Cesta za skutočnosťou bez metafyziky

Späť na zoznam kníh


Cesta za skutočnosťou bez metafyziky

Kniha o tom, či možno poznať objektívnu skutočnosť, alebo naše poznanie vždy bolo je a bude subjektívnym omylom, ktorý vždy mylne pokladáme za pravdu.

Autor:

<< 21 Lessons for the 2      Metafyzika >>

Úryvky z knihy ako odpovede na otázky:

Funguje modlitba?
Stredovekého náboženského Boha, modlitby ku ktorému sa ukázali zbytočnými, treba previesť na filozofického boha-prírodu, z ktorého už možno všeličo získať. Nie však modlitbami, ale jeho poznávaním a praktickým konaním podľa jeho zákonov.

Načo prosiť Boha, keď on aj tak vie čo potrebujeme?
Stredovekého náboženského Boha, modlitby ku ktorému sa ukázali zbytočnými, treba previesť na filozofického boha-prírodu, z ktorého už možno všeličo získať. Nie však modlitbami, ale jeho poznávaním a praktickým konaním podľa jeho zákonov.

Je boh ľudský výmysel?
Mimo seba, do vonkajška nijako nepreniká žiadna metafyzika, ktorá si do Kanta trúfala rozumom prenikať tam, kam zmysly nesiahali. Metafyzika nie je však zrušená, ale len prenesená z transcendentna do imanentna, konkrétne do človeka, z ktorého sa zrodila a bola prenesená do transcendentna. (ad Immanuel Kant )

Čo je to Boh?
Stredovekého náboženského Boha, modlitby ku ktorému sa ukázali zbytočnými, treba previesť na filozofického boha-prírodu, z ktorého už možno všeličo získať. Nie však modlitbami, ale jeho poznávaním a praktickým konaním podľa jeho zákonov.

Aká by mala byť spolocnosť? / Kto by mal vládnuť?
Demokracia a socializmus ako výtvory kresťanstva sú dobré len pre neúspešných, slabých, vyradených, otrokov, pre ľudské stádo, ktoré tieto inštitúcie povzniesli z najnižšieho stupňa hierarchie samých ľudí na najvyšší stupeň a pripísali im dôstojnosť a vzorovitosť

Čo je to moc?
Poznanie je moc, znamená poznanie nezávislej skutočnosti, ktorú keď poznávame pravdivo, teda v jej skutočnosti a riadime sa podľa toho, získavame nad ňou moc.
Koľko vieme, toľko môžeme.

Čo je múdrosť?
Koľko vieme, toľko môžeme.

Čo treba človeku vedieť, aby bol šťastný?
Ľudské pokolenie sa stalo preto nešťastným, lebo sa mýlilo.

Čo je to zlo?
Omyl je však len zlomkom zla. Zlo vo svojej pravej (najpravejšej) podobe, zlo ako také vystupuje v morálke. V nej si ho najviac uvedomujeme, lebo v nej nás páli najviac. Tu ide o úroveň medziľudských vzťahov a často o sám život.
Zlo dopúšťa na nás evolúcia, núti nás ísť za dobrom, nie však aby sme sa zla zbavili, ale aby sme sa pomocou neho zachovávali. Zlo, nedostatok nás naučil tvoriť, myslieť, byť proti zlu a zdokonaľovať sa. Oslava človeka si vyžaduje predovšetkým oslavu zla, ktoré urobilo z neho to, čím je.

Čo je to možnosť,a aký je jej vzťah ku skutočnosti. Je všetko mozné?
Tvrdiť a popierať jedno a to isté sa nám nedarí: to je subjektívna skúsenostná veta, nevyjadruje sa ňou nijaká nevyhnutnosť, ale len nemohúcnosť.

Čo je to kauzalita?

Kauzálne spojenia spojenia sú dedičstvom z mytologických čias. Vtedy sme si mysleli, že pôvodcom, príčinou všetkých dejov je niekto živý, duchovia, nadprirodzené sily. Neskôr sme sa týchto predstáv zbavili, ale príčinnosť sme vniesli do seba a len zo seba, z nášho stvoriteľského Ja ju teraz vnášame aj do vecí. Napokon ju ani v realite nenachádzame, lebo najprv zisťujeme účinok, povedzme nejakú chorobu, a až potom hľadáme príčinu, ktorej nájdenie nie je nikdy isté.

Odkiaľ prichádza zlo?
Ľudské pokolenie sa stalo preto nešťastným, lebo sa mýlilo.

