Je smrť zlá?

Ten totiž, kto patrí ešte medzi živých, má nádej, lebo živý pes je na tom lepšie ako mŕtvy lev. 5 Živí vedia, že zomrú, ale mŕtvi nevedia nič. Niet pre nich viac odmeny, lebo ich pamiatka je zabudnutá.

Tento človek je pri narodení a získaní tela spojený so zlami. Ak odchádza, pri umieraní, necháva zla za chrbtom. / Verily, this person, by being born and obtaining body, is joined with evils. When he departs, on dying, he leaves evils behind.

Védanta - upanišady (-800)

Guatama Buddha (-563)

Človek, ktorý žil múdro, sa nemusí báť ani smrti. / Even death is not to be feared by one who has lived wisely.

..berú život ako nejaký výrastok, jako nejaký zbujnelý nádor, smrť - to je pre nich čosi takého, ako keď boliak praskene, ako keď vytečie nežiť, tí dozaista nepochopia, prečo by mali dávať tomu alebo onomu, smrti či životu, prednosť pred tým druhým. (ad taoizmus)

Konfucius - Kchung Fu-c’ (-551)

Sokrates (-470)

Lebo báť sa smrti, občania, nie je nič iné ako vzbudzovať zdanie, že človek je múdry, hoci nie je; je to totiž domnienka, že človek vie, čo nevie. Nikto totiž nevie, či práve smrť nie je pre človeka zo všetkého najväčším dobrom, ľudia sa je však boja, akoby bezpečne vedeli, že je najväčšie zlo. A nie je potom tá najnehabnejšia nevedomosť spočívajúca v tom, že sa človek domnieva, že vie, čo nevie?.

Sokrates (-470)

Uvážme však aj to, že je veľká nádej, že je to niečo dobré. Smrť je totiž jedno z dvoch; totiž alebo nie je nič a mŕtvy nemá o ničom nijaký pocit, alebo je smrť podľa toho, čo sa povráva, akási premena a pre dušu presťahovanie sa z tohto miesta na iné. Ak teda pri smrti niet nijakého pocitu, ale je to spánok, keď človek zaspí a nemá vôbec nijaký sen, potom by smrť bola obdivuhodným ziskom. Myslím si totiž: keby si mal niekto vybrať tú noc, v ktorej tak spal, že sa mu vôbec nesnívalo, a porovnávať s ňou ostatné noci a dni svojho života a po uvážení povedať, koľko dní a nocí v svojom živote prežil lepšie a príjemnejšie ako spomínanú noc, myslím, že by v provnaní s ostatnými dňami a nocami ani sám perský kráľ, nieto ešte obyčajný človek, nenašiel veľa takých nocí.

Poznaj nezrodené To, poznaj nesmrteľné To, poznaj nekonečné to, nikdy nepremenné; Nemysli si, že konáš skutok, čo zabíja. Nemysli si, že máš moc, aby si k tomu dal povel.

Bhagavadgíta - Spev vznešeného (-400)

Smrť je nevyhnutná k zrodeniu. Zrodenie je nevyhnutné pre smrť. Nemal by si smútiť pre to, čo je nevyhnuteľné.

Bhagavadgíta - Spev vznešeného (-400)

ŠRÍ KRŠNA : Prichádzam ako Čas, ničiteľ ľudí. pripravený, až nastane hodina ich skázy. Všetky tieto zástupy musia zomrieť, udri, alebo zadrž svoju ruku, na tom nezáleží. A preto udri. Získaj kráľovstvo, moc a slávu. Ardžuna, vzmuž sa, obratný lukostrelec. Je iba zdanie, že zabíjaš. To ja som všetkých týchto mužov dávno zničil. Ty biješ mŕtvych, hrdinov odsúdených ku skáze.

