Tuskulské rozhovory

Späť na zoznam kníh


Tuskulské rozhovory

Autor: Marcus Tullius Cicero

<< Darm mit Charme      Vnitřní kapitoly >>

Úryvky z knihy ako odpovede na otázky:

Čo potrebuje človek k tomu, aby bol šťastný?
cnosť sama stačí k bla-ženému životu.
Ak však cnosť závisí od všakovakých a neistých príhod a je len slúžkou Šťasteny a sama nemá toľko síl, aby sa mohla chrá-niť, potom sa obávam, že sa nebudeme môcť spoliehať na cnosť, ak budeme chcieť dosiahnuť ideál blaženého života, ale skôr do-máhať sa jej modlitbami k bohom.
Telo sa raduje – vraví – len tak dlho, pokiaľ cíti prítomnosť roz-koše, kým duša aj prežíva prítomnú rozkoš rovnako ako telo, aj sa teší na rozkoš budúcu a nedovolí, aby predchádzajúca rozkoš minulá vymizla z pamäti. Preto múdry bude prežívať stále a ne-pretržité rozkoše, lebo očakávanie budúcich rozkoší sa bude spá-jať so spomienkou na rozkoše, ktoré už prežil.
Duševné hnutia, nepokoje a zármutky sa dajú zmierniť tým, že prestávame na ne myslieť a myseľ upriamujeme na rozkoš.
Známy je výrok Antipatra z Kyrény,68 ktorý má v sebe mnoho pravdy, aj keď vyznieva trochu hrubo. Keď ho nejaké ženy z ulice ľutova-li pre jeho slepotu, povedal im: „To vravíte vy? A či aj noc nemá svoje rozkoše?

Načo sú dobrí filozofi?
tak pôsobí fi lozofi a: lieči duše, odstra-ňuje zbytočné starosti, oslobodzuje od žiadostí a zaháňa obavy.
približne rovnaký výsledok sa dostavuje u tých, čo sa vo-pred zamýšľajú nad svojím údelom, i u tých, ktorých rany hojí čas.
Úlohou utešiteľov je teda zármutok úplne zahladiť alebo ho utí-šiť, alebo ho čo najviac oslabiť, alebo ho potlačiť a nedovoliť mu, aby sa šíril ďalej – alebo odviesť myseľ človeka k iným veciam.Niektorí usudzujú, že jedinou povinnosťou utešiteľa je pre-svedčiť, že zlo vôbec neexistuje
Spomínajú sa aj určité prostriedky, ako treba zmierňovať zármutok tých, čo sú chudobní alebo nedosiahli úradné hodnos-ti a slávu. Osobitné učené traktáty sa píšu o vyhnanstve, o pohro-mách vlasti, o otroctve, o nemohúcnosti, o slepote a o všetkom možnom, čo zvyčajne nazývame pohromou.
keď napr. zatúžime po peniazoch a nezavoláme hneď na pomoc rozum ako nejakú sokratovskú medicínu, ktorá by túto túžbu vyliečila, vnikne zlo do žíl a usadí sa vo vnútri člo-veka, vznikne choroba a slabosť, ktoré sa nedajú odstrániť, lebo sa hlboko zakorenili. Takú chorobu nazývame lakomosť.

Čo je to duševná choroba?
Podľa mojej mienky múdreho postihuje zármutok.UČITEĽ: A nie aj ostatné duševné poryvy, ako sú strach, zmysel-ná žiadostivosť a hnev? To sú totiž asi stavy, ktorým Gréci vra-via pathé. Mohol by som to preložiť ako choroby – to by bol asi doslovný preklad –, ale nezodpovedalo by to nášmu jazykovému úzu. Gréci totiž označujú všetky pohnutia mysle, ktoré sa neria-dia rozumom, ako ľútosť, závisť, dychtivosť, radosť, slovom „cho-roba“
Podľa mienky našich predkov duševné zdravie spočíva v akom-si pokoji a vyrovnanosti. Duševný stav, ktorému chýbajú tieto vlastnosti, nazvali insania – choroba,
K duševným ochoreniam priraďujú približne tieto stavy: lako-mosť, ctižiadostivosť, prehnanú túžbu po ženách, tvrdohlavosť, pôžitkárstvo, pijanstvo, labužníctvo a podobne.
K poškodeniu tela môže však dôjsť aj nie z vlastnej viny človeka, kým k poškodeniu duše nie. Všetky duševné choroby a poruchy vznikajú totiž z toho, že sa zanedbá rozum, a preto sa vyskytujú len u ľudí. Zvieratá síce telesne trpia podobne ako ľudia, ale niet u nich duševných vzruchov.

Je boh ľudský výmysel?
A nič nedám ani na Homéra, ktorý vraví, že bohovia uniesli Ga-nymeda100 pre jeho krásu, aby Jupiterovi podával nápoje – je ne-spravodlivé takto zdôvodňovať takú ťažkú krivdu spáchanú na Laomedónovi. To si vymyslel Homér a preniesol ľudské vlast-nosti na bohov. Mne by bolo milšie, keby prenášal božské vlast-nosti na nás.

