťou rozumiem samu existenciu, pokiaľ sa chápe ako niečo, čo nevyhnutne vyplýva zo samej definície večnej veci.
Prvé, čo utvára skutočné bytie ľudskej mysle, nie je nič iné ako idea nejakej jednotlivej skutočne existujúcej veci.
.. vysvetlím krátko príčinu termínov nazývaných transcendentálnymi, ako sú jestvujúcno, vec, niečo atď. Tieto termíny pochádzajú z toho, že ľudské telo je schopné si pri svojej obmedzenosti súčasne zreteľne si vytvoriť len určitý počet predstáv... Ak sa tento počet prekročí, začnú tieto predstavy navzájom splývať....

Čo je náboženstvo?
Akonáhle sa ľudia na veci začali dívať ako na prostriedky, nemohli uveriť tomu, že vznikli sami od seba, ale podľa prostriedkov, ktoré si obvykle chystajú pre seba, museli usúdiť. že existuje jedna alebo niekoľko bytostí riadiacich prírodu a nadaných ľudskou slobodou, ktoré sa im o všetko postarali, všetko vytvorili pre ich úžitok.
Takisto o božom spôsobe myslenia, hoci o ňom nikdy nepočuli, museli uvažovať podľa seba, a tak usúdili, že Boh riadi všetky veci k úžitku ľudí, aby si ich získal a aby ho za to mali v najväčšej úcte. Tak sa stalo, že si každý vymyslel podľa svojho uvažovania iný spôsob uctievania Boha, aby ho Boh miloval viac než ostatných a aby riadil prírodu k uspokojovaniu jeho slepej žiadosti a nenásytnej dychtivosti.

Aké sú druhy poznania?
..mnohé veci postihujeme a vytvárame si všeobecné pojmy:
1) z jednotlivých vecí, ktoré zmysly predstavujú nášmu rozumu ako skreslené, konfúzne a neusporiadané, a preto zvyčajne nazývam také vnemy poznaním z neistej skúsenosti
2) zo znakov, napr. po počutí, alebo prečítaní niektorých slov sa rozpamätáme na veci a vytvrárame si o nich nejaké idey podobné tým, prostredníctvom ktorých si veci predstavujeme.
Obidva tieto spôsoby uvažovania o veciach budem ďalej nazývať poznaním prvého druhu, domnienkou, či predstavovaním.
3) Napokon z toho, že máme spoločné pojmy a adekvátne idey vlastností vecí, tento spôsob budem volať rozumom a poznaním druhého druhu.
Okrem týchto dvoch druhov poznania, ako to ďalej ukážem, existuje ešte tretí, ktorý budeme volať intuitívnym vedením. Tento druh poznania postupuje od adekvátnej idey formálnej esencie niektorých atribútov boha k adekvátnemu poznaniu esencie vecí. (Pozn. vydavateľa - Myslí sa dedukcia, ktorá vychádza z jasnej a zreťeľnej idey boha , obsiahnutej v ľudskej mysli a dospieva až k poznaniu základných vlastností vecí.
Všetko, čo myseľ chápe ako večné, nechápe na základe toho, že postihuje skutočnú danú existenciu tela, ale na základe toho, že postihuje esenciu tela ako večnú.
(Príklad intuitívneho poznania) : Sú dané tri čísla; našou úlohou je nájsť štvrté, ktoré je v takom vzťahu k tretiemu, v akom je druhé k prvému. Obchodníci sa nezdráhajú vynásobiť druhé tretím a výsledok vydeliť prvým, buď preto, že ešte nezbudli na pravidlo, ktoré sa bez dôkazu naučili od svojich učiteľov, alebo preto, že sa to skutočne ukázalo ako správne v prípade veľmi jednoduchých čísel....... No v prípade veľmi jednoduchých čísel nič z toho nie je nevyhnutné. Ak totiž máme napríklad dané čísla 1,2,3, nikto nemôže nevidieť, že štvrtým proporcionálnym je 6, a to tak jasne, ako jedinou intuíciou/jediným vzhľadom vidíme štvrté čislo dedukované z pomeru prvého ku druhému.