Bhagavadgíta - Spev vznešeného (-400)

Čuang-c (-369)

Čuang-c' -ova manželka zomrela. Keď Huizi išiel prejaviť sústrasť, našiel Čuang-c'a sedieť s roztiahnutými nohami, búšiť na bubon a spievať. „Žil si s ňou, vychovávala tvoje deti a zostarla,“ povedal Huizi. „Malo by stačiť jednoducho neplakať pri jej smrti. Ale búšenie na bubon a spev - toto zachádza príliš ďaleko, alebo nie?“ Čuang-c' povedal: "Mýliš sa. Keď prvýkrát zomrela, myslíš si, že som nesmútil ako ktokoľvek iný? Pozrel som sa však späť na jej začiatok a čas pred jej narodením. Nielen čas pred jej narodením, ale čas predtým ako mala telo. Nielen čas predtým ako mala telo, ale čas predtým ako mala ducha. Uprostred spleti údivu a tajomstva nastala zmena a mala ducha. Ďalšia zmena a mala telo. Ďalšia zmena a narodila sa. Teraz došlo k ďalšej zmene a je mŕtva. Je to ako postup štyroch ročných období, jar, leto, jeseň, zima. "

Čuang-c (-369)

Keď mal pán Čuang-c' zomrieť, jeho učeníci mu chceli dopriať honosný pohreb. Majster Čuang povedal: „Beriem nebo a zem ako svoju vnútornú a vonkajšiu rakvu, slnko a mesiac ako svoj pár nefritových diskov, hviezdy a súhvezdia ako svoje perly a korálky, desaťtisíc vecí ako svoje pohrebné dary. S takto pripraveným mojím pohrebom, ako by mohlo zostať niečo nepripravené? Čo sa k tomu dá pridáť? “

Čuang-c (-369)

Učeníci povedali: „Bojíme sa, že vás zjedia vrany a dravce, Majster!“ Majster Čuang povedal: "Nad zemou by ma zožrali vrany a dravce, pod zemou by ma zožrali krtkovia a mravce. Jedného okradnete a druhému dáte - aká by to bola zmena?"

Čuang-c (-369)

Krásna pani Li, dcera strážcu ajských hraníc, tak veľmi nariekala,keď sa je zmocnili únosci zo štátu Ťin, až si slzami premáčala náprsenku. Keď sa potom dostala do kráľovského sídla a zdieľala s kráľom jeho lože a jedla s ním vybrané jedlá, neskoro ľutovala každej preliatej slzy. Viem ja, že nebudem raz ľutovať, že som dnes natoľko stál o život?

Čuang-c (-369)

život a smrť sú mu ronako veľké a neznamenajú preňho žiadny rozdiel. Nebo a zem sa môžu prevrátiť a jeho sa to ani nedotkne. On dobre pozná to, čo je bez falše, a s inými vecami si nevymení miesto.

Čuang-c (-369)

Nečakane ochorel majster Laj. Tažko dýchajúc, blížil sa k smrti, žena s deťmi nariekali v kruhu okolo umierajúceho. Majster Li, ktorý sa prišiel spýtať, ako sa nemocnému darí, sa rozhorčil: "Huš! Chodte preč odtiaľ a nerušte premenu!" Potom opretý o dvere, začal rozprávať s nemocným: " Je to veľkolepé! Čo z nás učiní stvoriteľ premien? Kam nás pošle? Urobí z nás pečeň krysy? Alebo snáď krovky nejakého chrobáka?"

Čuang-c (-369)

Vzal som na seba už raz ľudskú podobu, a keby som teraz začal povykovať, že nikdy nechcem byť nič iného než zasa len človek, veľký tavič by si o mne pomyslel, čo som to za neblahý kus človeka! Beriem nebe aj zem ako veľkú taviacu pec a stvoriteľa premien ako veľkého taviča pri nej a ochotne pôjdem kamkoľvek budem vyslaný.

Tam kde sme my nie je smrť, tam kde je smrť, nie sme my.

Epikuros (-341)

Marcus Tullius Cicero (-106)

Umierajúci si smrť ani neuvedomuje, niekedy dokonca pociťuje pritom slasť. Celý proces prebieha ľahko, nech je jeho podstata akákoľvek.

Marcus Tullius Cicero (-106)

Dajme tomu, že duša hynie rovna-ko, ako hynie telo. Cíti telo po smrti nejakú bolesť alebo pociťuje niečo vôbec? To nevraví nikto.