Čo je to mužnosť? Čo je to ženskosť?
Virtus – cnosť muža dostala totiž svoje meno od vir – muž. Vlastnosťou muža je však predovšetkým mužnosť, ktorá má dva podstatné znaky: pohŕdať bolesťou a pohŕdať smrťou.

Čo robíme?
Gréci si veľmi vysoko cenili aj geometriu a nebolo u nich sláv-nejších mužov nad matematikov, kým my sme spôsob využitia tejto disciplíny obmedzili len na praktické meranie a počítanie.
Egypťania balzamujú mŕtvych a nechávajú si ich doma. Perža-nia ich dokonca pred pochovaním zalievajú voskom, aby telo čo najdlhšie zostalo neporušené. Zvykom mágov zasa je dať najprv roztrhať mŕtvolu divej zveri a až potom pochovať. V Hyrkánii na to chovajú pre ľudové vrstvy obecné psy, vyššie vrstvy si chova-jú vlastné.

Čo je smrť?
veci obsahujúce zem a vodu pre svoju hmotnosť a váhu padajú v rovnakých sklonoch k zemi a moru a ďalšie dva prvky, oheň a vzduch, naopak: ako dva uve-dené predtým pre svoju hmotnosť a váhu sú unášané do stredu sveta, tak zasa tie sa vznášajú priamočiaro do nebeských výšin, a to buď preto, že ich už vlastná podstata unáša smerom nahor, alebo že ťažšie predmety celkom prirodzene odpudzujú ľahšie. Ak sa veci majú tak, je samozrejmé, že len čo duša opustí telo, či je povahy vzdušnej, t. j. ako dych, alebo ohňovej, vznáša sa hore. Ak je však duša dokonca číslo (výrok síce duchaplný, ale nejas-ný) alebo onen piaty ešte nepomenovaný prvok, ale dajúci sa po-chopiť, je potom ešte oveľa rýdzejšia a čistejšia, takže odlieta od zeme čo najďalej.
Len čo totiž duša dosiahne sféru podobnej ľahkosti a tepla, aké má sama, akoby sa dostala do rovnováhy a nepohybuje sa viac nijakým smerom. Tam je jej konečné a pri-23rodzené sídlo, pretože sa dostala na miesto, ktoré má podobné vlastnosti ako ona. Na tomto mieste už nič nepotrebuje a bude sa živiť a udržovať tými istými látkami, ktorými sa udržujú a ži-via hviezdy.
Veď celý život fi lozofov, ako vraví Sokrates, je prí-prava na smrť.31/ Či vari robíme inšie, keď odvraciame dušu od pôžitkov, teda od tela, od majetku, ktorý pomáha a slúži telu, od verejného života a od akejkoľvek činnosti, opakujem, či robíme niečo iné, než že dušu priťahujeme k nej samej, nútime ju, aby bola sama so sebou, a čo najďalej ju odpútavame od tela?
Odlučovať dušu od tela nie je nič inšie než učiť sa umierať.

Čo je duša?
Všetko totiž, čo sa pohybuje z vonkajšieho popudu, nemá ducha. Čo však má ducha, to má svoj vlastný vnútorný pohyb. A to je prirodzená schopnosť a sila vlastná duši. A keďže ona jediná zo všetkého má svoj vlastný stály pohyb, určite sa ani nenarodila a je večná.
či chápať dušu ako vosk, do ktorého možno odtláčať predmety, a pamäť ako odtlačky samých predmetov? A ďalej, aká obrovská musí byť tá plocha, aby bolo možné odtlačiť do nej také množstvo slov a obrazov?
Lebo ako oná nebeská podstata nemá v sebe ani prvok zemitý, ani vlhký, takisto nemá ani jeden z týchto prvkov ľudská duša. Ak však existuje nejaká piata podstata, ktorú po prvý raz spomí-na Aristoteles, je to prvok bohov aj duší.

Čo je človek?
Duša má totiž dve časti: jednu rozumovú, druhú nerozu-movú. Keď sa teda prikazuje, aby sme ovládali sami seba, prika-zuje sa, aby rozum krotil nerozumovú časť duše. Takmer všetky duše majú v sebe od prírody čosi poddajné, ponížené, poddan-ské, niečo, čo nemá dosť síl, niečo skleslé. Keby duše nemali nič iné, nebolo by na svete nič odpornejšie než človek.

Kto som? / a kam idem
Kto svojím duševným zrakom videl všetky ich obehy a pohyby, ten dokázal, že jeho duch je podobný duchu toho, kto ich na oblohe vytvoril.

Ako poznať seba samého?
Keď teda Apolón radí „Poznaj seba“, vraví „Po-znaj svoju dušu!“ Lebo telo je len akousi nádobou alebo akousi schránkou duše. Čo robí tvoja duša, robíš ty.

Bojovať či nebojovať?
Toto nesmierne úsilie duší po pravej chvále a cti vysvetľuje, pre-čo sa podstupujú nebezpečenstvá vo vojenských bitkách.

Byť či nebyť?
najkrutejšie telesné bolesti. Tie obyčaj-ne dokážu samy osebe človeka zlomiť. Ak trvajú pridlho a na-priek tomu nás preukrutne sužujú, prečo by sme ich mali zná-šať, dobrí bohovia, prečo by sme mali trpieť? Veď máme poruke prístav, večné útočisko, kde už nič necítime – smrť.