Aký je vzťah poznania a vôle?
Mody myslenia ako láska, žiadostivosť alebo akékoľvek iné mody, ktoré označujeme názvom duševné afekty, sú dané iba vtedy, ak v tom istom jedincovi je idea veci milovanej , žiadanej atď. Naproti tomu idea môže byť, aj keď nie je daný nijaký modus myslenia.
V mysli nie je nijaká absolútna čiže slobodná vôľa, ale na to, aby chcela to či ono, je determinovaná príčinou, ktorá je takisto determinovaná inou príčinou, táto opäť inou a tak donekonečna.
V mysli nie je daná nijaká vôľa, čiže tvrdenie a popieranie, okrem toho, ktoré zahŕňa idea, pokiaľ je ideou.

Čo je prvá pravda?
Všetko, čo je, je alebo v sebe samom, alebo v niečom inom.
Z danej determinovanej príčiny nevyhnutne vyplýva účinok, a ak naopak nie je daná nijaká determinovaná príčina, nemôže nasledovať účinok.

Aké sú zjednocujúce princípy všetkého poznania?
Všetko, čo je, je v bohu a bez boha nemôže ani nič byť, ani sa nedá chápať.

Čo je myslenie?
Keď napríklad vojak uvidí v piesku konské stopy, z myšlienky na koňa prejde na myšlienku o jazdcovi a od neho na myšlienku o vojne atď. Naproti tomu roľník z myšlienky na koňa prejde na myšlienku o pluhu, poli, atď.
Ak budú na ľudské telo súčastne pôsobiť dve alebo viac telies, keď si myseľ neskôr predstaví niektoré z nich, ihned sa rozpamätá aj na ostatné.
Je v prirodzenosti rozumu neuvažovať o veciach ako o náhodných, ale ako o nevyhnutných.
Myseľ si môže predstaviť a spomínať si na minulé veci len pokiaľ trvá telo.
( 1P21 & 1P22 & 2A1 & 2A2 & 2A3 & 2P10 & 2P8 ) => 2P11
( 2P11 & 2P7 & 2P9 ) => 2P12
( 1P36 & 2A4 & 2A5 & 2P11 & 2P12 & 2P9 ) => 2P13

Ako môžu slová vystihovať realitu?
.. vysvetlím krátko príčinu termínov nazývaných transcendentálnymi, ako sú jestvujúcno, vec, niečo atď. Tieto termíny pochádzajú z toho, že ľudské telo je schopné si pri svojej obmedzenosti súčasne zreteľne si vytvoriť len určitý počet predstáv... Ak sa tento počet prekročí, začnú tieto predstavy navzájom splývať.... Keď však predstavy v tele celkom splynú, aj myseľ si bude predstavovať všetky telesá konfúzne bez akéhokoľvek rozlišovania a bude ich chápať akosi v zmysle jedného atribútu, napríklad atribútu súcna, veci atď....Napokon z podobných príčin vznikli aj pojmy, ktoré sa volajú všeobecné, ako človek, kôň, pes atď....všetci ľudia si nevytvoria tieto pojmy tým istým spôsobom, ale každý inak podľa toho, čo najčastejšie pôsobilo na jeho telo, čo si jeho myseľ najľahšie predstaví, alebo na čo si najľahšie spomenie.Napríklad tí, ktorí častejšie s obdivom uvažovali o postave ľudí, budú názvom človek rozumieť živočícha vzpriamenej postavy; ktorí sú však zvyknutí premýšľať o inom, vytvoria si o ľuďoch inú všeobecnú predstavu, napríklad, že človek je smejúci sa živočích, dvojnohý živočích, neoperený, živočích obdarený rozumom.
Ak človek premýšľa o slove jablko, a vzápätí prejde na plod, ktorý nemá s artikulovaným zvukom nič podobné, kým spoločné majú tieto dve veci len to, že na telo toho istého človeka často pôsobili obidve tieto veci, t.j. že tento človek často počul slovo jablko a pritom videl sám plod.
Rad a spojitost idei je totozna s radom a spojitostou veci./ Ordo et connexio idearum idem est ac ordo et connexion rerum.
( 1A4 ) => 2P7

