Čo treba človeku vedieť, aby bol šťastný?

V srdci tých, čo snujú zlo, je podvod, kým v tých, čo šíria pokoj, je radosť.

A čo je, žiaci, ušľachtilá pravda konca utrpenia (stresu)? Práve tejto žiadostivosti úplné zaniknutíe vo voľnosti; je to Ponechanie, oslobodenie, zbavenie sa, nezávislosť. Kde však táto žiadostivosť začína miznúť, kde vykorenená zaniká? Tam kde je vo svete milé a príjemné, tam táto žiadostivosť začína miznúť, tak vykorenená zaniká. Či v minulosti, prítomnosti alebo budúcnosti, ktokoľvek vidí veci, ktoré prinášajú potešenie a rozkoš, ako pominuteľné (aničča), podliehajúce utrpeniu (dukkha) a bez ja (anattá), ako chorobu a hrôzu, ten prekonáva žiadostivosť.

Guatama Buddha (-563)

Arahat čiže svätec: Pre úplne oslobodenému žiaka, v ktorého srdci je mier, nie je ďalších úloh, nezostáva už nič, čo by mal ešte na ceste vykonať. Ako jednoliatou skalou nepohne vietor, tak žiadne tvary, zvuky, pachy, chute, dotyky, žiadne žiaduce či nežiaduce javy nespôsobí, aby zakolísal. Jasne vidí pominuteľnosť, neochvejná je však jeho myseľ, oslobodená. Kto zvážil všetky protiklady sveta, nemôže byť už ničím na svete vzrušený, je v mieri, povznesený, zbavený odporu a priania, hovorím, že prešiel za zrodenie a starnutie.

Guatama Buddha (-563)

Keby niekto položil otázku, či vôbec pripúšťam nejakú teóriu, malo by sa mu odpovedať takto: Dokonalý je oslobodený od akejkoľvek teórie, pretože Dokonalý pochopil, čo je telesnosť, ako vzniká a zaniká. Pochopil, čo je cítenie, ako vzniká a zaniká. Pochopil, čo je vnímanie, ako vzniká a zaniká. Pochopil, čo sú mentálne formácie, ako vznikajú a zanikajú. Pochopil, čo je vedomie, ako vzniká a zaniká. Preto hovorím, že Dokonalý získal úplné oslobodenie vyhasnutím, vyvanutím, zmiznutím, zatratením a zbavením sa všetkých názorov a mienky, všetkých sklonov vytvárajúcich mienky akéhosi "ja" či "moje."

Guatama Buddha (-563)

Konfucius - Kchung Fu-c’ (-551)

Kto žije podľa prírodných zákonov, stane sa šťastným, kto ich posudzuje, nešťastným.

Premýšľanie o zmyslových predmetoch
ťa pripúta k zmyslovým predmetom
narastie túžba, a začneš na nich lipnúť
zbav sa tej závislosti, vyvoláva len hnev;
v hneve je tvoja myseľ zmätená
Ak je myseľ zmätená, zabudneš na svoje skúsenosti
ak zabudneš na skúsenosti a stratí sa rozlišovanie;
zmizne rozlišovanie a ty minieš jediný zmysel života.
...
oddanie sa átmanu, je jeho pokojnou radosťou

Bhagavadgíta - Spev vznešeného (-400)

Epikuros (-341)

Smrť sa nás netýka, lebo všetko dobro a zlo sa zakladá na zmyslovych vnemoch, smrť však znamená koniec zmyslovej činnosti.

Epikuros (-341)

Tam kde sme my nie je smrť, tam kde je smrť, nie sme my.

Epikuros (-341)

Základnou príčinou utrpenia je náš všadeprítomný strach zo smrti. Desivá predstava nevyhnuteľnej smrti narušuje radosť zo života a neponecháva bez narušenia žiadne potešenie.

Epikuros (-341)

Práve tak ako lekár lieči telo, musí filozof liečiť dušu. Filozofia má len jeden poriadny cieľ - znížiť ľudské utrpenie , ktorého základnou príčinou je náš všadeprítomný strach zo smrti.