Ako filozofovať?
Kto však svoje myšlienky, keď ich dáva na papier, nevie jasne usporiadať, zrozumiteľne podať a či-tateľa nejako upútať, patrí k ľuďom, ktorí svoj voľný čas i literatú-ru využívajú nesprávne.
Ja, ktorý sa prikláňam k pravdepodobnosti, ani ne-môžem postúpiť ďalej nad to, čo sa mi javí ako pravdepodobné, a som preto pripravený aj vyvracať tak, že na ničom tvrdohlavo nezotrvávam, aj sa dať vyvracať tak, aby ma to nepoburovalo.
Preto sa mi vždy páčil spôsob stúpencov peripatetickej školy a Akadémie uvádzať v každom prípade aj protikladné stanovisko, nielen pre-to, že inak nemožno určiť, čo sa v tom-ktorom prípade najviac blíži pravde, ale aj preto, že je to veľmi dobré cvičenie v reči.
Ja sa budem pridŕžať svojej zásady: nedám sa sputnať nijakými názormi jednej školy, ktoré by sme mali vo fi lo-zofi i poslúchať, a znova a znova budem vyhľadávať to, čo je v tej-ktorej otázke najbližšie pravde.
ukážeme mu, aký malicherný, opovrhnutiahodný a bezcenný je predmet jeho túžby a aké je ľahké zadovážiť si ho odinakiaľ ale-bo inakšie, alebo vôbec naň nedbať. Niekedy musíme pozornosť takého človeka odviesť k iným záujmom, prácam, starostiam, zamestnať ho niečím iným a často ho musíme liečiť aj zmenou prostredia, tak ako chorých, ktorí sa nemôžu zotaviť. Nie ktorí takisto odporúčajú zahnať starú lásku láskou novou, tak ako sa vybíja klin klinom. Hlavne však treba takému človeku vtĺcť do hlavy, aké veľké šialenstvo je láska.
metódy tej školy, kto-rú podľa môjho názoru šíril aj Sokrates – skrývať svoj názor, vy-vádzať druhých z omylu a v každej debate hľadať, čo je najbližšie pravde.
Ty sa odvolávaš na moje slová a chceš ma usvedčiť tým, čo som niekedy povedal alebo napísal. To si nechaj pre iných, ktorí si vytvorili pevný systém a v diskusii sa pridŕžajú jeho zá-sad. My sa učíme každý deň a potom sa držíme toho, čo v nás vyvolalo najväčší dojem pravdepodobnosti. A tak sme sami slo-bodní.
Teba totiž neviažu ni-jaké putá k nejakej určitej škole a zo všetkých si vyberáš to, čo ťa najviac zaujme z hľadiska pravdepodobnosti.

Piť či nepiť?
Mne sa aspoň zdá, že v živote sa treba pridŕžať zásady, kto-rej sa pridržiavajú Gréci pri hýrivých hostinách: „Alebo pi, alebo odíď!

Prečo ne/študovať filozofiu?
Ak som sa teda nejako pričinil o zveľadenie rečníctva, ešte s väčším úsilím sa pustím do fi lozofi e, z ktorej pramenili aj moje rečnícke úspechy.
Filozofi a má totiž len málo sudcov, sama sa davu vedome vyhýba a dav sa k nej správa podozrievavo a nepriateľ-sky. Preto keby niekto chcel tupiť fi lozofi u všeobecne, môže rátať so sympatiami drobného ľudu, a kto by chcel napadať tú fi lozo-fi ckú školu, ktorej sa ja hlavne pridŕžam, môže nájsť veľkú oporu v ostatných fi lozofi ckých školách.
Môžeme vidieť ľahkovážnych a vystatovačných fi lozofov, pre ktorých by bolo bývalo lepšie, keby sa nič neboli naučili, fi lozo-fov bažiacich po peniazoch, iných za slávou, mnohých, ako otro-čia vlastným vášňam, takže ich slová podivuhodne protirečia ich životu.
človek nestály, naučil sa od Zenóna odvahe, ale cho-roba ho to odnaučila. Lebo keď mal obličkovú koliku, nariekal 71a vykrikoval, že niet ani kúštika pravdy na tom, čomu až dosiaľ veril o bolesti.