Marcus Tullius Cicero (-106)

Ak chceme mať v tejto veci jasno, smrť teda odvádza od zla, nie od dobra.

Marcus Tullius Cicero (-106)

Len ten, kto vníma, môže cítiť, že niečo nemá. Mŕtvy však nevníma. V prípade mŕtveho teda nemožno použiť výraz nemať, pociťovať nedostatok.

Marcus Tullius Cicero (-106)

Ale či práve to, že nie sme už schopní vnímať, nie je trpké? Bolo by to trpké, keby bol za tým pocit, že nám to chýba. Pretože je však zrejmé, že nič nemôže byť v tom, kto sám už nie je, akáže trpkosť môže prísť do úvahy u toho, kto ani necíti nijakú potre-bu, ani nevníma?

Marcus Tullius Cicero (-106)

A prestaňme hlúpo mudrovať ako nejaké staré baby, že je nešťastím zomrieť predčasne. Čo je to predčasne? Pred časom určeným prírodou? Veď príroda nám dala život len na istý čas, tak ako peniaze, a neurčila lehotu splatnosti. Prečo teda bedákaš, ak si ho vyžiada späť, keď sa jej zachce? Veď pod touto podmien-kou si ho dostal!

Marcus Tullius Cicero (-106)

pri rieke Hypanis, ktorá sa vlieva na európskej strane do Pontu, rodia sa nejaké živočíchy, čo žijú len jeden deň. Z nich teda tie, čo zahynú o ôsmej hodine po východe slnka, zahynuli vo vysokom veku. Tie, čo zahynuli pri západe slnka, boli už naozaj veľmi staré, najmä ak sa tak sta-lo v deň slnovratu.

Marcus Tullius Cicero (-106)

„Je však už načase sa rozísť: mne v ústrety smrti, vám v ústrety životu. Čo z toho je lepšie, vedia len nesmrteľní bohovia; z ľudí to asi nevie nikto.

Marcus Tullius Cicero (-106)

najväčším dobrom pre človeka je nenarodiť sa, a hneď za tým na druhom mieste je čo najskôr zo-mrieť.

Marcus Tullius Cicero (-106)

môže byť niečo lepšie, než uprostred životných lopôt usnúť a so zavretými očami oddať sa večnému spánku?

Prečo mi ukazuješ meče a ohne a zástup katov, ktorí robia okolo teba hurhaj.? Zanechaj tento svoj spievod, v ktorom sa skrývaš a hlupákov desíš. Si predsa smrť, ktorou nedávno opvarhol môj otrok alebo slúžka.

Seneca (-4)

Smrť nás buď zničí, alebo zbaví tela. Ak budeme prepustení, zostane nám po odňatí tela lepšia časť; ak budeme zničení, nezostane z nás nič, skonči sa všetko dobro rovnako ako zlo.

Seneca (-4)

..kto sa bojí smrti je rovnako pochabý ako ten, kto má strach zo staroby. Veď ako po mladom veku nasleduje staroba, tak po starobe prichádza smrť. Kto nechce zomrieť, nechce vlastne žiť.

Seneca (-4)

Preto báť sa smrti je známkou pochabosti, pretože isté veci sú očakávané a iba neisté sú predmetom obáv. Smrť má oprávnenú a nepremožiteľnú nutnosť.

Seneca (-4)

Ak sa niekomu dostane tej výhody, že ho staroba prepúšťa zo života bez náhleho preryvu a veľmi šetrne, veru sa sluší, aby všetkým bohom vzdával vďaku za to, že nasýtený bol dovedený k odpočinku pre človeka potrebnému a pre unaveného milému.

Seneca (-4)

Viacerí ľudia sa priblížia k smrti v hneve, ale radostne uvíta blížiacu sa smrť iba ten, kto sa na ňu dlho pripravoval.

Seneca (-4)

Čo je smrť? Buď koniec, alebo prechod. Nebojím sa ani prestať žiť, lebo je to to isté ako nezačať, ani prejsť inam, lebo všade inde mi bude menej tesno.

Seneca (-4)

Dobre umrieť znamená uniknúť nebezpečiu zlého života.