Čo je omyl/Ako sa môžme mýliť?
Všetci ľudia sa rodia bez poznania príčin vecí.
Ľudia robia všetko za nejakým účelom, totiž kôli úžitku, po ktorom túžia. Tak dochádza k tomu, že sa vždy snažia poznať iba účelové príčiny vecí, ktoré sú už hotové, a akonáhle sa ich dozvedia, ukľudnia sa, pretože nemajú ďalšie dôvody k neistote.
Usilujeme sa tvrdiť o sebe a o milovanej veci všetko to, o čom si predstavujeme, že nám alebo milovanej veci pôsobí radosť; a naopak usilujeme sa popierať všetko to, o čom si predstavujeme, že nás alebo milovanú vec urobí smutnou.
...predstavy, ktoré myseľ má, samy osebe žiaden omyl neobsahujú, t.j. myseľ sa pri vytváraní predstáv nemýli. Mýli sa iba potiaľ, pokiaľ vyzerá tak akoby jej chýbala idea, ktorá vylučuje existenciu oných vecí, ktoré si predstavuje ako prítomné. Keby myseľ, pokiaľ si vytvára predstavy o neexistujúcich veciach, ako by boli prítomné, vedela, že tieto veci v skutočnosti neexistujú, potom by určite svoju schopnosť vytvárať predstavy rátala k prednostiam svojej prirodzenosti a nie k jej chybám....
Keď ľudia nadobudli presvedčenie, že sa všetky veci, ktoré sa dejú, dejú kôli nim, museli na každej veci považovať za hlavné to, čo je im najviac užitočné, a ako najcennejše hodnotiť to, čo na nich príjemné pôsobí. Museli si teda k vysvetleniu prirodzenosti vecí vytvoriť také pojmy, ako je dobro, zlo, poriadok, zmätok,teplo, chlad, krása, škaredosť.

Čo je poznanie?
Ľudia robia všetko za nejakým účelom, totiž kôli úžitku, po ktorom túžia. Tak dochádza k tomu, že sa vždy snažia poznať iba účelové príčiny vecí, ktoré sú už hotové, a akonáhle sa ich dozvedia, ukľudnia sa, pretože nemajú ďalšie dôvody k neistote.
Pretože ľudia nachádzajú v sebe i mimo seba nemálo prostriedkov, ktoré do značnej miery prispievajú k ich prospechu (ako napríklad oči k videniu, zuby ku kúsaniu, rastliny a zvieratá k výžive, slnko na svetlo, more k výžive ryb apod.) usúdili, že všetky veci v prírode možno považovať za prostriedky prispievajúce k ich prospechu.
..mnohé veci postihujeme a vytvárame si všeobecné pojmy:
1) z jednotlivých vecí, ktoré zmysly predstavujú nášmu rozumu ako skreslené, konfúzne a neusporiadané, a preto zvyčajne nazývam také vnemy poznaním z neistej skúsenosti
2) zo znakov, napr. po počutí, alebo prečítaní niektorých slov sa rozpamätáme na veci a vytvrárame si o nich nejaké idey podobné tým, prostredníctvom ktorých si veci predstavujeme.
Obidva tieto spôsoby uvažovania o veciach budem ďalej nazývať poznaním prvého druhu, domnienkou, či predstavovaním.
3) Napokon z toho, že máme spoločné pojmy a adekvátne idey vlastností vecí, tento spôsob budem volať rozumom a poznaním druhého druhu.
Okrem týchto dvoch druhov poznania, ako to ďalej ukážem, existuje ešte tretí, ktorý budeme volať intuitívnym vedením. Tento druh poznania postupuje od adekvátnej idey formálnej esencie niektorých atribútov boha k adekvátnemu poznaniu esencie vecí. (Pozn. vydavateľa - Myslí sa dedukcia, ktorá vychádza z jasnej a zreťeľnej idey boha , obsiahnutej v ľudskej mysli a dospieva až k poznaniu základných vlastností vecí.
Poznanie účinku závisí od poznania príčiny a zahŕňa ju v sebe.
Nepociťujeme a nevnímame nijaké iné jednotlivé veci okrem tela a modov myslenia.
Všetko, čo nastane v predmete idey tvoriacej ľudskú myseľ, musí ľudská myseľ postihovať, čiže v mysli bude nevyhnutne daná idea tej veci. To znamená, že ak je predmetom idey tvoriacej ľudskú myseľ telo, nemôže v tomto tele nastať nič, čo by myseľ nepostihovala.

Späť na zoznam kníh