Ako žiť?
Ale ktoré sú to tie božské vlastnosti? Žiť plným životom, byť múdry, vynachádzať veci nové a pamätať si.
Isté však je, že človek ide smrti v ústrety s najpokojnejšou mys-ľou vtedy, keď na konci života má hrejivý pocit z dobre vykona-ných skutkov. Život každého človeka je dosť dlhý na to, aby si do-konale zastal povinnosti, ktoré mu ukladala cnosť.
Lebo pokiaľ sa ti bude zdať nehanebné a muža nedôstojné stenať, kvíliť a bedákať, dať sa premôcť a zoslabiť bolesťou, pokiaľ bude v tebe cnosť, dôstojnosť a slušnosť a ty si ich budeš hľadieť a podľa nich sa správať, iste bolesť ustúpi cnosti a jej sila ochabne tvojím odhodlaním.
Alebo sa teda musíme zriecť hrdinskosti, alebo musíme pochovať bo-l
Sila zvyku je veľká. Lovci trávia noci v horách na snehu, Indovia sa dajú páliť a bo-xer ani nemukne, keď dostáva od súpera údery päsťami, čo sú obkrútené okovanými remienkami.
„Vystríhaj sa každej hanebnosti, slabošstva a nemužnosti!
Všetko teda závisí od toho, ako si vieš rozkázať.
Keď však nijako nezmierni bolesť, načo máme zbytočne na seba vrhať han-bu? Veď čo je pre muža potupnejšie ako ženský plač?
Lež toto ponaučenie, ktoré tu dávam o bolesti, má širšiu plat-nosť. Podobným duševným vypätím treba vzdorovať všetkému, nielen bolesti. Keď vzplanie hnev, keď vzkypí vášeň, uchýľme sa do tej istej pevnosti! Chopme sa tých istých zbraní!
Gréci, ktorí sa nevyznačujú smelosťou, zato však rozvahou, pokiaľ sú jej ľudia schopní, nedokážu sa síce po-zrieť do očí nepriateľa, zato však choroby znášajú trpezlivo, ako sa na človeka patrí.
samo premýšľanie o tom, čo sa môže stať, všetky jeho ťažkosti veľmi zmierňuje a zoslabuje; ďalej chápe, že človek musí svoj údel znášať tak, ako človeku prislúcha; a napokon vidí, že nejestvuje nijaké zlo okrem viny a že o vine možno hovoriť len vtedy, ak sa stalo to, čomu človek mohol zabrániť.
Pohŕdajme ľudským údelom, nedbajme na smrť, bolesti a útrapy pokladajme za znesiteľné! Ak k tejto zásade dospejeme po náležitej a zrelej úvahe, vtedy je naša udatnosť silná a stála, len ak si náhodou nenamýšľame, že spôsobuje hnev, keď niekto koná niečo vášnivo, rázne a oduševnene.
treba dbať na to, aby sme sa vyvarovali poníženosti, pokory, slabošstva, chúlostivosti, aby nás nič nezlo-milo a neskormútilo.
Jestvuje vôbec človek, ktorý má do činenia s múzami, t. j. s ušľachtilou vzdelanosťou a učenosťou, ktorý by nechcel byť radšej týmto matematikom než oným tyranom?Ak pátrame, ako kto z nich žil a čo robil, jeden žil ponorený do rozumových úvah a skúmania a jeho záľubou bola tvorivá čin-nosť, čo je najpríjemnejšia potrava duší, druhý sa živil vraždami a bezprávím, opantaný vo dne v noci strachom.

Ako vychovávať deti?
Lykur-gove zákony vychovávajú mládež prekonávaním námah; lovom a behom, hladom a smädom, zimou a horúčavou. V Sparte do-konca vítajú chlapcov medzi dospelými mužmi bičovaním na ol-tári tak,

Je život dobrý alebo zlý?
O výnosnom obchode a prosperujúcom poľnohospodárstve hovoríme aj vtedy, keď obchodné podnikanie nie je vždy bezstra-tové a poľnohospodárstvo môže byť postihnuté častými živelný-mi pohromami, ale aj vtedy, keď hospodárske výsledky v oboch odvetviach sú prevažne úspešné. Práve tak aj život možno prá-vom nazvať blaženým aj vtedy, keď nie sú v ňom len samé dobrá, ale aj vtedy, keď v ňom vo veľkej väčšine a v podstatných veciach prevláda dobro.

Čo je to slasť?
Isté je, že pre človeka najväčšou slasťou je múdrosť – a tú prináša vysoký vek, aj keď nám uberá z ostatných slastí.
A zatiaľ čo tieto dve – vášnivá rozkoš a náruživá vášeň – sú vyvolávané predstavou dobra, druhé dve, čiže strach a zármu-tok, sú vyvolávané predstavou zla. Podstata strachu spočíva totiž v predstave veľkého zla, ktoré hrozí, podstata zármutku spočíva v predstave zla už prítomného,

Čo je to moc?
najkrajšie zo všetkého je duševná veľkosť a akási mohutná duševná sila, ktorá sa najvýraznejšie prejaví tým, že budeš opovr-hovať a pohŕdať bolesťou, a ktorá je tým krajšia, keď nestojí o to, aby ju ľudia videli a jej tlieskali, a raduje sa sama zo seba.