Epikuros (-341)

Základem šťastného života je slast, tedy neexistence bolesti duševní nebo fyzické. Zdrojem bolesti je převážně strach, a toho jsou podle něj 4 druhy, přičemž proti všem se dá bojovat: 1.strach, že nemůžeme dosáhnout štěstí - stačí si uvědomit, že jediným dobrem je radost, které dosáhneme tak, že budeme žít rozumně 2.strach z utrpení - stačí si říct, že je-li utrpení silné, nikdy netrvá dlouho a je-li dlouhodobé, pak není silné 3.strach z bohů - bozi ale žijí ve svém vlastním světě a o ten náš se prakticky nestarají, protože s ním nemají jakýkoliv kontakt; navíc je jejich touhou také blažený život, díky čemuž se lidem podobají 4.strach ze smrti - nejlépe jeho názor vyjádří tato citace: "...Protože pokud jsme tu my, není tu smrt, a když přijde smrt, pak tu nejsme my. Tedy ani živých se smrt netýká, ani mrtvých, ježto na ony se smrt nevztahuje a tito sami už nejsou..." (z dopisu Menoikeovi)

Aby sme bolesť znášali pokojne a vyrovnane, tomu najviac pro-speje, keď si uvedomíme, ako sa vraví, aké je to čestné.

Marcus Tullius Cicero (-106)

Toho, kto sa zamýš-ľa nad prírodnými javmi, nad menlivosťou ľudského života, nad slabosťou ľudského pokolenia, myšlienka na tieto veci nezarmu-cuje, ale naopak, práve vtedy si vari najskôr počína tak, ako mu káže rozum.

Marcus Tullius Cicero (-106)

nečakané príhody sa len nešťastnejšie javia, a to z dvoch príčin: po prvé je to nedostatok času, aby sme mohli zvážiť veľkosť nehody; po druhé, zármu-tok robí ťažším zdanie, že sme si nešťastie zapríčinili vlastnou vi-nou, tým, že sme ho včas nepredvídali a nevyhli sa mu. Že je to tak, to najlepšie dokazuje čas, ktorý má taký zmierňujúci účinok, že nielen oslabuje, ale v mnohých prípadoch úplne odstraňuje zármutok, aj keď zlo naďalej pretrváva.

Marcus Tullius Cicero (-106)

ťažkosti vyplývajúce z chudoby sa usilujeme uľahčiť výkla-dom o tom, aké nepatrné a malé sú prirodzené potreby človeka – alebo prechádzame v reči od teoretického výkladu k príkladom: spomenieme Sokrata, Diogena40

Marcus Tullius Cicero (-106)

Tomuto druhému spôsobu útechy sa podobá také utešovanie, ktoré dokazuje, že čo sa stalo, je ľudské. Úvaha o tom je totiž dôležitá nielen tým, že nás učí všímať si postavenie človeka, ale aj tým, že ukazuje, že je znesiteľné to, čo zniesli a znášajú ostatní ľudia.

Marcus Tullius Cicero (-106)

Skutočnosť, že nešťastie zniesli iní, spôsobuje, že vlastné nešťastia pripadajú ľudom oveľa menšie, než sa sprvu javili.

Marcus Tullius Cicero (-106)

Čo je teda účinnejšie, ak sa chceme zbaviť zármutku, než poznanie, že zármutok je zbytočný a že nemá zmysel sa mu pod-dávať? Veď ak je možné sa ho zbaviť, je možné sa mu aj nepod-dávať. Treba teda priznať, že zármutku sa poddávame z vlastnej vôle a vedome.

Marcus Tullius Cicero (-106)

je to mylná predsta-va, že sa mŕtvym zavďačíme, ak budeme za nimi veľmi trúchliť. K tomu ešte pristupuje akási babská povera; poniektorí sa totiž domnievajú, že nesmrteľným bohom sa viac zapáčia tým, že po ich zásahu pokorne doznajú, že úder ich zdrvil a zrazil na kole-n

Marcus Tullius Cicero (-106)

Skúsenosť najlepšie dokazuje, že bolesť zmierňuje čas. Ale túto silu nemá čas sám, lež dlhé premýšľanie.

Marcus Tullius Cicero (-106)

Bolesť teda čas nelieči sám osebe, lež dlhé pre-mýšľanie, že v tom, čo sa udialo, nie je nič zlé.