Existuje niečo večné a nemenné?
Trocha emócie vznikajúcej pri slove, teda pri nazeraní podobných obrazov, pre ktoré máme jedno slovo - táto emócia je to spoločné, základ pojmu..... Akýmsi sprostredkovateľom medzi týmito základmi a skutočnou metafyzikou je bytie - pojem vytvorený v poznaní na základe zdanlivého státia, ale prenesený do transcendentna ako transcendentný základ skutočnej metafyziky. V tejto metafyzike tiež vyjadruje stojatosť a aj jeho trvalosť, nemennosť, večnosť dokonalosť. Nietzsche ho ako takéto odmietal, pretože státie a dianie sa vylučujú...
Pojem substancie je dôsledkom pojmu subjektu: nie naopak! Je to teda pseudopojem, ktorého základ, Ja sme preniesli do objektu a tam sme ho urobili substanciou celého sveta, stojacou, večnou, bytím, kým naše Ja nazývame niekdy substanciou, niekedy len podstatou, duchom, ale s takým vlastnosťami aké má aj substancia. Substancia je zase teda len antropomorfizmus.
Koreň predstavy substancie je v jazyku, nie v bytujúcne mimo nás.

Čo je podstata a čo akcident?
Z pojmov ako základu zrovnakosťovania, zozákoňovania, zjednodušovania, spodstatňovania a tak ďalej vychádza teda skresľovanie a znásilňovanie žitej skutočnosti, ale užitočné, nezabúda Nietzsche často dodať.
Pojem substancie je dôsledkom pojmu subjektu: nie naopak! Je to teda pseudopojem, ktorého základ, Ja sme preniesli do objektu a tam sme ho urobili substanciou celého sveta, stojacou, večnou, bytím, kým naše Ja nazývame niekdy substanciou, niekedy len podstatou, duchom, ale s takým vlastnosťami aké má aj substancia. Substancia je zase teda len antropomorfizmus.

Existujú mimozemšťania?
Našu zem navštívíli mimozemšťania, lebo tu zanechali stopy, ktoré inak nevieme vysvetliť.

Čo existuje?
Myslenie je neodvoditeľné, taktiež pocity: tým však ešte ani zďaleka nie je dokázané ako pôvodné alebo osebe súcne! Len sa konštatuje, že sa nemôžeme dostať zaň, pretože nemáme nič iné než myslenie a pociťovanie.
Pravý: po stránke citovej: to čo najsilnejšie podnecuje cit (ja); po stránke myslenia: - to čo poskytuje mysleniu najväčší cit sily; po stránke hmatania, videnia, počúvania: -to, pri čom treba klásť najsilnejší odpor. Teda podnietiť najvyššie stupne vo výkone, aby sa vzbudila viera, že objekt je pravdivý, to jest skutočný. Cit sily, boja, odporu navádza na to, že niečo, čomu sa tu odporuje, existuje.

Čo je to existujúce? Čo je to existovať?

Trocha emócie vznikajúcej pri slove, teda pri nazeraní podobných obrazov, pre ktoré máme jedno slovo - táto emócia je to spoločné, základ pojmu..... Akýmsi sprostredkovateľom medzi týmito základmi a skutočnou metafyzikou je bytie - pojem vytvorený v poznaní na základe zdanlivého státia, ale prenesený do transcendentna ako transcendentný základ skutočnej metafyziky. V tejto metafyzike tiež vyjadruje stojatosť a aj jeho trvalosť, nemennosť, večnosť dokonalosť. Nietzsche ho ako takéto odmietal, pretože státie a dianie sa vylučujú...

Čo je to skutočnosť?
Pravý: po stránke citovej: to čo najsilnejšie podnecuje cit (ja); po stránke myslenia: - to čo poskytuje mysleniu najväčší cit sily; po stránke hmatania, videnia, počúvania: -to, pri čom treba klásť najsilnejší odpor. Teda podnietiť najvyššie stupne vo výkone, aby sa vzbudila viera, že objekt je pravdivý, to jest skutočný. Cit sily, boja, odporu navádza na to, že niečo, čomu sa tu odporuje, existuje.

Čo je veda?
Pracovnou filozofiou väčšiny vedcov je existencia objektívnej reality a to, že nehľadiac na rôzne sociálne tlaky - dominantným motívom v histórii vedy je približovanie sa objektívnej realite.

Aký je vzťah filozofie a vedy?
Pracovnou filozofiou väčšiny vedcov je existencia objektívnej reality a to, že nehľadiac na rôzne sociálne tlaky - dominantným motívom v histórii vedy je približovanie sa objektívnej realite.