Čo je múdrosť?
Kto si teda uvedomuje vlastnú silu, ten nemá vô-bec strach, lebo sebaistota strach vylučuje. Kto však podlieha zármutku, podlieha aj strachu, lebo vždy sa bojíme prítomnosti toho, čo nám pôsobí zármutok, a to aj vtedy, keď nám hrozí, aj keď na nás už prichádza. Z toho vyplýva, že zármutok sa prieči odvahe.
Ale múdry je iba ten, kto je odvážny. Teda múdry zármutku nepodľahne.
ruka zdravá, keď opuchne? Alebo netrpí nejakou chybou iná časť tela, keď nabehne alebo opuchne? Práve tak je teda chybná aj rozjatrená alebo niečím prekypujúca duša. Ale duša múdre-ho nemá nikdy takú chybu, nikdy ničím neprekypuje ani sa ne-rozjatruje. Zato však duša nahnevaného človeka je taká.
zemi, alebo keď sa ideš zblázniť od strachu, že ťa nešťastie zlomí? Alebo vari pochybuješ o tom, že to všetko, i ten priveľký zármutok, i tá nadmerná radosť, majú svoj pôvod v omyle? Toto pomýlenie pôsobením času u nerozum-ných ľudí stráca na intenzite, a hoci predmet nešťastia zostáva ten istý,
Či teda nie je blažený človek zdržanlivý, duševne vyrovnaný, človek bez stra-chu, bez zármutku, ktorý sa vie krotiť v radosti a ktorého neovlá-da nijaká zmyselná vášeň? Ale múdry je taký vždy, teda je stále blažený.
Vlastnosťou múdreho človeka je totiž nerobiť nič, čo by potom mohol ľutovať, nič proti vlastnej vôli, ale všetko vynikajúco, dô-sledne, vážne, čestne.
Telo sa raduje – vraví – len tak dlho, pokiaľ cíti prítomnosť roz-koše, kým duša aj prežíva prítomnú rozkoš rovnako ako telo, aj sa teší na rozkoš budúcu a nedovolí, aby predchádzajúca rozkoš minulá vymizla z pamäti. Preto múdry bude prežívať stále a ne-pretržité rozkoše, lebo očakávanie budúcich rozkoší sa bude spá-jať so spomienkou na rozkoše, ktoré už prežil.

Čo treba človeku vedieť, aby bol šťastný?
Aby sme bolesť znášali pokojne a vyrovnane, tomu najviac pro-speje, keď si uvedomíme, ako sa vraví, aké je to čestné.
Toho, kto sa zamýš-ľa nad prírodnými javmi, nad menlivosťou ľudského života, nad slabosťou ľudského pokolenia, myšlienka na tieto veci nezarmu-cuje, ale naopak, práve vtedy si vari najskôr počína tak, ako mu káže rozum.
nečakané príhody sa len nešťastnejšie javia, a to z dvoch príčin: po prvé je to nedostatok času, aby sme mohli zvážiť veľkosť nehody; po druhé, zármu-tok robí ťažším zdanie, že sme si nešťastie zapríčinili vlastnou vi-nou, tým, že sme ho včas nepredvídali a nevyhli sa mu. Že je to tak, to najlepšie dokazuje čas, ktorý má taký zmierňujúci účinok, že nielen oslabuje, ale v mnohých prípadoch úplne odstraňuje zármutok, aj keď zlo naďalej pretrváva.
ťažkosti vyplývajúce z chudoby sa usilujeme uľahčiť výkla-dom o tom, aké nepatrné a malé sú prirodzené potreby človeka – alebo prechádzame v reči od teoretického výkladu k príkladom: spomenieme Sokrata, Diogena40
Tomuto druhému spôsobu útechy sa podobá také utešovanie, ktoré dokazuje, že čo sa stalo, je ľudské. Úvaha o tom je totiž dôležitá nielen tým, že nás učí všímať si postavenie človeka, ale aj tým, že ukazuje, že je znesiteľné to, čo zniesli a znášajú ostatní ľudia.
Skutočnosť, že nešťastie zniesli iní, spôsobuje, že vlastné nešťastia pripadajú ľudom oveľa menšie, než sa sprvu javili.
Čo je teda účinnejšie, ak sa chceme zbaviť zármutku, než poznanie, že zármutok je zbytočný a že nemá zmysel sa mu pod-dávať? Veď ak je možné sa ho zbaviť, je možné sa mu aj nepod-dávať. Treba teda priznať, že zármutku sa poddávame z vlastnej vôle a vedome.
je to mylná predsta-va, že sa mŕtvym zavďačíme, ak budeme za nimi veľmi trúchliť. K tomu ešte pristupuje akási babská povera; poniektorí sa totiž domnievajú, že nesmrteľným bohom sa viac zapáčia tým, že po ich zásahu pokorne doznajú, že úder ich zdrvil a zrazil na kole-n
Skúsenosť najlepšie dokazuje, že bolesť zmierňuje čas. Ale túto silu nemá čas sám, lež dlhé premýšľanie.
Bolesť teda čas nelieči sám osebe, lež dlhé pre-mýšľanie, že v tom, čo sa udialo, nie je nič zlé.
Ani útecha „Nie si sám, ktorého to postihlo“ nie je síce naj-vynikajúcejšia, hoci je dosť zvyčajná a často aj prospešná.
Vidíme napríklad, že aj zármutok trúchliaceho člove-ka sa zmierni, keď ho pokarháme za jeho slabosť a zoženštenosť, alebo keď na druhej strane pochválime pevnosť a vyrovnanosť tých, čo ľudský údel znášajú bez reptania.