Marcus Tullius Cicero (-106)

Ani útecha „Nie si sám, ktorého to postihlo“ nie je síce naj-vynikajúcejšia, hoci je dosť zvyčajná a často aj prospešná.

Marcus Tullius Cicero (-106)

Vidíme napríklad, že aj zármutok trúchliaceho člove-ka sa zmierni, keď ho pokarháme za jeho slabosť a zoženštenosť, alebo keď na druhej strane pochválime pevnosť a vyrovnanosť tých, čo ľudský údel znášajú bez reptania.

Marcus Tullius Cicero (-106)

Seneca (-4)

Predovšetkým dbaj na to, aby si snímal z vecí hrôzu a prehliadol, čo v nich je. Zistíš, že v nich nie je nič strašného okrem samotného strachu. To, čo sa stáva chlapcom, stáva sa i nám, chlapcom postarším. : ak osoby, ktoré majú radi, na ktoré si zvykli a s ktorými si hrajú, uvidia so škraboškou na tvári, vydesia sa. Ale je treba aby sme nielen ľuďom , ale i veciam dávali dole masku a navracali im ich tvár.

povedz si: „Toto zlé znamenie nie je predzvesťou ničoho, čo by sa týkalo mňa, ale iba môjho tela, môjho majetku, mojej povesti, mojich detí, alebo mojej ženy. Tak či onak, pre mňa sú všetky znamenia priaznivé, ak chcem, pretože nech sa stane čokoľvek, je v mojej moci mať z toho úžitok.”

Epiktetos (55)

Smrť a vyhnanstvo, a všetky ostatné zdanlivo strašné veci, nechaj predstúpiť každý deň pred svoj zrak, a zo všetkého najviac smrť, a nikdy nebudeš mať žalostné myšlienky, ani nebudeš po ničom príliš túžiť.

Epiktetos (55)

Nechci, aby sa veci, ktoré sa dejú, diali tak, ako si želáš ty, ale želej si, aby sa diali tak, ako sa dejú, a tvoj život bude ubiehať radostne.

Epiktetos (55)

Marcus Aurelius (121)

Čo je to zomrieť? Ak vezmeme do úvahy len vec samu a oddelíme od nej myšlienkovým rozborom všetky domyslenia obraznosti, potom nebudeme považovať smrť za nič iného než za úkon prírody: ak sa však niekto bojí úkonu prírody, je detinský. No smrť je nielen úkon prírody, ale prírode dokonca prospieva. – Taktiež treba rozjímať o tom, ako sa človek dostáva do styku s bohom, ktorou časťou svojej bytosti, a ako si počína táto jeho časť.

Marcus Aurelius (121)

Čo nás tu teda môže bezpečne viesť? Jedno jediné - filozofia. A jej príkaz je, aby sme božstvo vo svojom vnútri chránili pred zneuctením a krivdou a dopomáhali mu k víťazstvu nad rozkošou aj bolesťou, aby sme nič neurobili bezcieľne, nič podvodne ani pokrytecky a aby sme boli nezávislí na činnosti alebo nečinnosti kohokoľvek iného; aby sme sa ochotne podrobovali všetkým udalostiam a osudom, ktoré sa stávajú s presvedčením, že k nám prichádzajú odtiaľ, odkiaľ sme prišli my sami, a konečne aby sme očakávali smrť s odovzdanou mysľou ako prirodzené rozlúčenie prvkov, z ktorých sa každé stvorenie skladá.

Marcus Aurelius (121)

Čo je v tebe zlom, nemá svoj koreň v duši niekoho iného a samozrejme tiež v žiadnej premene a pretvorení toho, čo ťa obklopuje. Kde teda? V onej tvojej časti, ktorá vytvára predstavy o zlu. Nech teda nevytvára také predstavy, a všetko je dobré! A aj keby jej najbližší sused, tvoje chatrné telo, bolo rezané a pálená, aj keby hnisalo a hnilo, nech napriek tomu ona časť, ktorá si o tom tvorí predstavy, zachová svoj pokoj, to jest: nech je presvedčená, že nie je ani zlo ani dobro, čo sa môže rovnako prihodiť človeku zlému ako dobrému.