Čo je metafyzika?
Mimo seba, do vonkajška nijako nepreniká žiadna metafyzika, ktorá si do Kanta trúfala rozumom prenikať tam, kam zmysly nesiahali. Metafyzika nie je však zrušená, ale len prenesená z transcendentna do imanentna, konkrétne do človeka, z ktorého sa zrodila a bola prenesená do transcendentna. (ad Immanuel Kant )
Trocha emócie vznikajúcej pri slove, teda pri nazeraní podobných obrazov, pre ktoré máme jedno slovo - táto emócia je to spoločné, základ pojmu..... Akýmsi sprostredkovateľom medzi týmito základmi a skutočnou metafyzikou je bytie - pojem vytvorený v poznaní na základe zdanlivého státia, ale prenesený do transcendentna ako transcendentný základ skutočnej metafyziky. V tejto metafyzike tiež vyjadruje stojatosť a aj jeho trvalosť, nemennosť, večnosť dokonalosť. Nietzsche ho ako takéto odmietal, pretože státie a dianie sa vylučujú...

Čo je to filozofia?
Ak veda hovorí: to je pravda, to je omyl, filozofia sa pýta : čo je to pravda, čo je omyl?
Filozofia sa pohybuje na abstraktnej úrovni. Otvorila sa pred starými Grékmi ako nová oblasť poznávania skutočnosti a už ju nemohli obísť. Je to krásny historický jav, vidieť ako sa pred človekom, ktorý má pred sebou každý deň určitú skutočnosť, zrazu otvára medzera a vynára sa v nej nová, doteraz nevídaná skutočnosť, ktorá sa pred neho postaví ako výzva: vyvolal si ma a teraz ma skúmaj !
Filozofia je diskusia stá a tisícročí.
Pracovnou filozofiou väčšiny vedcov je existencia objektívnej reality a to, že nehľadiac na rôzne sociálne tlaky - dominantným motívom v histórii vedy je približovanie sa objektívnej realite.

Nie je všetko poznanie iba viera?
Napokon: Ak predpokladáme, že všetko je len stávanie, tak poznanie je možné len na základe viery v bytie

Čo je myslenie?
Keby si myslenie takto nepretváralo svet na veci, na čosi rovné sebe samému, nebolo by ničoho, čo by sa dalo nazvať poznaním.... Protikladom tohto sveta fenoménov nie je pravý svet (teda nadpozemský, nebeský, náboženský (T.M)), ale beztvarý, neformovateľný svet chaosu zmyslových zážitkov - teda iný druh fenoménov, pre nás nepoznateľný.
Myslenie je neodvoditeľné, taktiež pocity: tým však ešte ani zďaleka nie je dokázané ako pôvodné alebo osebe súcne! Len sa konštatuje, že sa nemôžeme dostať zaň, pretože nemáme nič iné než myslenie a pociťovanie.

Čo sú kategórie?
Sila vynaliezavosti, čo vybásnila kategórie, pracovala v službe potreby, totiž istoty, rýchlej zrozumiteľnosti na základe znakov a zvukov, skracovacích prostriedkov... Mocní urobili mená vecí zákonom a najväčší umelci abstrakcie spomedzi mocných stvorili kategórie.

Ako môžu slová vystihovať realitu?
celá žitá skutočnosť je v pohybe, deje sa. Dianie však musíme v poznávaní násilne zastavovať, a to predovšetkým pojmami, aby sme o veciach mohli vôbec niečo povedať. Pojmy sú pri povrchnom pohľade stále, platia dlhodobo a robia aj viac: robia veci rovnakými, zovšeobecňujú, zjednodušujú, lebo si nevšímajú detaily, veci zatrieďujú, kategorizujú, tvoria druhy, rody, zákony. Vytvárajú z chaosu zmyslových zážitkov poriadok, usporadúvajú, sprehľadňujú, a tak nám umožňujú vo veciach sa vyznávať, narábať s nimi podľa našich potrieb, kalkulovať s nimi, využívať ich. Je to zároveň skratkovité poznávanie, ktoré nám má umožňovať rýchlo si vytvoriť o veciach prehľad.
Z pojmov ako základu zrovnakosťovania, zozákoňovania, zjednodušovania, spodstatňovania a tak ďalej vychádza teda skresľovanie a znásilňovanie žitej skutočnosti, ale užitočné, nezabúda Nietzsche často dodať.
Najprv obrazy... Potom slová, používané pre obrazy. Napokon pojmy, možné len keď sú slová - zhrnutie mnohých obrazov pod čosi nenázorné, ale počuteľné (slovo). Trocha emócie vznikajúcej pri slove, teda pri nazeraní podobných obrazov, pre ktoré máme jedno slovo - táto emócia je to spoločné, základ pojmu. Že slabé pocity sa kladú ako rovnaké, že sa pociťujú ako tie isté, je základný fakt.
Sila vynaliezavosti, čo vybásnila kategórie, pracovala v službe potreby, totiž istoty, rýchlej zrozumiteľnosti na základe znakov a zvukov, skracovacích prostriedkov... Mocní urobili mená vecí zákonom a najväčší umelci abstrakcie spomedzi mocných stvorili kategórie.