Čo je šťastie?
Kto nebude nešťastný nielen vtedy, keď ho zachvátia kruté bolesti, ak v nich spočíva najväčšie zlo, ale aj vtedy, keď si uvedomí, že raz by mohli prísť aj na neho? A na koho by nemohli? Z toho teda vyplýva, že vôbec nikto nemôže byť blažený.
„Tak ty teda nemôžeš povedať ani o veľkom perzskom kráľovi, či je šťastný?“ „Ako by som mohol, keď neviem, aký je učený a aký je dobrý.“ „Ako to? Myslíš, že v tom spočíva životné šťastie?“ „Som o tom pevne presvedčený.
„Najlepší život si zaistil ten, kto má všetky prostriedky potrebné na blažený život, ktoré závisia len od neho sa-mého a nie sú podmienené šťastím alebo nešťastím iných, a tak ho nenútia podriaďovať sa osudu iných a vystavovať sa omylom. To je ten človek vyrovnaný, to je ten zdatný, to je ten múdry, ktorý za každých okolností, či sa bude mať v živote dobre, alebo ho postihne neúspech, najmä keď pôjde o jeho deti, zostane neochvejne verný a oddaný starej známej zásade. Nikdy sa nebude ani priveľmi ra-dovať, ani priveľmi trúchliť, pretože všetky nádeje bude vždy vkla-dať do seba.
Uprostred tejto nádhery dal Dionysios spustiť zo stropu lesklý meč zavesený na konskom vla-se tak, aby visel priamo nad šijou šťastného Damokla. A tak sa už Damokles nepozeral na krásnych služobníkov ani na umelec-ky zdobené predmety zo striebra, ani nenaťahoval ruku po mise a vence mu samy padali z hlavy. Potom poprosil tyrana, aby mu dovolil odísť, že sa mu už nežiada také šťastie.

Čo je lepšie...alebo...?
Zachová človek spravod-livosť, keď v krutej bolesti vyzradí zverené tajomstvo, zradí dru-hov a zanedbá mnohé povinnosti?
Lepšie je bezprávie znášať než ho konať.

Čo je láska?
Je to síce veľ-mi šľachetné, a ak chceš vedieť, aj správne a spravodlivé, aby sme milovali tých, čo nám majú byť najdrahší, rovnako ako samých seba, no je načisto nemožné, aby sme ich milovali viac. A v pria-teľstve ani nie je žiaduce, aby ma priateľ mal viac rád ako sám seba a ja jeho takisto viac ako seba. Ak by to bolo tak, viedlo by to k disharmónii v živote a vo všetkých povinnostiach.

Čo je hlúposť?
Preto náš jazyko-vý úzus veľmi vhodne vystihuje, keď vravíme, že stratili nad se-bou vládu tí, čo sa dávajú strhnúť buď nespútanou žiadostivos-ťou, alebo hnevom,
Ak sa k predstave o veľkom nešťastí pridruží ešte ďalšia predstava, že sa patrí, že je správne alebo že je povinnosťou ne-šťastie ťažko znášať, vtedy už naozaj dochádza k ťažkej poruche zo zármutku. Na základe tejto predstavy vznikajú rozličné opo-vrhnutiahodné prejavy žiaľu: trpiaci zármutkom žijú v nečistote alebo, ako to býva u žien, driapu si tvár, bijú sa do pŕs, udierajú si stehná a tlčú sa do hlavy.
vzruch – čo on nazýva pathos – je hnutie mysle odpútané od zdravého rozumu a priečiace sa prirodzenosti. Niektorí defi nujú tento pojem struč-nejšie: vzruch je vraj nadmieru prudká žiadosť a za „nadmieru prudkú“ pokladajú tú žiadosť, ktorá sa priveľmi vychýlila z pri-rodzenej rovnováhy. Rozličné vzruchy majú podľa nich základ v predpokladanom dvojakom dobre a dvojakom zle. Celkovo sú teda štyri. Z dobra – ako učia – sa rodí žiadostivosť a radosť; radosť plodí dobro prítomné, žiadostivosť dobro, ktoré nastane v budúcnosti. Zo zla sa rodí strach a zármutok; strach zo zla, kto-ré nastane v budúcnosti, a zármutok zo zla v prítomnosti.

Ako vzniká nenávisť?
Tak aj človek náchylný na hnev nie je vždy nahnevaný. Skús ho však podráždiť a hneď ho uvidíš zúriť. A aký je ten jeho bojový hnev, keď sa vráti domov a príde do styku s manželkou, s deťmi, s čeľaďou? Aj vtedy je pros pešný? Jestvuje teda niečo, čo môže urobiť lepšie duša roz-vášnená než duša pokojná?