Marcus Aurelius (121)

Nech sa ti prihodí čokoľvek, bolo ti to už od večnosti nastrojené a celý rad príčin spojil tvoje bytie s touto príhodou.

Marcus Aurelius (121)

Kedykoľvek narazíš na niečiu nehanebnosť, hneď si polož otázku: "Je možné, aby neboli vo svete nehanebníci?" Nežiadaj teda nemožné, lebo aj tento je jeden z oných nehanebníkov, ktorí musia byť byť na svete.... Lebo keď si spomenieš, že musia byť aj takíto ľudia, budeš ku každému z nich zhovievavejší.

Marcus Aurelius (121)

..keď sa do našej predstavy priveľmi vtierajú "presvedčivé" veci, treba ich obnažiť, spoznať ich bezcennosť a zabaviť ich krásneho vzhľadu, ktorý im dodával vznešenosti. Lebo zaslepenie je nebezpečný podvodník a najväčšmi ťa klame vtedy, keď sa ti zdá, že sa zaoberáš najcennejšími vecami.....Ako si môžeme myslieť pri pečenom mäse a podobných jedlách: "Toto je mŕtvola ryby, toto mŕtvola vtáka alebo prasiatka" ... pri purpure: "Toto je ovčia vlna zafarbená krvou lastúry," tak i pri veciach týkajúcich sa obcovania ľudí možno povedať, že je to vzájomné trenie pohlavného údu a vylučovanie hlienu spojené s akýmsi kŕčovitým pocitom.

Marcus Aurelius (121)

Ak budeš pokladať za dobro alebo za zlo to, čo sa ti môže nepredvídane prihodiť, tak kedykoľvek sa ti prihodí takéto zlo alebo sa ti nedostane takéhoto dobra, zaiste sa pohoršíš na bohov a prejavíš nenávisť voči ľuďom, už či budú naozaj príčinou nehody a nezdaru, alebo ich len budeš upodozrievať... Ale ako budeme pokladať za dobro a zlo len veci, ktoré sú v našej moci, nezostáva nám nijaká príčina ani nič bohom vyčitovať ani zaujať nepriateľský postoj voči ľuďom.

Keď myseľ uvažuje sama o sebe a o svojej schopnosti konať, raduje sa, a to tým viac, čim zreteľnejšie si predstavuje túto svoju schopnosť.

Benedictus de Spinoza (1632)

Spokojnosť so sebou samým je radosť, ktorá vzniká z toho, že človek uvažuje sám o sebe a o svojej schopnosti konať.

Benedictus de Spinoza (1632)

Potom sa mi videlo, že toto zlo vzniká aj z toho, že všetko naše šťastie a či nešťastie závisí iba od jednej jedinej veci, a to od kvality objektu na ktorom visíme celým svojím srdcom. Lebo veru pre to, čo nemilujeme, nikdy sa s nikým nepoškriepime, nebudeme nikdy žialiť, ak to zahynie, nepochytí nás nijaká závisť, ak to má iný v svojej moci, nijaký strach, nijaká nenávisť, a ak sa mám dobrovoľne vyjadriť, nebude nijakých duševných otrasov, čo sa práve všetko stáva pri našej láske k pominuteľným veciam...

Benedictus de Spinoza (1632)

Ozajstné dobro pre človeka je poznanie jednoty duše s celou prírodou.. a všetko, čo mu môže byť prostriedkom umožňujúcim dospieť k tomuto cieľu, volá sa ozajstné dobro..

Benedictus de Spinoza (1632)

Ale už láska k večným a nekonečným veciam je pre dušu číra radosť a blaženosť, len ona sama je všetkého smútku zbavená.

Benedictus de Spinoza (1632)

Šťastie teda nie je nič iného ako spokojnosť ducha, ktorá vzniká z intuitívneho poznania Boha. Ale zdokonalovanie intelektu nie je nič iného, než poznávať Boha, jeho atribúty a jeho konanie, ktoré plynie nutne z jeho prirodzenosti.

Benedictus de Spinoza (1632)

Treba sa na svet pozerať z pohľadu večnosti.