Seneca (-4)

Iste sa ti zdá korunovaným hlupákom ten, kto narieka, že tu nebol pred tisíc rokmi. Ale rovnako hlúpy je ten, kto narieka, že tu už o tisíc rokov nebude.

Seneca (-4)

Bol by si tuším statočnejší, keby mnoho tisíc ľudí zomieralo zároveň s tebou. V skutočnosti je tomu tak.

Seneca (-4)

Ako pri divadelnej hre, tak ani pri živote nezáleží na jeho dĺžke, ale na jeho prevedení.

Seneca (-4)

Marcus Aurelius (121)

Čo je to zomrieť? Ak vezmeme do úvahy len vec samu a oddelíme od nej myšlienkovým rozborom všetky domyslenia obraznosti, potom nebudeme považovať smrť za nič iného než za úkon prírody: ak sa však niekto bojí úkonu prírody, je detinský. No smrť je nielen úkon prírody, ale prírode dokonca prospieva. – Taktiež treba rozjímať o tom, ako sa človek dostáva do styku s bohom, ktorou časťou svojej bytosti, a ako si počína táto jeho časť.

Marcus Aurelius (121)

Aj keby si mal žiť tritisíc rokov a trebárs aj desaťkrát toľko, i tak si pamätaj, že nikto nestráca iný život ako ten, ktorý práve žije, a že iný život nežije než ten, ktorý stráca. Príde teda najdlhší život na jedno s najkratším; pretože prítomnosť je všetkým rovnaká a stratená nám nepatrí, a tak sa javí to, čo strácame, len ako okamih. Veď nikto predsa nemôže stratiť ani minulosti, ani budúcnosti, lebo ako by ho kto mohol pripraviť o to, čo nemá?

Marcus Aurelius (121)

Ak však nie je pre prvky samé nič hrozného v tom, že sa každý z nich ustavične premieňa v iný, prečo sa má niekto obávať premeny a rozlúčenia všetkých dohromady? Veď sa to deje v zhode s prírodou; a čo sa deje v zhode s prírodou, nie je zlo.

Marcus Aurelius (121)

Smrť je niečo podobné ako zrodenie; tajomstvo prírody: zlúčenie prvkov a ich rozlúčenie, ale vcelku nič také, za čo by sa niekto musel hanbiť, lebo nie je v rozpore s prirodzenosťou rozumného tvora ani so spôsobom jeho vybavenia.

Slava je tak sladka,ze mame radi vsetko s cim je spojena, trebars i smrt.

Blaise Pascal (1623)

Arthur Schopenhauer (1788)

Individuum odchádza vôľa ostáva. Tá istá vôľa v iných indivíduách. Z toho vyplýva útecha - my sme tá vôľa, ktorá ostáva.

Arthur Schopenhauer (1788)

Pri trápení sa utešujeme myšlienkou na smrť, pri smrti sa utešujeme myšlienkou na trápenie.

Arthur Schopenhauer (1788)

Pri smrti individualita odchádza, ale tá istá vôľa ostáva v nových individuách, čo zabezpečuje silná sexuálna potreba a prebytok semien. Útechou pri smrti by malo byť pomyslenie, že my sme tá vôľa, ktorá ostáva.

Arthur Schopenhauer (1788)

Zúfať si zo smrti, je akoby si slnko zúfalo : Beda mi, idem do večnej noci !

Arthur Schopenhauer (1788)

Smrť pre nás: najvyššia hra, hra o život. Smrť pre prírodu: Na smrti a živote indivídua vôbec nezáleží. Bezstarostne vystavuje svoje deti tisíckam hroziacich nebezpečenstiev, bez dozoru a to preto, lebo vie, že keď spadnú, spadnú do jej náručia, kde sa narodili a že pád je iba vtipom.

Arthur Schopenhauer (1788)

Oveľa viac utrpenia prináša pomýšľanie na smrť, než smrť sama.