Čo je omyl/Ako sa môžme mýliť?
Omyl je však len zlomkom zla. Zlo vo svojej pravej (najpravejšej) podobe, zlo ako také vystupuje v morálke. V nej si ho najviac uvedomujeme, lebo v nej nás páli najviac. Tu ide o úroveň medziľudských vzťahov a často o sám život.
Niekdajšia racionálnosť sa mení v nových podmienkach na iracionálnosť, pravdy na omyly, čiže nebola iracionálnosťou vždy. Pýtam sa však: Ak to teda neboli nikdy pravdy, ale vždy len omyly, nemáme teda pravdy ani my?
Neúplné zhistorizovanie pravdy vo filozofii je vidieť aj v tom, že vývojom prekonané pravdy sa ešte ani dnes často nepokladajú za niekdajšie pravdy, ale hneď od začiatku za omyly.

Čo je poznanie?
Nie objekt tvorí subjekt, ale subjekt si tvorí objekt. Pôvodný objekt (vec osebe) však nezaniká, lebo poskytuje aj naďalej subjektu materiál, z ktorého si on tvorí svet, pretože ho nemôže vytvoriť zo seba alebo z ničoho.
Keby si myslenie takto nepretváralo svet na veci, na čosi rovné sebe samému, nebolo by ničoho, čo by sa dalo nazvať poznaním.... Protikladom tohto sveta fenoménov nie je pravý svet (teda nadpozemský, nebeský, náboženský (T.M)), ale beztvarý, neformovateľný svet chaosu zmyslových zážitkov - teda iný druh fenoménov, pre nás nepoznateľný.
Poznanie je moc, znamená poznanie nezávislej skutočnosti, ktorú keď poznávame pravdivo, teda v jej skutočnosti a riadime sa podľa toho, získavame nad ňou moc.
Koľko vieme, toľko môžeme.
Ide o čosi podobné laickému ovládaniu súčasných elektronických strojov a prístrojov, ktorých dejom nerozumieme, ale ich ovládame. Pohybujeme sa len v žitej skutočnosti, ale našli sme úspešnú metódu diskusie s vonkajšou skutočnosťou, lebo ľudskej reči nerozume. Veď sme s ňou spojení, sme z nej, v nej a aj s ňou.... kto hľadá, nájde, lebo hľadá len doma, vo svojom.

Čo je to pravda?
Niekdajšia racionálnosť sa mení v nových podmienkach na iracionálnosť, pravdy na omyly, čiže nebola iracionálnosťou vždy. Pýtam sa však: Ak to teda neboli nikdy pravdy, ale vždy len omyly, nemáme teda pravdy ani my?
Pravý: po stránke citovej: to čo najsilnejšie podnecuje cit (ja); po stránke myslenia: - to čo poskytuje mysleniu najväčší cit sily; po stránke hmatania, videnia, počúvania: -to, pri čom treba klásť najsilnejší odpor. Teda podnietiť najvyššie stupne vo výkone, aby sa vzbudila viera, že objekt je pravdivý, to jest skutočný. Cit sily, boja, odporu navádza na to, že niečo, čomu sa tu odporuje, existuje.
Poznanie je moc, znamená poznanie nezávislej skutočnosti, ktorú keď poznávame pravdivo, teda v jej skutočnosti a riadime sa podľa toho, získavame nad ňou moc.
Neúplné zhistorizovanie pravdy vo filozofii je vidieť aj v tom, že vývojom prekonané pravdy sa ešte ani dnes často nepokladajú za niekdajšie pravdy, ale hneď od začiatku za omyly.
Pravda je teda tiež ľudská, poznávacia kategória, pravdu hľadá a tvorí len človek, ktorý vie, že sa často mýli, a práve preto chce mať pravdu; prirodzene, s prihliadaním na skutočnosť.
Tak zvané verifikácie sú v skutočnosti nepodarené pokusy o falzifikáciu.
Pravda nie je čosi, čo by tu bolo a čo by bolo treba nájsť a odhaliť - ale čosi, čo treba vytvoriť a čo poskytuje meno pre proces, ba čo viac pre vôľu k premáhaniu, ktorá osebe nemá konca.
Kritériom pravdy je narastanie citu moci.

Späť na zoznam kníh