Je smrť zlá?
Umierajúci si smrť ani neuvedomuje, niekedy dokonca pociťuje pritom slasť. Celý proces prebieha ľahko, nech je jeho podstata akákoľvek.
Dajme tomu, že duša hynie rovna-ko, ako hynie telo. Cíti telo po smrti nejakú bolesť alebo pociťuje niečo vôbec? To nevraví nikto.
Ak chceme mať v tejto veci jasno, smrť teda odvádza od zla, nie od dobra.
Len ten, kto vníma, môže cítiť, že niečo nemá. Mŕtvy však nevníma. V prípade mŕtveho teda nemožno použiť výraz nemať, pociťovať nedostatok.
Ale či práve to, že nie sme už schopní vnímať, nie je trpké? Bolo by to trpké, keby bol za tým pocit, že nám to chýba. Pretože je však zrejmé, že nič nemôže byť v tom, kto sám už nie je, akáže trpkosť môže prísť do úvahy u toho, kto ani necíti nijakú potre-bu, ani nevníma?
A prestaňme hlúpo mudrovať ako nejaké staré baby, že je nešťastím zomrieť predčasne. Čo je to predčasne? Pred časom určeným prírodou? Veď príroda nám dala život len na istý čas, tak ako peniaze, a neurčila lehotu splatnosti. Prečo teda bedákaš, ak si ho vyžiada späť, keď sa jej zachce? Veď pod touto podmien-kou si ho dostal!
pri rieke Hypanis, ktorá sa vlieva na európskej strane do Pontu, rodia sa nejaké živočíchy, čo žijú len jeden deň. Z nich teda tie, čo zahynú o ôsmej hodine po východe slnka, zahynuli vo vysokom veku. Tie, čo zahynuli pri západe slnka, boli už naozaj veľmi staré, najmä ak sa tak sta-lo v deň slnovratu.
„Je však už načase sa rozísť: mne v ústrety smrti, vám v ústrety životu. Čo z toho je lepšie, vedia len nesmrteľní bohovia; z ľudí to asi nevie nikto.
najväčším dobrom pre človeka je nenarodiť sa, a hneď za tým na druhom mieste je čo najskôr zo-mrieť.
môže byť niečo lepšie, než uprostred životných lopôt usnúť a so zavretými očami oddať sa večnému spánku?

Trpí niekto viac a niekto menej?
Je síce určitá po-dobnosť medzi oboma stavmi, lebo ak niekto privykne námahe, ľahšie znáša bolesť.

Čo je to zlo?
POSLUCHÁČ: Myslím, že najhoršie zlo zo všetkých je bolesť.UČITEĽ: Ešte väčšie než hanebnosť?
Ale ktorá povinnosť, chvála a česť by stála človeku za to, aby ju chcel do-siahnuť aj za cenu telesnej bolesti, ak je presvedčený, že bolesť je najväčšie zlo? A ktorú hanbu alebo poníženie by človek nepod-stúpil v úsilí vyhnúť sa bolesti, ak uznal bolesť za vrchol zla?
Nepopieram, že bolesť bolí – veď načo by sme sa potom doža-dovali hrdinstva? –, ale tvrdím, že sa dá potlačiť trpezlivosťou,
nič nie je také odporné, nič nie je také opovrhnutiahodné a menej hodné človeka ako ne-č
Vravím teda, že kto meria najväčšie nešťastie bolesťou, nemá právo hovoriť o cnosti.

Čo je to dobro?
Totiž buď cnosť vôbec nejestvuje, alebo mu-síme každou bolesťou pohŕdať.
Virtus – cnosť muža dostala totiž svoje meno od vir – muž. Vlastnosťou muža je však predovšetkým mužnosť, ktorá má dva podstatné znaky: pohŕdať bolesťou a pohŕdať smrťou.
pre človeka je najlepšie to, čo je žiaduce samo osebe, čo sa zakladá a čo spočíva práve v cnosti. Ja by som to skôr nazval jediným, a nie najvyšším dobrom.
Ani sama žiarlivosť a ne-vraživosť nie sú neužitočné, keď vidíme, že sme nedosiahli to, čo dosiahol iný, alebo že iný dosiahol to, čo my. Podobne strach: keby sa úplne odstránil, zmizla by akákoľvek starostlivosť o ži-vot, ktorá sa v najväčšej miere vyskytuje u tých, čo sa boja záko-nov, čo sa boja úradov, ktorí majú strach z chudoby, hanby, smr-ti a bolesti.
Všetko na všetkých je dokonalé, pokiaľ to závisí od nich samých a pokiaľ im v tom nič nebráni.

Žil som v minulých životoch?
je úplne nemožné, aby sme mali od detstva toľko a takých rozmani-tých poznatkov vrodených a akoby vpísaných do duší (po grécky sa im hovorí ennoiai), iba ak duša mala tieto poznatky ešte pred vstupom do tela.
duše sa ro-dia, čo vraj dokazuje podobnosť detí s rodičmi, ktorá sa prejavuje nielen po stránke telesnej, ale aj po stránke duševnej.

Prečo niečo robíme? Čo zapríčinilo, že to robíme?
Pocta je živnou pôdou umenia a sláva podnecuje záujem o činnosť, kým to, k čomu má verejnosť od-mietavý postoj, sa nikdy nerozvíja.

Prečo sú choroby?
Všetka príčina, a to nielen zármutku, ale aj akýchkoľvek iných duševných vzruchov, ktoré možno rozdeliť na štyri skupi-ny a viaceré časti, spočíva teda v predstave.

Odkiaľ prichádza zlo?
Nás však pokazilo pohodlie, pôžitkárstvo, ne-činnosť, lenivosť, záhaľka a dali sme sa zvábiť predstavami a zlý-mi mravmi, ktoré zoženštili našu povahu.

Existujú anjeli, duchovné bytosti?
Ba ešte aj učia, že tieto prízraky hovoria, čo však bez jazyka, bez podnebia, bez hrdla a bez uspôsobenej činnosti pŕs a pľúc nie je možné.