Ak skutočnosť sveta odpadá, tak aj smrť sa stáva čímsi neskutočným. V Evanjeliu sa pojem prirodzenej smrti vôbec nevyskytuje. Smrť nie je mostom ani prechodom, vôbec v ňom nie je spomenutá, pretož prináleží do celkom iného, iba zdanlivého sveta. Čas, fyzický život a jeho krízy pre hláateľov radostného posolstva vôbec neexistujú. (ad Kresťanstvo, Ježiš Nazaretský)

Friedrich Nietzsche (1844)

Sigmund Freud (1856)

Pudy k sebazáchove, k moci , k sebarealizácii... sú čiastočné pudy, slúžiace tomu, aby si organizmus zabezpečil sebe vlastnú cestu k smrti a vyhol sa iným možnostiam návratu do anorganického. presadzuje si to svoje napriek celému svetu a chce zomrieť iba svojím spôsobom... Pritom dochádza k tomu paradoxu, že žijúci organizmus sa najsilnejšie bráni vplyvom (nebezpečenstvám), ktoré by mu pomohli dosiahnuť jeho životný cieľ veľmi rýchlo (takpovediac skratkou)...

Sigmund Freud (1856)

Pretože smrť býva považovaná za najhoršie nešťastie, ktoré môže človeka postihnúť, verí sa, že zosnulí sú so svojím osudom veľmi nespokojní.

Sigmund Freud (1856)

Podľa názorov prírodných národov umiera človek iba zabitím, či už násilným spôsobom, alebo následkom kúziel, a už preto sa považuje duša za pomstichtivú a podráždenú

Smrť neexistuje a to ju robí tak traumatickou. Smrť sa nedá integrovať do nášho sveta.

Slavoj Žižek (1949)

Niekto (2019)

V skutočnosti by bol večný život pohromou. Predstav si napríklad obchodníka, ako umrie a jeho duša bude po milióny rokov poletovať a pamätať si, že kedysi predávala škoricu, kvasnice a fazuľu a že jeden zákazník mu dlhuje osemnásť grošov. Alebo dušu spisovateľa, ktorá po desiatich miliónov rokoch bude nariekať nad zlou kritikou. Duše nezostávajú rovnaké. Vyvíjajú sa. Ak zabudnú na minulosť, už to nie sú tie isté duše.

Niekto (2019)

Bohovia nemajú prečo zatracovať vraždu, kedže život po smrti je ten ozajstný, večný.

Niekto (2019)

Zlo neexistuje, to sa nám iba tak zdá. Napr. smrť pokladáme za zlú, za koniec všetkého, ale v skutočnosti žijeme aj po smrti, preto sa nám len zdá, že smrť je zlá, ale v skutočnosti na nej nič zlé nie je.

Je celkom ľahké opierať sa o smrť, keď je vzdialená, keď má podobu abstraktnej predstavy, kým ju ešte necítime vo svojich bunkách, kým nám jej tieň nepadá na viečka. Ocitnúť sa v bezprostrednej blízkosti smrti je však už úplne iná vec.

Evanjelium podľa Jóba (2019)

Niekto (2019)

Ja sa smrti nebojím. Než som sa narodil, bol som mŕtvy miliardy a miliardy rokov a vôbec mi to nevadilo.

Niekto (2019)

Moje ja ako dieťa tu už nie je, nie tým že zomrelo, ale tým že som vyrástol.

Niekto (2019)

Smrť je oslobodenie sa zo zajatia času.

Niekto (2019)

Smrť jedného je tragédia, smrť miliónov je štatistika.

Niekto (2019)

Sú ľudia, ktorí vravia, že život je nakopením samého nešťastia, čo by znamenalo, že naša existencia je nešťastím, ale ak je život nešťastím, tak je smrť jeho pravým opakom, teda šťastím, lebo smrť je rubom života.

Niekto (2019)

Prechod zo živého človeka do mŕtveho je strašne ľahký. Je to tenký ľad. Zomrieť nie je vôbec zložité. My to máme v našej kultúre zakorenené…Ako veľkú vec.....Niežeby som chcel zomrieť, to ani náhodou, ale po týchto skúsenostiach sa mi zdá, že smrť nie je žiadna veľká dráma. Je to proste len posledný výdych – a nazdar.

Keď zomriem, pokojne sa rozplyniem do ničoty. Žiadne predstavenie, nech aj akokoľvek skvelé, nemôže byť skvelé naveky.

O zmysle života (2019)