Benedictus de Spinoza (1632)

Paul Heinrich Dietrich von Holbach (1723)

Ľudské pokolenie sa stalo preto nešťastným, lebo sa mýlilo.

Pojmové abstraktné poznanie (Vernunft) pomáha vidieť celok, nielen nás. Preto odstraňuje strach so smrti. Takého charakteru je filozofia Bruna a Spinozu. (ad Benedictus de Spinoza)

Arthur Schopenhauer (1788)

Chod sveta je úplne nezávislý na našej vôli, ak nás má postretnúť nejaké nešťastie, nemôžeme sa mu nijako vyhnúť. Naše utrpenie pozostáva z nepomeru medzi našimi túžbami a chodom sveta. Ak chceme byť šťastní, jedno z toho treba tomu druhému prispôsobiť. Kedže chod sveta nie je v našej moci... (ad stoicizmus a podstata jeho učenia)

Arthur Schopenhauer (1788)

Soren Kierkegaard (1813)

Veriaci človek vlastní večne istý protiliek na zúfalstvo; možnosť; pretože v Bohu je v každom okamihu všetko možné.

Soren Kierkegaard (1813)

Keď sa človek dostane do krajnosti, keď z ľudského hľadiska už niet nijakej možnosti - vtedy je otázkou, či bude veriť, že Bohu je všetko možné, teda či bude veriť. Táto formula však znamená stratu rozumu; veriť totiž znamená stratiť rozum, aby človek získal Boha.

Zdá sa, ak len som nepočul zle, že medzi kresťanmi existuje kritérium pravdivosti, ktoré sa volá ‚dôkaz sily‘. ‚Viera robí šťastným: preto je pravdivá.‘..... Že viera za určitých okolností robí blaženým, ale že blaženosť nerobí z fixnej idey pravdivú ideu, že viera hory neprenáša, ale že ich stavia tam, kde neboli: o tom sa možno presvedčiť letmou obchôdzkou v blázinci.

Friedrich Nietzsche (1844)

Erich Fromm (1900)

Úzkosť a neistota, ktoré sú vyvolávané nebezpečenstvom straty, v existenčnom spôsobe bytia neexistujú. Ak som to, kto som a nie to, čo mám, nikto ma nemôže o niečo pripraviť, alebo ohroziť moju istotu a môj pocit identity.

Emócie sú falošné hodnotenia (názory, súdy), ktoré si tvoríme rozumom. Preto sa da na nich pracovať, tým že pracujeme na rozume. Platí to aj pre negatívne a aj pre pozitívne emócie. Z týchto princípov vychádza aj kognitívna psychoterapia. (ad stoicizmus)

Niekto (2019)

Všetko naše utrpenie pochádza z toho omylu, že existujú nejaké nemenné veci, ktoré sú hodné nášho obdivu alebo odporu.

Niekto (2019)

Skúmanie otázky, ako myšlienky spúšťajú emócie i ako sa telesné emócie stávajú druhom myšlienok, ktorým hovoríme pocity, poskytuje výnimočný náhľad na vzťah tela a vedomia, čo je zreteľne odlišné vyjadrenie jednotného, bez akýchkoľvek švov prepojeného ľudského organizmu. Toto úsilie však má praktickejšie výsledky. Vysvetlenie neurobiologie pocitov a emócií, ktoré sú s nimi v úzkom vzťahu, pravdepodobne prispeje k účinnému liečeniu niektorých hlavných príčin ľudského trápenia, napríklad depresie, bolesti a závislosti na drogách.

Niekto (2019)

Dívaj sa na svet široko a nie úzko. Ak sa dívaš na svoje problémy úzkym pohľadom zdajú sa veľké, ale keď rozšíriš svoj pohľad, zmenšia sa.

Niekto (2019)

Každá trampota má svou mez, kdeže nářky tvé jsou dnes, vždycky dúvod máš žít dál...

Niekto (2019)

Nič neočakávať !

Niekto (2019)

Netreba sa žiadnym činom chváliť a ani ho ľutovať.

Niekto (2019)

Šťastie sa ukrýva v schopnosti zabudnúť na to, čo nemožno získať späť.

Niekto (2019)