Existuje posmrtný život?
smrť nie je zánik, ktorý všetko ruší a ničí, ale že je to len zmena a prechod do iného života, čo u slávnych mužov a žien je púť do neba, a u tých ostatných – aj keď duša zostáva na zemi, predsa len naďalej pre-trváva.
Najpresvedčivejším dôkazom však je, že príroda sama mlč-ky vynáša súd o nesmrteľnosti duše tým, že všetkým záleží, a veľ-mi záleží na tom, čo bude po ich smrti.On stromy sadí na úžitok potomkom,
Duša si teda uvedomuje, že sa pohybuje. A ak si to uvedomuje, uvedomuje si aj to, že sa pohybuje vlastnou silou, nie cudzou, a nemôže sa stať, aby sama seba opustila. Z toho vyplýva, že je večná,
musíme vylúčiť akúkoľvek pochyb-nosť, že duše sú nejakou zmiešaninou alebo zlúčeninou z po-skladaných a navzájom pospájaných častí, alebo že majú dvojakú podstatu. A ak je to tak, nemôžu sa teda rozpojiť alebo rozčleniť, ani od seba odtrhnúť alebo odpojiť, a teda ani zaniknúť. Zánik je totiž niečo ako odchod, oddelenie a odtrhnutie tých častí, ktoré boli predtým nejako spojené.
všetko, čo cíti bolesť, môže aj ochorieť. Čo však ochorie, to vraj hynie. A pretože aj duše cítia bolesť, hynú aj ony.
keď sa hovorí o nesmrteľnosti duše, myslí sa tým rozum, ktorý je zbavený akýchkoľvek vzruchov, a nie tie časti tela, v ktorých síd-lia choroby, hnev a vášne.

Existuje duša?
čas-to nevidíme a nepočujeme, keď sa nad niečím zamýšľame alebo keď nás trápi nejaká choroba, hoci máme oči a uši zdravé a otvo-rené. Z toho možno poľahky usúdiť, že je to duša, ktorá aj vidí, aj počuje, a nie tie časti tela, ktoré síce tvoria akési okná duše,
Tak je to aj s ľudskou du-šou. Aj keď ju nevidíš, ako nevidíš boha – tak ako boha poznávaš z jeho diela, usiluj sa poznať božskú moc duše z jej schopnosti pamätať si, objavovať veci nové, z jej schopnosti všetko si rýchlo uvedomovať a z krásy jej šľachetných vlastností.

Aký je vzťah filozofie a vedy?
Ak totiž matematici zistia, že to, čo dokazujú, tvorí časť problému, ktorý už dokázali predtým, pokladajú problém za vyriešený a vysvet-ľujú len to, o čom predtým nik nič nenapísal, kým fi lozofi pri rie-šení hocijakého problému, ktorý sa vyskytne, poznášajú všetko, čo sa k problému vzťahuje, aj keď to už niekto iný inde vyriešil.

Čo je to filozofia?
tak si totiž myslím, že ani básnik nemôže vytvoriť pôsobivú a krásnu báseň bez bož-ského vnuknutia, ani reč oplývajúca lahodne znejúcimi slovami a bohatstvom myšlienok nemôže plynúť bez pôsobenia nejakej vyššej sily. A čo ešte fi lozofi a, matka všetkých vied? Či to nie je dar bohov, ako vraví Platón, alebo – ako vravím ja – či ju nevy-našli bohovia?
A čo, my, fi lozofi , ktorí sme prameňmi prevzatých myšlienok, nebudeme to vedieť povedať ešte lepšie a nepostavíme sa k tomu ešte zásadnejšie?
Filozof používa na prítomnú pohromu taký silný liek, aký by už na zastaranú po-hromu nebolo treba.
Úpl-ne odstrániť pochybnosť, ktorá je akoby koreňom všetkého zla, sľubuje fi lozofi

Aké sú základné filozofické otázky?
Táto otázka natoľko zaujala už prvých fi lozofi ckých mysliteľov, že všetko ostatné nechali bokom a celú svoju pozornosť upriami-li na hľadanie cesty dokonalého života, a podistým ich poháňala nádej na blažený život, že vynaložili takú veľkú námahu a úsilie na štúdium tejto otázky.

Na ktorej strane je pravda?
Na prvom mieste je to dávna mi-nulosť, ktorá bola azda tým bližšie k poznaniu pravdy, čím bližšie bola k počiatkom sveta i božského pokolenia.

Čo je omyl/Ako sa môžme mýliť?
Tak na nich pôsobili neraz aj všelijaké vidiny, najmä v noci, a preto sa ľudia poddávali viere, že tí, čo už zomreli, ešte vždy žijú.
Lebo aj tie kanáliky, ktoré spájajú dušu s telom, hoci sú naozaj maj-strovským dielom prírody, predsa sa určitým spôsobom upchá-vajú pevnými zemitými telieskami; keď však okrem duše nebu-de ničoho, nebude jej nič stáť v ceste, aby nevnímala všetko také, aké naozaj je.
Naše duše majú totiž vrodené zá-rodky cností, a keby mali možnosť vzklíčiť a vyrásť, sama príroda by nás doviedla k životnému šťastiu. Takto však, len čo sme pri-šli na svet a prijali nás do rodiny,2 ustavične sa zmietame v ne-právosti a vo zvrátených názoroch a vyzerá to tak, akoby sme už s mliekom dojky nasávali omyly.

Späť na zoznam kníh